Vážení záujemcovia, žiadatelia a prijímatelia dotácií,

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí si pre Vás v mesiaci september 2026 pripravil sériu online workshopov na tému dotácií.

Plánovaných je celkovo 7 workshopov:

1.  Registrácia nového používateľa do DIS a tvorba profilu subjektu

2. Žiadosť o poskytnutie dotácie

1. • 3 samostatné workshopy rozdelené pre jednotlivé skupiny štátov s ohľadom na časový posun a špecifické požiadavky a otázky jednotlivých skupín štátov
     • 1 termín pre štáty Európy (vrátane žiadateľov zo SR)
     • 1 termín pre štáty Severnej a Južnej Ameriky
     • 1 termín pre štáty Austrálie a Oceánie

3. Čerpanie a vyúčtovanie dotácie

• •  3 samostatné workshopy rozdelené pre jednotlivé skupiny štátov s ohľadom na časový posun a špecifické požiadavky a otázky jednotlivých skupín štátov
    • 1 termín pre štáty Európy (vrátane žiadateľov zo SR)
    • 1 termín pre štáty Severnej a Južnej Ameriky
    • 1 termín pre štáty Austrálie a Oceánie

V prípade, že Vás témy workshopov zaujali, prihlásiť sa môžete vyplnením nižšie uvedeného formulára najneskôr do 06.09.2026 do 24:00 SEČ. Z workshopov nebude vyhotovený záznam.

Formulár nájdete na tomto odkaze: Online workshopy Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí na tému dotácií 2026 alebo pod QR kódom uvedeným vyššie.

Tešíme sa na Vašu účasť.

V sobotu 15. augusta sa v Banskej Bystrici uskutočnil 9. ročník Slovenského dňa kroja, na ktorom sa stretli folklórne súbory zo Slovenska aj zo zahraničia. Medzi účastníkmi nechýbali ani krajania s ukážkami folklórnych tradícií, ktoré si Slováci udržiavajú aj mimo územia Slovenska. V kultúrnom programe sa predstavil Folklórny súbor Furmička z Čemeru v Maďarsku a Ženská spevácka skupina Kovačica zo Srbska.

Vyslaní slovenskí učitelia zohrávajú dôležitú rolu pri udržiavaní jazyka, identity a prepojenia medzi slovenskou komunitou v zahraničí a Slovenskom. Ich úloha nie je jednoduchá – krajanské školské prostredie sa v mnohom líši od toho na Slovensku a vyžaduje si nielen citlivý prístup, ale aj veľkú mieru flexibility, tvorivosti a schopnosti hľadať nové spôsoby, ako žiactvo motivovať k používaniu slovenčiny.

Medzi skúsené vyslané pedagogičky jednoznačne patrí aj pani Zuzana Benková, ktorá od roku 2005 vyučuje slovenský jazyk na Slovenskom gymnáziu, základnej škole, materskej škole a kolégiu v Békešskej Čabe v Maďarsku. Na svojich hodinách kladie dôraz na interakciu a dialóg, čím sa snaží, aby slovenčina nebola len školským predmetom, ale aj jazykom každodennej komunikácie. Jednou z na prvý pohľad paradoxných výhod pani Benkovej je aj to, že nehovorí maďarsky, takže jej žiactvo je prirodzene vedené k tomu, aby sa vynašlo v slovenčine. Živý vzťah k slovenčine zároveň buduje aj prostredníctvom súťaží a náučných pobytov na Slovensku (Prečo mám rád slovenčinu, Mobilná učebňa slovenského jazyka pre krajanov, apod.). Vďaka svojmu inovatívnemu a otvorenému prístupu je dlhodobo jednou z najobľúbenejších učiteliek v békešskej slovenskej škole v Maďarsku.

Nasledujúci rozhovor približuje jej skúsenosť z krajanského školstva, špecifiká vyučovania v menšinovom prostredí aj to, ako sa slovenčina dá udržať ako živý a prirodzený jazyk aj mimo Slovenska.

 

1. Ako vyslaná učiteľka slovenského jazyka pôsobíte už dlhé roky. Čo bolo pre vás najväčšou výzvou, keď ste prvýkrát prišli učiť do Békešskej Čaby?

Ako vyslaná učiteľka som do Békešskej Čaby prvýkrát prišla v roku 2005. Pôvodne som plánovala ostať len jeden školský rok, získať nové skúsenosti a vrátiť sa späť na prešovské gymnázium, kde som štyri roky študovala a potom sedem rokov vyučovala slovenský jazyk a dejepis od prímy až po maturitný ročník. Ani z etnicky zmiešaného prostredia som nemala obavy, lebo prázdniny som trávila u starých rodičov v Rožňave. Už v septembri som zistila, aké naivné boli moje predstavy. Tak, ako v národnostnej škole nevyužijete perfektné znalosti didaktiky slovenčiny ako materinského jazyka, tak nemôžete očakávať to isté od slovensko-maďarského priestoru na Slovensku a v Maďarsku.

A čo bolo najväčšou výzvou? Prestať snívať, zbaviť sa zaužívaných stereotypov a čo najskôr sa prispôsobiť realite. Sama by som to asi nezvládla. V krízových momentoch ma podržali nielen úžasní kolegovia, ale aj obrovská empatia mojich prvých žiakov. Vďaka nim sa z roka stali štyri. A prišli dva návraty.

2. Byť vyslaným pedagógom znamená špecifický typ práce. V čom sa podľa vás líši vyučovanie v slovenskej menšinovej škole od vyučovania na Slovensku?

Asi vo všetkom. Nie je ťažké postaviť sa hoci pred 40 žiakov so slovenským materinským jazykom a vysvetľovať im gramatické pravidlá, učiť ich interpretovať umelecký text ako špecifický obraz reality… Na to vás dobrá univerzita pripraví. No teraz na vás hľadí len 15 párov očí a vy v nich vidíte toľko emócií, že vás to mätie. Máte dve možnosti. Zoberiete učebnice a mechanicky prechádzate učivom, lebo toto ich máte učiť. Alebo zabudnete na metódy i mnemotechnické pomôcky, ktoré vám pomáhali priblížiť učivo žiakom na Slovensku, a začnete hľadať nové cestičky. Pochádzam z učiteľskej rodiny, tak ma to intuitívne ťahalo k tomu Alebo… Spočiatku som pomoc hľadala u kolegýň, ktoré sa v nižších ročníkoch snažili využívať i metódy výučby slovenčiny ako cudzieho jazyka, no preferovali gramaticko-prekladovú metódu, ktorá vyžaduje znalosť maďarčiny. Dodnes maďarský jazyk neovládam. Opäť mi pomohli žiaci. Ich záujem komunikovať prirodzene viedol k tomu, že na hodinách uprednostňujeme hovorenú formu jazyka, dominuje dialóg. Snažím sa zatraktívniť hodiny alternatívnymi metódami. Odborno-metodickú podporu mi poskytujú aj webináre a školenia organizované centrom pre slovenčinu ako cudzí jazyk SAS FF UK a Metodickým centrom UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí a samoštúdium.

3. Podarilo sa vám za ten čas čo pôsobíte v Békešskej Čabe naučiť po maďarsky, a je to podľa Vás v prípade vyslaných učiteľov vždy nutné?

Po maďarsky nerozprávam. Nie je to preto, že si nevážim ľudovú múdrosť: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Vedú ma k tomu praktické dôvody. Študenti sa pri komunikácii so mnou nemôžu spoliehať na sprostredkovateľský jazyk a veľmi sa tešia, keď mi môžu pomôcť. Nemám srdce ich obrať o túto radosť. V Čabe stretávam mnohých ľudí, hlavne staršiu generáciu, ktorí sa chcú porozprávať, lebo už nemajú s kým. A pri vybavovaní úradných vecí sa rada spoľahnem na tlmočníka.

4. Ľudia Vás môžu vidieť sprevádzať žiačky a žiakov na rôznych súťažiach a náučných pobytoch na Slovensku (Prečo mám rád slovenčinu, Mobilná učebňa, apod.). V čom je podľa vás ich prínos pre deti zo slovenských škôl za hranicami Slovenska?

Vyučovanie na gymnáziu je prípravou na maturitnú skúšku. Ak chcú maturanti získať certifikát C1 zo slovenského jazyka, musia absolvovať vyšší stupeň maturitnej skúšky. Je to náročnejšia úroveň, ktorej písomná aj ústna časť prebieha externe. Pred odbornou komisiou musia preukázať vedomosti z jazyka, z dejín literatúry, schopnosť interpretovať umelecké diela a napísať publicistický text. Ak chcem, aby žiaci nevnímali slovenčinu len ako prostriedok na získanie teoretických vedomostí, ale ako živý jazyk, motivujem ich, aby sa zapojili do mimoškolských aktivít. Základom prípravy na každú súťaž je prirodzená komunikácia a aktívne používanie slovenčiny. Navyše prežitý úspech a radosť z prípravy sú najsilnejšou motiváciou zdokonaľovať sa. No za najefektívnejšiu neformálnu formu učenia slovenčiny považujem jazykové pobyty. Ich benefit nie je len v tom, že prehlbujú komunikačnú kompetenciu žiakov v prirodzenom prostredí, ale prostredníctvom exkurzií a tvorivých dielní rozširujú ich poznatky zo slovenskej histórie a kultúry.

5. Ako sa podľa vás zmenili žiačky a žiaci a ich vzťah k slovenčine za roky, ktoré ste na čabianskom gymnáziu pôsobili? Čo im podľa vás najviac pomáha nájsť si vzťah k slovenčine?

Nemám pocit, že sa naši gymnazisti a ich vzťah k slovenčine výrazne zmenili. Mení sa len ich počet a spoločenské podmienky. Na čabianske gymnázium prichádzajú žiaci, ktorí majú pozitívny vzťah k slovenčine i určitú predstavu, akú úlohu bude v ich živote plniť. Buď chcú študovať na slovenských univerzitách, absolvovať jazykové pobyty, alebo len zdokonaliť sa. Našou úlohou je počúvať ich, podporovať ich a vytvárať im príležitosti na realizáciu i prežívanie úspechu.

6. Čo vám táto práca so žiačkami a žiakmi dáva a čo by ste odkázali mladým učiteľom, ktorí by chceli pôsobiť v krajanskom prostredí?

Teším sa, ak sa v triede vytvorí pozitívna interakcia, ak mi žiaci dôverujú, ak sa neboja robiť chyby. To ma motivuje zlepšovať sa. Práca v krajanskom prostredí na naučila vážiť si veci, ktoré som doma vnímala ako samozrejmé. Ak sa mladý učiteľ obáva stereotypu, v národnostnej škole nájde živnú pôdu pre svoju kreativitu a rozvoj pedagogického majstrovstva.

V pondelok 27. júla 2026 sa v Aule Univerzity Komenského v Bratislave konalo slávnostné otvorenie 62. ročníka letnej školy Studia Academica Slovaca a 3. ročníka Letnej školy pre krajanov-stredoškolákov.

Vyše 170 študentov a študentiek z 36 krajín sveta privítala najskôr riaditeľka letnej školy SAS doc. PhDr. Jana Pekarovičová, PhD. Prihovorila aj riaditeľka centra SAS Mgr. Michaela Mošaťová, PhD. a dekan Filozofickej fakulty UK prof. Mgr. Marián Zouhar, PhD. Letnú školu oficiálne otvoril prorektor pre vonkajšie vzťahy prof. PhDr. Radomír Masaryk, PhD.

ÚSŽZ na tomto podujatí zastupovala Mgr. Katarína Baranyaiová, vedúca oddelenia koordinácie štátnej politiky a externej komunikácie. Sme radi, že popri tradičnej letnej škole SAS pre študentov zo zahraničia sa už tretím rokom koná aj Letná škola pre krajanov stredoškolákov, kde sa tohto roku stretli slovenskí stredoškoláci od 15 do 18 rokov z 10 krajín (Egypt, Francúzsko, Kanada, Luxembursko, Maďarsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Ukrajina a USA). Názov tohto ročníka je Farebné Slovensko cez objektív.

Cieľom podujatia je pomôcť slovenským študentom, ktorí žijú a študujú v zahraničí lepšie si osvojiť slovenský jazyk, spoznať slovenské reálie a rozvinúť si kladný vzťah k materinskému jazyku.

Fotografie: Vlado Kuric

V nedeľu dňa 26. júla 2026 sa v Banke, Maďarsku uskutočnil záverečný galaprogram 60. Novohradského národnostného stretnutia a 30. celoštátneho folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku. Podujatia sa za Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí zúčastnil aj podpredseda úradu Peter Chrastina.

Festival bol oslavou tradičnej kultúry slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. Návštevníkom ponúkol pestrý program pozostávajúci z prehliadky krojov, vystúpení folklórnych súborov, speváckych skupín, sólistov a ľudových hudieb z viacerých slovenských lokalít v Maďarsku.

Festival tento rok okrem domácich súborov privítal aj hostí zo zahraničia: Ballet Argentino Pampa Compañía z Argentíny, Alayköy Folklore Association z Cypru, Folklórny ansámbel Koprivnica z Chorvátska, FS Podpoľanec zo Slovenska, FS Lewenya z Ukrajiny a FS Nógrád z Maďarska.

Počas svojej návštevy sa podpredseda úradu Peter Chrastina stretol so zástupcami slovenských organizácií a inštitúcií pôsobiacich v Maďarsku, ako aj s predstaviteľmi národnostných samospráv a členmi krajanskej komunity. Diskusie sa zamerali na aktuálne témy života Slovákov v Maďarsku, činnosť kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií a možnosti ďalšej spolupráce a podpory krajanských aktivít.

Metodické centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí pri Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici už viac ako tri desaťročia systematicky podporuje vzdelávanie a kultúrnu identitu slovenských komunít žijúcich mimo územia Slovenska. Od svojho vzniku v roku 1993 reaguje na meniace sa potreby krajanov, od pôvodného zamerania na didaktické vzdelávanie učiteľov slovenských škôl v tradičných komunitách v krajinách Dolnej zeme až po dnešnú pestrú ponuku vzdelávacích programov pre deti, pedagógov aj dobrovoľníkov naprieč Európou i zámorím.

Centrum dnes organizuje školy v prírode, letné školy, špecializované pobyty či online vzdelávanie, pričom kladie dôraz na moderné didaktické prístupy, zážitkové učenie a reflektovanie špecifických potrieb detí vyrastajúcich v minoritnom prostredí. Súčasťou jeho činnosti sú aj výjazdové kurzy pre pedagógov a medzinárodné projekty Erasmus+, ktoré prinášajú inovatívne vzdelávacie materiály a nástroje pre krajanské vzdelávanie.

Na otázky o smerovaní Metodického centra pre Slovákov žijúcich v zahraničí, jeho aktivitách aj výzvach pri práci s krajanmi odpovedá Zuzana Drugová, ktorá začala s centrom spolupracovať už v roku 2008 na príprave a realizácii Letnej školy ľudového tanca. Od roku 2011 pôsobí ako programová manažérka centra a od roku 2019 je aj hlavnou riešiteľkou projektov Erasmus+ Kooperačné partnerstvá. Výsledkom jej práce sú praktické výstupy, ktoré priamo podporujú slovenské minoritné prostredia v zahraničí.

1. Metodické centrum (MC) pre Slovákov žijúcich v zahraničí UMB vzniklo už v roku 1993. Ako sa zrodila myšlienka jeho vzniku a aké poslanie malo centrum napĺňať?

V tom období bola situácia vo vzťahu ku Slovákom žijúcim v zahraničí  v porovnaní s dneškom diametrálne odlišná. Silná a početná komunita Slovákov sa nachádzala vo vtedajšej Juhoslávii a ďalších krajinách tzv. Dolnej zeme ako „zelená vetva“ s množstvom škôl – aj tých stredných – s vyučovacím jazykom slovenským, slovenské školy pracovali aj v Poľsku a na Ukrajine. S Chorvátskom, Srbskom, Rumunskom, Maďarskom, Poľskom a Ukrajinou má Slovensko podpísané medzivládne dohody, na základe ktorých poskytuje podmienky pre skvalitňovanie vzdelávania príslušníkov slovenskej minority v týchto krajinách. Tam niekde vznikla myšlienka vytvorenia nášho pracoviska, ktorého prvotné zameranie bolo smerované na vzdelávanie pedagógov slovenských škôl v týchto krajinách. 1.1.1993 predložil Návrh koncepcie a profilu kurzov slovenského jazyka pre učiteľov pôsobiacich v societach zahraničných Slovákov prvý rektor našej UMB, Dr.h.c., prof. PhDr. Ján Findra, DrSc. V prvom desaťročí sa naše centrum výrazne profilovalo práve na realizáciu didaktických kurzov pre pedagógov škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí. Znova pripomeniem, že v tom čase bolo v spomínaných krajinách oveľa viac žiakov, škôl, aj pedagógov. Didaktické kurzy sa mohli konať aj počas školského roku, a to aj v dĺžke 3 týždne. Ich obsahom bolo vzdelávanie pedagógov, aj poznávanie Slovenska prostredníctvom mnohých výletov. Organizátorkou týchto kurzov bola moja predchodkyňa, Mgr. Anita Murgašová.

2. Centrum dnes ponúka naozaj pestrú paletu vzdelávacích podujatí určených žiakom a pedagógom slovenských škôl v zahraničí – školy v prírode, letné školy a tábory, špecializované vzdelávacie pobyty. Môžeme ich v skratke predstaviť?

Keď som prišla pracovať do nášho centra v roku 2011, nosnými boli 3 turnusy školy v prírode – v každom turnuse po 40 žiakov a 4 pedagógovia, vždy z dvoch spomínaných krajín. Na základe spolupráce s mladými absolventmi a študentmi pedagogických odborov UMB sme postupne vytvorili koncept, v ktorom sa krajanské deti neučili v laviciach, ale didaktické postupy sme zakomponovali do množstva rôznych hier a výletov. Princíp rozdelenia detí do družstiev, v ktorých boli spravidla deti z rôznych krajín, ako aj princíp výlučnej komunikácie v slovenskom jazyku, prinášal výsledky v podobe podstatného skvalitnenia komunikácie zúčastnených detí v slovenskom jazyku. Za 15 letných sezón sme stále znova a znova oslovili mladých študentov a absolventov UMB, didaktické postupy sme každoročne inovovali na tie najnovšie. Tým zabezpečujeme, že deti, ktoré sa zúčastňujú našich vzdelávacích pobytov, sú vzdelávané vždy aktuálnymi a modernými metódami. Koncept sme postupne rozšírili aj o aktívnu účasť sprevádzajúcich pedagógov, ktorí účasťou na našich vzdelávacích pobytoch získavajú certifikáty o absolvovaní vzdelávania, ktoré im po návrate do domovských krajín umožnia získať primeraný počet kreditov pre ich celoživotné vzdelávanie. Pôvodne sme vzdelávacie podujatia realizovali v gescii ministerstva školstva a ich okruh sme rozšírili o Detskú krajanskú univerzitu, špecifické turnusy zamerané na umenie, a podobne. Od roku 2015 zabezpečujeme aj 2 turnusy Krajanského leta v gescii Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, čím sme okruh účastníkov rozšírili aj o deti zo vzdelávacích centier v západnej Európe a zámorí. Vzhľadom na pozitívne ohlasy u účastníkov sme ponuku rozšírili aj o ďalšie  špeciálne podujatia, za všetky spomeniem Letnú súborovú školu, o ktorú je veľký záujem. Pribudli nám aj turnusy pre stredoškolákov a od covidových rokov realizujeme v gescii ÚSŽZ aj online vzdelávanie vždy v 1. a 3. sobotu v mesiaci. V lete 2026 zabezpečujeme spolu 12 pobytov pre deti, celkovo v roku 2026 je to 18 vzdelávacích podujatí.

3. V roku 2025 sa do pobytov a programov MC UMB zapojilo viac ako 900 detí a dospievajúcich. Čím si vysvetľujete, že sú medzi krajanmi také obľúbené? V čom vidíte ich pridanú hodnotu oproti tradičným školským aktivitám?

Základ som asi spomenula v predchádzajúcich odpovediach – nie sme obyčajný letný tábor, na ktorom deťom na popoludnie zabezpečíme lopty a povieme im „hrajte sa“. Postupne sme vyprofilovali vzdelávacie programy, ktoré sú pre deti zaujímavé  a plné rôznych aktivít a zážitkov. Deti spoznávajú slovenčinu, Slovensko, jeho prírodu, históriu, kultúru – a to na vlastnej koži v rámci vzdelávacích aktivít, ale aj vďaka vhodným spôsobom zvoleným výletom. Kolektív našich externých spolupracovníkov je stále mladý – priebežne si ich dopĺňame o aktuálnych študentov, ktorí sa postupne profilujú do zodpovednejších pozícií – a tak máme aj dlhodobých spolupracovníkov, s niektorými spolupracujeme už aj 10 rokov. Za dôležité som vždy pokladala – a vedia to aj naši spolupracovníci – aby naše aktivity a pobyty prinášali konkrétny efekt pre našich účastníkov. Reflektujeme ich potreby, komunikujeme s nim v priebehu realizácie podujatí tak, aby sme v nasledujúcom roku pripravili to, čo je skutočnou a konkrétnou potrebou detí žijúcich v zahraničí. Toto je najdôležitejšie z našich zistení: slovenské deti v prostredí minority majú špecifické vzdelávacie potreby, nemôžeme pre ne len prekopírovať  postupy, ktoré sú bežne používané pre žiakov na Slovensku. Zároveň sa líšia aj potreby rôznych slovenských minoritných prostredí v zahraničí, každé z nich reflektuje situáciu okolitého majoritného prostredia.

4. Od roku 2009 zastrešujete aj výjazdové didaktické kurzy zamerané na nové prístupy k vyučovaniu na slovenských školách v zahraničí. Aké sú najčastejšie otázky alebo problémy, s ktorými sa na vás obracajú a v čom sa ich potreby z Vášho pozorovania líšia naprieč regiónmi?

Tu je potrebné hovoriť o dvoch základných skupinách pedagógov. Je výrazný rozdiel medzi podmienkami, v ktorých žije slovenská minorita v spomínaných, tzv. tradičných krajinách, v ktorých sú – alebo v minulosti boli – základné aj stredné školy s vyučovacím jazykom slovenským. Sú to prostredia, kde ešte existujú slovenské spoločenstvá v enklávnej forme – teda deti sa učia v slovenských školách, doma aj na ulici sa rozprávajú po slovensky. Druhou skupinou so špecifickými podmienkami sú príslušníci slovenskej minority v krajinách západnej Európy a zámoria, kde je dominantnou formou vzdelávania detí činnosť víkendových vzdelávacích centier – aj keď aj v tejto skupine je niekoľko úspešných slovenských škôl, ktoré sú vo svojich krajinách registrované ako minoritné školy. Túto druhú skupinu tvoria príslušníci slovenskej minority v diasporálnej, teda roztrúsenej forme. Treba však podotknúť, že aj spomínané tradičné krajiny už majú mnohých príslušníkov slovenskej minority v podobných podmienkach – predovšetkým sú to tí, ktorí žijú v bilingválnych rodinách, spravidla vo väčších mestách.

Ak sa vrátim k potrebám pedagógov: spomínané školy s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí najčastejšie narážajú na problém, že objem učiva, ktoré potrebujú so svojimi žiakmi zvládnuť, je veľmi obsažný – musia zvládnuť učivo majoritného jazyka aj obsah napĺňajúci vzdelávanie v slovenskom, minoritnom jazyku. Tu sme tento rok ponúkli kurz s medzipredmetovým prepojením, ktorý zaznamenal u účastníkov veľký ohlas, pretože práve prepájanie tém rôznych predmetov im umožní v praxi za kratší čas stihnúť viaceré potrebné témy a predmety.

Slovenské víkendové vzdelávacie centrá v zahraničí narážajú na viaceré problémy: v centrách spravidla pracujú dobrovoľníci a nie vždy majú v pozícii pedagógov skutočne vyštudovaných pedagógov. Pre týchto dobrovoľníkov sú potrebné špecifické didaktické materiály – aj metodiky, ktoré im pomôžu správnym spôsobom didaktické materiály využiť v praxi. Viaceré centrá pripravujú svojich žiakov na tzv. rozdielové skúšky na tzv. kmeňových školách na Slovensku. Je to vzácna vec, pretože tieto deti si paralelne udržiavajú základné vzdelanie v majoritnom jazyku svojej krajiny – ale aj v slovenskom jazyku doma na Slovensku. Pre tieto potreby absentujú učebnice úplne – pedagógovia centier si svojpomocne pripravujú vlastné didaktické materiály z rôznych slovenských učebníc. Tu si dovolím upozorniť, že napríklad Česká škola bez hraníc práve tieto potreby svojej minority  v zahraničí plne zabezpečuje už viac ako 20 rokov.

5. Vy osobne zastrešujete aj koordináciu dvojice trojročných projektov Erasmus+ – MySme a BIBLIO. Ako sa táto vedecko-výskumná činnosť MC UMC viaže na pozorovania z krajanského vzdelávacieho sveta?

Absolútne. Jediným cieľom našich projektov je naplnenie tých potrieb slovenskej minority v zahraničí, ktoré sme identifikovali pri práci so žiakmi aj ich pedagógmi. Úplne prvým bol projekt z roku 2019 – JaSom, v ktorom sme sa snažili upriamiť pozornosť na zistenú skutočnosť, že deti v minoritných prostrediach spravidla vo svojich domovoch nepoužívajú spisovnú slovenčinu, ale jej lokálnu nárečovú verziu. Keďže som etnologička, citlivo vnímam prvky tradičnej kultúry a opakovane som si uvedomila, že práve tie sú častým motivátorom záujmu o slovenčinu a Slovensko – a to  nielen v spomínaných tradičných krajinách, ale aj v diasporických spoločenstvách. Projekt sme úspešne ukončili, dokonca sme s ním v roku 2022 postúpili medzi 6 najúspešnejších projektov zameraných na jazykové vzdelávanie z výzvy Erasmus+.

Projektom sme zároveň identifikovali, že v ponuke pre našich krajanov absentujú didaktické filmy, ktoré sú v iných jazykových mutáciách bežné a často využívané – ide o filmy, v ktorých je cieľom prirodzená komunikácia v slovenskom jazyku a nie sú jazykovým kurzom slovenčiny. Projektom MySme sme vytvorili 40 krátkych didaktických filmov a ku každému z nich aj didaktické materiály. Filmy aj materiály sú k dispozícii na našom webe a verím, že ich budú pedagógovia centier aj škôl využívať ako vhodnú formu motivácie záujmu o učenie sa po slovensky.

Projekt BIBLIO a jeho zameranie vznikol na každoročných konferenciách v Nadlaku. Tam som si uvedomila, že neexistuje centrálna databáza odbornej literatúry s problematikou tzv. zahraničných slovacík, ktorá by bola vo forme ľahko dostupnej a pochopiteľnej aj pre príslušníkov minority v zahraničí. Oficiálne knižničné systémy  sú pre nich často príliš zložité a teda nedostupné. Projektom sme vytvorili základ pre otvorenú bibliografickú databázu, ktorú bude možné priebežne dopĺňať.

Na záver by som už len doplnila, že pre obidva projekty sme do Erasmus+ výzvy na rok 2026 predložili pokračujúce projekty, v súčasnosti netrpezlivo čakáme na výsledky. V prípade ich úspechu pre projekt MySme vytvoríme učebnice slovenského jazyka na princípe materinského jazyka, ktorý naplní spomínanú potrebu slovenských vzdelávacích centier v zahraničí. Projektom BIBLIO by sme pokračovali v rozširovaní databázy odbornej literatúry – a to aj s nastavením verzie pre fulltextové prepojenia na autorsky voľné texty. Výrazným pozitívom projektu by bolo aj vytvorenie podmienok pre digitalizáciu týchto najstarších – a preto vzácnych vydaní, dokumentujúcich život, históriu a kultúru slovenskej minority v zahraničí.

V piatok 29. mája 2026 sa konalo celoštátne kolo súťaže v speve slovenských ľudových piesní a v prednese poézie a prózy Slovenské spievanky a veršovačky v maďarskom Dabaši-Šáre.

Podujatie každoročne organizuje Zväz Slovákov v Maďarsku pod vedením Ruženky Egyedovej Baránekovej. Má dlhoročnú tradíciu a patrí medzi najvýznamnejšie kultúrne aktivity pre deti a mládež zo slovenských komunít v Maďarsku. Každoročne sa doň zapájajú žiaci z viac ako 20 slovenských škôl, čím významne prispieva k uchovávaniu slovenského jazyka a kultúrneho dedičstva.

Tento rok podujatie svojou prítomnosťou podporila aj delegácia Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorá sa aktívne zapojila do práce odbornej poroty a hodnotenia súťažiacich. Vyvrcholením celého podujatia bolo slávnostné vyhlásenie výsledkov, po ktorom nasledoval galaprogram v podaní fantastického Slovenského orchestra mladých talentov z Maďarska.

Prezrite si fotografie z podujatia.

Folklórny súbor Furmička z maďarského Čemera si tento rok pripomína 20 rokov od svojho vzniku. Pri tejto príležitosti si členovia súboru pripravili slávnostný galaprogram, v ktorom divákom predstavili tance a piesne späté s rodnou obcou. Osobitná pozornosť patrila aj bolestivej kapitole povojnovej výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, ktorá navždy zmenila osudy tisícov rodín.

V závere podujatia sa krajanom prihovoril podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Chrastina. Vedúcej súboru Alžbete Szabó odovzdal Ďakovný list, zaslúžené ocenenie za dvadsať rokov obetavej práce, počas ktorých súbor trpezlivo strážil odkaz slovenských predkov z Čemera a slovenský folklór šíril doma aj za hranicami Maďarska.

Marta Kapusta je nepochybne jednou z najvýraznejších osobností slovenskej komunity v austrálskej Viktórii. Do mesta Melbourne prišla v roku 1983, kde si postupne vybudovala nielen nový domov, ale aj rozsiahlu sieť krajanských väzieb. Viac ako tri desaťročia pôsobila v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii (ZASV), z toho niekoľko rokov ako jeho predsedníčka. V roku 2012 splnila svoj dlhoročný sen a otvorila brány Slovenskej detskej besedy, druhej akreditovanej slovenskej školy v austrálskom školskom systéme. Tá sa stala živým komunitným priestorom, kde si generácie Slovákov žijúcich v Austrálii odovzdávajú slovenský jazyk, kultúru i tradície. Okrem toho jedenásť rokov editovala krajanský bulletin Slovenské zvesti, dlhodobo pôsobila ako koordinátorka vzdelávacích centier v rámci ISEIA a zasadala v odbornej komisii pre školstvo na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Hoci sa v Austrálii cíti ako doma, pani Marta sa nikdy neprestala zasadzovať o to, aby krajania na svoje korene nezabudli. Jej príbeh je inšpiráciou pre každého, kto sa pýta, či má zmysel byť Slovákom aj na druhom konci sveta. Jej stopa v krajanskom svete je nespochybniteľná a pre mnohých z komunity Slovákov v Austrálii veľkým vzorom. Tu je len pár z pekných slov, ktoré o pani Marte napísali:

Žanka a team Slovenskej detskej besedy Melbourne 

„Vďaka Tebe vzniklo miesto, kde sa môže jazyk odovzdávať ďalej, kde sa stretávajú generácie a kde deti objavujú, že ich korene majú hlboký zmysel. Miesto, ktoré spája ľudí, vytvára priateľstvá a pripomína nám všetkým, odkiaľ pochádzame.“

Zuzka, učiteľka v Slovenskej škole v Perthe

„Chceli by sme Ti zo srdca poďakovať za všetku pomoc, podporu a ochotu, ktorú si nám počas rokov venovala v Slovenskej škole v Perthe. Veľmi si vážime Tvoj čas, energiu aj dobré srdce, s ktorým si nám vždy pomáhala – či už pri rôznych akciách, nápadoch alebo cenných radách, najmä keď sme ich najviac potrebovali.“

Kateřina Larbalestier, riaditeľka Czech and Slovak School of Sydney

„Děkujeme Ti za vše, co jsi během svého působení v roli koordinátorky udělala pro slovenské školy v Austrálii. Svou obětavou prací jsi pomohla školy vzájemně propojit, podpořit spolupráci a přispěla jsi k rozvoji výuky slovenského jazyka. Velmi si vážíme Tvého nasazení, času a energie, které jsi této práci věnovala.“

 

1. Môžete sa na úvod stručne predstaviť a priblížiť svoju cestu zo Slovenska až do Austrálie? Čo vám pomohlo prekonať tie prvé ťažké chvíle v Melbourne?

Ako dieťa som vedela, že tu žije môj strýko, otcov brat, ktorý odišiel po roku 1948. Rok po svadbe sme stratili naše prvé dieťa a keďže môj manžel mal vždy nasmerované odísť z republiky, bolo to aj pre mňa ľahšie rozhodnutie. Situácia v Európe bola v 80. rokoch napätá a strata bola posledná kvapka v mori.

Zo Slovenska sme si naplánovali cestu do Juhoslávie s jednodňovým výletom loďou do Benátok, Taliansko. Nemali sme veľa času na prípravu, lebo vycestovaciu doložku sme dostali 5 dní pred odchodom. Ako sme sa neskôr od susedov dozvedeli boli sa ich predtým nejakí ľudia pýtať, či nepredávame nábytok a pod. Cesta autobusom bola stresujúca a výlet do Benátok bol na tretí deň od príchodu k moru. Na lodi nám zobrali pasy a po vylodení sme dostali len doklad s menom lode a čas odchodu. Po ilegálnom prechode Álp sme sa ocitli v Rakúsku a jediný doklad sme mali vodičské preukazy. V Treiskirchene sme strávili 3 dni s vypočúvaním. Po 6 mesiacoch v Gasthouse pri Amstetten za pomoci disidentskej organizácie AFCR (pozn. Americký fond pre československých utečencov) a po prijatí Austrálskym emigračným programom sme marci 1983 pristáli v Melbourne. Tu nás okrem môjho strýka prijala aj krajanská organizácia, ktorá pomáhala s hľadaním ubytovania, zariadením a podobne.

Náš príchod do Melbourne bol uľahčený, keďže sme išli rovno k môjmu strýkovi. Austrálska vláda nám platila letenky, kurzy angličtiny a rovnako zabezpečila preklady dokladov.

Napriek všetkej pomoci to nebolo, hlavne, po psychickej stránke ľahké. Prvých 5 rokov bolo dosť náročných. Kurzy angličtiny, sťahovanie do bytu, narodenie dvoch dcér, štúdium. Ja som si vybrala online kurz Hotel management – hlavne na zdokonalenie v angličtine. Vďaka môjmu strýkovi, ktorý nás uviedol do krajanskej komunity, sme sa necítili osamelí. V nedeľu to boli slovenské omše, občasné pikniky, a tiež austrálski susedia, nám pomohli sa usadiť u protinožcov. Po narodení detí som nemala veľa času na osamelosť. Chýbala mi podpora rodiny, ale noví priatelia ju sčasti nahradili.

2. Mnohí Slováci žijúci v zahraničí sa postupne prispôsobia krajine, v ktorej žijú, osvoja si jazyk, kultúru a často prestanú sledovať dianie na Slovensku. Vy sa však dlhodobo venujete témam Slovenska a Slovákov v zahraničí – roky ste boli mimo iným členkou Komisie pre školstvo a vzdelávanie ÚSŽZ, koordinátorkou vzdelávacích centier v rámci ISEIA a zakladajúcou členkou Slovenskej detskej besedy. Čo vás motivovalo zostať v kontakte so slovenskou kultúrou? Prečo pre vás bolo dôležité udržiavať si vzťah so Slovenskom, aj keď ste sa neplánovali vrátiť?

Prispôsobenie sa životu v novej krajine je dôležité, ale pre nás bolo rovnako dôležité udržiavať si naše slovenské dedičstvo. Nikdy sme nerozmýšľali o miere prispôsobenia. Vždy sme mali jasné, že sme Slováci a naše deti, aj keď narodené v Austrálii, budú mať zdedenú slovenskú krv a dedičstvo svojich rodičov a starých rodičov. S deťmi sme vždy hovorili po slovensky. Andrejka a Martinka (pozn. dcéry pani Kapusty) do 3 rokov nehovorili anglicky. Prirodzene prešli na angličtinu keď začali Playgroup (prekl. jasle) a o rok neskôr v Kindergarden (prekl. škôlka). Keďže sme boli obidvaja Slováci, udržanie slovenčiny v každodennom živote bolo ľahšie. Ale z mojej dlhoročnej skúsenosti v slovenskej komunite, poznám bilingválne rodiny, kde deti automaticky rozprávajú dvomi jazykmi. Je to ťažšie, ale dá sa to.

Udržiavať kontakt so slovenskou kultúrou a so slovenským dianím, je prirodzený proces. Niečo nad čím som nikdy nerozmýšľala. Vždy som bola hrdá na svoje korene, nielen na bohatú slovenskú ľudovú kultúru, ale aj na súčasnú kultúru, slovenských vedcov, športovcov, úspechy slovenskej diaspóry vo svete. Roky odoberám slovenské denníky, časopisy, zaujímam sa o každodenné dianie nielen na Slovensku, ale aj vo svete.

Aktívna práca v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii (ZASV) v ostatných 30 rokoch mi umožnila byť súčasťou krajanskej komunity v Melbourne, spoznať jej kvality, požiadavky, problémy. V rokoch 2011 – 2014, 2017 – 2018 ako predsedníčka ZASV. Mojim záväzkom pri prebraní vedenia komunity bolo založenie školy, starostlivosť o seniorov a tiež otvorenie kontaktov s krajanskými spolkami. V roku 2012 sme začali vydávať štvrťročný bulletin Slovenské zvesti (finančne podporované ÚSŽZ). Účelom bolo nielen oboznamovanie komunity s miestnym dianím, informácie zo Slovenska – súčasnosť, dejiny-, o slovenskej diaspóre vo svete. Cez Profil z komunity sme spoznávali zaujímavé osobnosti vo Viktórii. Bola to moja druhá láska. Bulletin som editovala 11 rokov.

Na spoločných stretnutiach si komunita zdieľa znalosti, radosti, starosti a možnosti pomoci v ďalekom svete. Ja som roky pracovala pod vedením známej osobnosti slovenskej komunity vo Viktórii, pani Terézie Královej. Veľa som sa od Terky naučila, za čo som jej vďačná. Ako členka výboru som pod jej vedením pracovala v rôznych funkciách. Usporiadali sme veľa krajanských piknikov a športových stretnutí, spoločenských večerov. Veľký úspech mali produkcie divadelných predstavení (Kubo, Dobrodružstvo pri obžinkoch a Čaj u pána senátora) v spolupráci so slovenskou komunitou z Dolnej zeme pri Spolku Ľudovíta Štúra v Lavertone.

Na týchto spoločných stretnutiach vzišla z komunity požiadavka o možnosti založenia slovenskej školy. Slovenská škola bola vždy mojim snom, ktorý sa mi následne splnil už pod mojim vedením ZASV v roku 2011, kedy sme urobili výskum o záujem rodičov. V januári 2012 sme už mali zoznam 19 rodín a vďaka pomoci a následnej finančnej podpore ÚSŽZ sme v júli 2012 otvorili brány Slovenskej detskej besedy. Veľkú pomoc nám poskytla aj austrálska vláda, menovite Ethnic School Association in Victoria a Department of Education and Training Victoria (prekl. Združenie etnických škôl vo Victorii a Ministerstvo školstva a vzdelávania vo Victorii). Obidve vládne organizácie nepretržite poskytujú finančnú a odbornú pomoc. Škola má od roku 2012 akreditáciu v austrálskom školskom systéme.

3. Pôvodne ste vyštudovali Obchodnú fakultu VŠE v Bratislave, ako ste sa dostali k práci so slovenským jazykom?

Na strednej škole SVŠ v Banskej Bystrici som sa zamilovala do francúzštiny vďaka mojej profesorke madam Šulovej Kusej. O rok neskôr som strávila čas vo Francúzsku ako au pair. Láska k jazyku, k poznávaniu ma neskôr priviedli k záujmu študovať jazyky. Po maturite som sa neúspešne snažila študovať francúzštinu-taliančinu na UK v Bratislave. Druhá alternatíva bola Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici, kde som úspešne ukončila 1. ročník štúdia slovenčina-francúzština. Úroveň francúzštiny ma neuspokojovala a tak som sa rozhodla pokračovať v ďalšom štúdiu na Obchodnej fakulte Vysokej školy ekonomickej, ktorú som úspešne ukončila v roku 1976.

Láska k jazykom mi pomohla spoznať svet a lepšie spoznať moju rodnú krajinu.

4. Prečo považujete za dôležité, aby deti slovenských krajanov v Austrálii ovládali slovenčinu? Prečo to má zmysel v krajine, kde je dominantným jazykom angličtina, tak ako je to pri Austrálii? Ako im znalosť jazyka pomáha pri formovaní identity a v bežnom živote?

Podľa mňa je dôležité, aby deti slovenských rodičov žijúcich v zahraničí ovládali ich rodný jazyk. Je na to viac dôvodov – ten prvotný je dorozumenie sa s rodinou na Slovensku. Rovnako pozitívne je odovzdanie daru ďalšieho jazyka, a tak rozšíriť kognitívne ich schopnosti.

Bola to aj jedna z mojich priorít. A posúdiť to môžem na identite mojich detí, ktoré hovoria slovensky a sú hrdé na krajinu môjho pôvodu. Precestovali s nami veľa krajín a čo im to prinieslo je poznanie, rozhľad, zvedavosť. Moja staršia dcéra študovala počas strednej školy rok vo Francúzsku a počas štúdia na Melbournskej univerzite študovala rok právo na univerzite v Lund, Švédsko. Štúdium dokončila v Melbourne s diplomami Právo/francúzština/švédčina. Mladšia dcéra okrem slovenčiny hovorí francúzsky, má diplom Dejiny umenia/Genderové štúdia a neskôr magisterské štúdium Early childhood teaching (prekl. vyučovanie v ranom detstve). Obidve sú hrdé na slovenské dedičstvo a krajinu odkiaľ pochádzajú ich rodičia.

Všeobecne o deťoch slovenských rodičov je to ťažko povedať. Viac ako 80 % rodín je bilingválnych a dve rodiny v škole sú trilingválne. Každá rodina má individuálne požiadavky. Najviac asi dorozumenie s príbuznými na Slovensku, porozumenie a oboznámenie sa so slovenskou ľudovou kultúrou a slovenskými reáliami. Ale všetky rodiny okolo školy sú hrdé a milujú Slovensko. Nerada píšem negatívne pozorovanie, ale …určite by pomohlo, keby sa rodičia viac doma venovali, hlavne komunikovať v slovenčine.

5. Čo podľa vás najviac ovplyvňuje rozhodnutie rodičov zapísať deti do víkendovej slovenskej školy alebo sa slovenčine venovať doma? 

Rozhodnutie rodičov je motivované prirodzeným záujmom o vzdelanie, blízkym vzťahom so Slovenskom, a tiež sociálnym aspektom. Slovenská komunita okolo školy sa stále rozrastá a aj rodičia a deti, ktorí nie sú zapísané v škole sa pravidelne zúčastňujú slovenského tábora na Phillip Island – trojdňový tábor pre deti a dospelých Intenzívna výučba slovenčiny, na konci školského roku v novembri.

6. Ako sa ako Slovenka cítite po desaťročiach v Austrálii? Ako vás osobne prijala austrálska spoločnosť a aký je podľa vás postoj Austrálčanov k menším komunitám, ako je tá slovenská?

V Austrálii sa cítim rovnako ako na Slovensku – doma. Každý rok sa teším na cestu domov na Slovensko.

Austrálska spoločnosť je otvorená, mnohonárodnostná komunita. Prijatie bolo srdečné a prízvuk v angličtine je dobrá téma na otvorenie konverzácie. Za 43 rokov mám len jeden nedôležitý zážitok – deti boli ešte malé a pri pravidelnej návšteve v miestnej knižnici ma oslovila tiež matka s deťmi a pýtala sa na môj prízvuk. Myslela si, že som Dánka, alebo Nemka…bola sklamaná, keď som povedala, že som Slovenka.

Moji priatelia sú rovnako Austrálčania, ako všetky iné národnosti. Na našej ulici mám susedov Grékov, narodených v Austrálii, Talianov, …všetci hovoria anglicky bez prízvuku. Ale všetci sme odniekiaľ prišli.

Austrália podporuje všetky komunity menšie, aj väčšie. Podpora je cestou dotácii na rôzne programy – vzdelávacie (komunitné školy, štipendiá), kultúrne (národné festivaly), vedecké stáže. Slovenské rozhlasové vysielanie v slovenčine sa po slovensky prihovára z Brisbane a Adelaide.

7. Dlhé roky ste pôsobili v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii (medzi 2011 -2014, 2017- 2018 ako predsedníčka), stretávali sa s krajanmi, počúvali a zažívali rôzne príbehy. Keď sa pozriete do budúcnosti, čo by ste si želali pre slovenskú komunitu v Austrálii o 10-20 rokov?

Budúcnosť slovenčiny v Austrálii je určite zaistená. My tu dole u protinožcov si omnoho viac vážime všetko slovenské, čo sme nechali doma. A jazyk je jeden z tých dôležitých. Veľká vďaka ÚSŽZ za poskytovanie dotácií, Ministerstvu školstva za vysielanie kvalitných lektorov slovenčiny z UMB a UK. Verím, že tento program bude pokračovať aj v budúcnosti.

Slovenským školám v Austrálii by pomohlo uľahčenie procesu vyslania učiteliek – hlavne čerstvým absolventkám učiteľstva zo slovenských univerzít v spolupráci ÚSŽZ, Ministerstva školstva a univerzít. Dobrá skúsenosť zo súčasnosti – čerstvá absolventka magisterského štúdia učiteľstva z UMB v Banskej Bystrici v súčasnosti učí našich najmenších v SDB. Je to individuálna iniciatíva našej školy a spolupráce s Pedagogickou fakultou UMB.

Slovenskej komunite v Austrálii prajem veľa zanietených dobrovoľníkov, výborné projekty. Intenzita aktivít závisí od nich.