Pazovčania pohladili tradície svojich predkov

Pazovčania pohladili tradície svojich predkov
UŽ ČOSKORO
vás prostredníctvom portálu slovenskezahranicie.sk prepojíme so všetkými slovenskými komunitami, žijúcimi na piatich kontinentoch. Pravidelne budeme prinášať aktuálne informácie, postrehy a fotoreportáže, ale aj nadčasové glosy, názory či odborné analytické state z oblasti rozmanitého spolkového života krajanov, zachovávania slovenského jazyka a duchovných tradícií, pulzovania súčasnej kultúry, ochrany kultúrneho dedičstva, biznisu, cestovného ruchu, všeobecných i špecifických väzieb Slovákov žijúcich v zahraničí so Slovenskom.
 
PORTÁL SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE
bude slúžiť všetkým, ktorí citlivo vnímajú všetky slovenské krajanské komunity v ktorejkoľvek časti sveta ako neoddeliteľnú súčasť slovenského národa, prejavy jeho dynamickej životaschopnosti a sebavedomia.

Viac o prípravách portálu, profilovania jeho obsahu, cieľoch a zámeroch, ako aj o dennodennom pracovnom pulze jeho tvorcov, spolupracovníkov a všetkých tých, ktorým záleží na dôstojnom postavení všetkých Slovákov v kontexte svetových kultúr, budeme prinášať až do okamihu jeho ostrého štartu pre verejnosť na tejto webovej stránke Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.


Pazovčania pohladili tradície svojich predkov - je jeden z príspevkov tvorivého tímu, ktorý pripravuje slovenskezahranicie.sk.
 


Pazovčania pohladili tradície svojich predkov



S rešpektom a úprimnou závisťou sa možno vysloviť o rodákoch a ich potomkoch z vojvodinskej Starej Pazovy. Pokračovatelia kultúry a tradícií dolnozemských Slovákov z tohto mesta a okolia už v štyroch generáciách na Slovensku (jedni prichádzali ako repatrianti v roku 1947, iní zasa ako reemigranti, ďalší zostávali po vysokoškolských štúdiách na Slovensku...) šíria hrdý odkaz svojich predkov, úctu k ich fortieľu a vďaku za ohromný duchovný potenciál, ktorý so zápalom desaťročia prenášajú už na svoje prapravnúčence. S priehrštím vľúdneho slova, iskrivého dolnozemského dôvtipu, najmä však hojnosťou lahodných dobrôt na slávnostne prestretých stoloch sa na Hromnice v sobotu 4. februára 2012 v bratislavskom Vlčom hrdle v spoločenskej sále Slovnaftu už po sedemnásty raz zišli Pazovčania žijúci na Slovensku.

Už od deviatej rána rozvoniavala gurmánska pýcha všetkých dolnozemských Slovákov – preslávené „klbásy“, keďže na stretávke ich bolo možné aj zakúpiť. Po niekoľkých desiatkach kíl ukážkovo nadievaných „klbás“ rôzneho druhu i tvaru sa veru len tak zaprášilo... V hanbe nezostali ani výtvory žien, veď rôzne sladké múčniky - buchty, kifle či rejteša (pravá dolnozemská štrúdľa) vábili vzhľadom i vôňou, napokon, boli súčasťou každučkého stola. Tak „klbásy“ ako aj múčniky sa stali zároveň aj jedným z vrcholov programu, v rámci ktorého Peter Poljovka, richtár stretnutia Pazovčanov, vyhlasoval Gazdu a gazdinú roka 2012. Porota, v ktorej za stôl okrem iných (mámivé chute šiestich múčnikov v súťaži hodnotila trojica žien) zasadli 99-ročný Ján Materák, najstarší účastník stretnutia, ktorý sa v sviežosti krokov i jasnozrivosti mysle chystá v tomto roku osláviť stovku, ako aj vedúci delegácie Opštiny Stara Pazova a jej predseda Goran Jović, nemala jednoduché rozhodnúť o najchutnejšej spomedzi siedmich druhov „klbás“ v súťaži. Za prestížne tituly „gazdov roka“ napokon okolo 200 prítomných Pazovčanov odmenilo potleskom Martu Kákoni a Vlada Kanáša.

To už boli slová a komplimenty zvítania sa, prípitkov a priam rodinných potľapkaní v plnom prúde. Symbolicky ich naladila na tú správnu nôtu clivá hymna Pazovčanov „Ke pójďem z Pazova“ v sprievodných tónoch živej hudby, najmä však úprimné slová Jej excelencie Veľvyslankyne Srbskej republiky na Slovensku pani Radmily Hrustanovič a už spomínaného Gorana Jovića. V súzvuku vyjadrili vďaku za nevšedný deň s Pazovčanmi na Slovensku, ktorí tak ako ich rodáci vo Vojvodine, úprimným spôsobom napomáhajú nezištným vzťahom dvoch bratských slovanských národov – Slovákov a Srbov. A tak aj hromničné stretnutie Pazovčanov žijúcich na Slovensku (napriek tuhým mrazom prišli nielen z bratislavských častí – Petržalky, Prievozu, Rače a ďalších, ale i z Trnavy, od Zvolena a niektorých ďalších stredoslovenských miest) prezentovalo podľa slov srbských hostí prejav vzácnej blízkosti a korektných vzťahov našich národov i krajín.

Kým hudci hrali a dobrôt zo stolov stále akoby neubúdalo, priehrštiami sa prítomní obdarúvali za stolmi nielen prívetivým slovom blízkym a blížnym (na stretnutie sa vybrali niektoré rodiny, napríklad Kukučkovci, v takmer kompletných trojgeneračných zostavách), ale aj cenami z bohatej tomboly. Kým mnohí zosúladili svoje kroky v rytme na tanečnom parkete, iní využili deň medzi svojimi debatami na rodinné témy, ale aj nahliadnutím do viacerých predajných knižných publikácií, ktoré spoločne s kútikom typických pazovských výšiviek dotvárali duchovný rozmer stretávky. Ten by bol nemysliteľný bez šarmu typických pazovských prejavov. V mužskej populácii je ich historickým nositeľom pazovský „kalap“, teda fajnový hladký okrúhly čierny klobúk. Bez záhybov, bez zúženého predného špicu. „Pazovčanov v okamihu podľa klobúka rozlíšiš,“ vysvetľujú osemdesiatnici Pavol Forgáč a Michal Kočiš, ktorí svoje priateľstvo, s ktorým prišli zo Starej Pazovy kedysi pred 65 rokmi na Slovensko, utužujú vzájomnými návštevami týždeň čo týždeň i dnes v Bratislave. Hrdosť na svoj pôvod „neoprašujú“ iba v mysli, ale na stretnutí aj na hrudi – nápis na tričku „Južná hranica slovenskej kultúry Stará Pazova“, si nežiada komentár. A keď už, iba dôvetkom hostiteľov: „Sme pyšní na to, že svoje korene máme v Starej Pazove, v najjužnejšej časti Balkánu, kde si naša slovenská reč, kultúra i zvyky, zachovali a naďalej pestujú svoju podobu i tvár.“

Novinár a spisovateľ, pazovský rodák Miro Demák, jedna z kľúčových organizátorských duší týchto stretnutí, bol samý pohyb, samá vrava. Vítal rodákov, hostí, núkal knihy i nový Pazovský kalendár na rok 2012, s priateľmi z prípravného výboru stretnutia sa staral o pohodu všetkých, ktorí si do svojich domovov zobrali okrem pookriatia z čudesného dňa plného pohody aj svorné želanie: aby sa o rok stretli všetci znovu aspoň v takom zdraví, kondícii tela i mysle ako počas tohtoročných Hromníc.

Apropo. O rok nebudú Pazovčania výnimočne svätiť svoju stretávku v tomto tradičnom termíne, ale už v polovici januára. Prečo? Celkom prozaická príčina má lákavý nádych drámy: na Hromnice 3. februára 2013 sa v Starej Pazove chystajú oslavy 110. výročia prvého slovenského divadelného predstavenia. A aké by to bolo, keby v takýto pamätný deň chýbali medzi svojimi rodákmi všetci tí Pazovčania žijúci na Slovensku, ktorí sú celoživotne naplnení duchom kultúry a slovenskej reči z Dolnej zeme?

 
Kde sú korene Pazovčanov?

Stará Pazova leží na križovatke ciest medzi hlavným mestom Srbskej republiky Belehradom a centrom Vojvodiny Novým Sadom. V okresnom meste s približne 30 000 obyvateľmi  žije aj okolo 6 000 Slovákov. Ide o mesto, v ktorom žije v autonómnej oblasti Vojvodina najväčší počet Slovákov mimo hraníc Slovenska. Starú Pazovu založili Slováci v roku 1770, ktorí na vtedy nehostinné územie pustatiny Pazova prichádzali ako prví osadníci s dovolením cisárovnej Márie Terézie. Zakladatelia Starej Pazovy sa zhodou historických okolností stali aj prvými slobodnými Slovákmi, keďže  na Dolnej zemi už v tých časoch neboli poddaní. Po úspešnom odsunutí Turkov dostali sťahujúci sa Slováci do daru na Fruškej hore tiež vinice, z ktorých dodnes dorábajú tekuté pôžitky blahodarného slnka a životodarnej pôdy.  Keďže oplývali húževnatosťou a pracovitosťou, ako prvým im dovolili stavať evanjelický kostol. Aj preto práve v Starej Pazove dodnes stojí najstarší luteránsky kostol na Balkáne.
 
Text a foto: Ľudo Pomichal

 

Zverejnené: 08.02.2012


Počet zobrazení: 1061x