JUDr., RSDr. Štefan Daňo patrí k osobnostiam oceneným pri príležitosti Pamätného dňa Slovákov žijúcich v zahraničí v roku 2026. Jeho meno sa spája predovšetkým s dlhoročným pôsobením v Békešskej Čabe, kde ako generálny konzul Slovenskej republiky venoval významnú časť svojej diplomatickej práce slovenským komunitám žijúcim na Dolnej zemi. Nebola to preňho iba služobná pôsobnosť, postupne sa stala priestorom, v ktorom sa usiloval prepájať Slovákov v Maďarsku s ich historickou vlasťou, podporovať ich kultúrny a spoločenský život a pomáhať vytvárať podmienky na zachovanie slovenského jazyka, tradícií a národného povedomia.

Jeho pôsobenie zanechalo stopu v mnohých oblastiach života slovenskej krajanskej komunity – od školstva a kultúry cez ochranu historického dedičstva až po spoluprácu miest, samospráv a inštitúcií. Vďaka osobným kontaktom a aktívnemu prístupu sa mu podarilo prepájať slovenské školy, kultúrne organizácie a samosprávy v Maďarsku s partnermi na Slovensku a podporovať projekty, ktoré mali význam nielen v čase svojho vzniku, ale aj pre ďalšie generácie.

Príbeh jeho pôsobenia v Maďarsku je tak zároveň príbehom diplomacie, ktorá sa odohrávala nielen za rokovacími stolmi, ale aj v školách, kultúrnych domoch, slovenských samosprávach a medzi ľuďmi, ktorí si po generácie uchovávajú svoje slovenské korene.

Na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky nastúpil Štefan Daňo v roku 2001. Následne bol vyslaný na Generálny konzulát SR v Békešskej Čabe, kde do roku 2006 pôsobil ako generálny konzul.

Po návrate na ministerstvo v roku 2008 sa do Békešskej Čaby opäť vrátil. V rokoch 2009 až 2016 tam pôsobil v pozícii generálneho konzula počas ďalšieho obdobia dočasného vyslania.

Békešská Čaba pritom nebola iba miestom výkonu diplomatickej funkcie. Bola centrom oblasti, v ktorej po stáročia žila početná slovenská komunita. Daňo preto svoju pozornosť sústreďoval aj na ďalšie historické slovenské sídla, predovšetkým Sarvaš, Slovenský Komlóš, Níreďházu, Miškovec a Nové Mesto pod Šiatrom.

Dlhoročné pôsobenie Štefana Daňa v Békešskej Čabe je príkladom toho, ako môže diplomatická služba presiahnuť rámec oficiálnych povinností a stať sa aj službou ľuďom a ich koreňom. V centre jeho pozornosti boli slovenské školy, kultúra, história i každodenný život krajanskej komunity. Rovnako dôležité však boli vzťahy, ktoré sa mu podarilo budovať medzi ľuďmi a inštitúciami na oboch stranách hranice.

Za svoju prácu získal viacero ocenení a čestných uznaní od slovenských samospráv v Maďarsku. Medzi nimi má osobitné miesto Cena Pro Urbe mesta Slovenský Komlóš, ktorú mu udelili v roku 2006. V roku 2026 sa jeho meno zaradilo aj medzi osobnosti ocenené pri príležitosti Pamätného dňa Slovákov žijúcich v zahraničí.

Ocenenie tak symbolicky nadväzuje na roky práce, počas ktorých pomáhal udržiavať živé puto medzi Slovenskom a slovenskou komunitou na Dolnej zemi. Jeho pôsobenie pripomína, že slovenskosť za hranicami krajiny netvoria iba inštitúcie a tradície, ale predovšetkým ľudia, ktorí ich svojou každodennou činnosťou pomáhajú uchovávať a odovzdávať ďalej

Ľubomír Kmeť patrí medzi kľúčové osobnosti súčasného genealogického výskumu dolnozemských Slovákov. Ako predseda Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov stojí za jedinečným projektom, ktorý systematicky spracúva historické matričné záznamy slovenských komunít roztrúsených po Dolnej zemi. Pod jeho vedením vznikla rozsiahla databáza s viac než miliónom spracovaných záznamov, ktorá rekonštruuje rodinné väzby, sleduje migračné pohyby a odhaľuje prepojenia medzi jednotlivými komunitami. Projekt dnes zahŕňa stovky tisíc až milióny údajov z viacerých lokalít v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku či Bulharsku a predstavuje cenný zdroj nielen pre odborníkov, ale aj pre verejnosť, ktorá sa zaujíma o svoje korene. Okrem výskumu sa pán Kmeť venuje aj publikačnej činnosti a popularizácii dejín dolnozemských Slovákov, prostredníctvom ktorej výsledky výskumu sprístupňuje širšiemu publiku.

Pán Kmeť bol za svoje zásluhy na návrh Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí ocenený Cenou Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života.

Nasledovný rozhovor približuje jeho cestu ku genealógii, vznik a rozvoj výnimočného projektu, ale aj konkrétne príbehy, ktoré odhaľujú prekvapivú prepojenosť dolnozemských Slovákov naprieč krajinami a stáročiami.

1. Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov dnes patrí medzi unikátne pracoviská vo svojej oblasti. Jednou z prvých lokalít, ktorým ste sa venovali, bol Slovenský Komlóš. Prečo práve táto obec? Čím je z genealogického hľadiska výnimočná?

Odpoveď na túto otázku je pomerne jednoduchá. Súvisí s tým, ako projekt genealogického spracovania matrík dolnozemských Slovákov vznikal. Ja osobne nemám dolnozemské korene, môj otec pochádzal z Liptova a mamička z Moravy. Ako to väčšinou býva, človek sa začne intenzívnejšie zamýšľať a zaoberať svojimi predkami až keď k tomu mentálne dozrie. A to býva väčšinou až vtedy, keď sa už nemá koho opýtať, teda po smrti vlastných rodičov. Aj u mňa to bolo tak. Potom, ako môj otec umrel, som sa pokúšal vytvoriť rodokmeň na základe matričných záznamov z obce Liptovská Sielnica. Lenže v tej obci bolo veľa menovcov a veľmi ťažko sa hľadali tie správne línie. Preto som sa rozhodol spracovať súhrnne celú matriku obce, presnejšie cirkevného zboru. Toto už bol väčší rozsah práce a hľadal som ľudí, čo by sa k projektu pridali. Bohužiaľ som ale nikoho z tej oblasti nenašiel, čo by bol ochotný sa k projektu ako dobrovoľník pridať. Moja manželka má predkov zo Slovenského Komlóša. Pokúsil som sa o podobný zámer, teda spracovanie matriky Slovenského Komlóša (je to rozsahom matriky omnoho väčšia obec). A tu, sa našli dobrovoľníci, ktorí uverili tejto myšlienke a postupne sa zapojovali do projektu. Boli to väčšinou potomkovia Komlóšanov, ktorí sa po vojne repatriovali na Slovensko. Takto vznikol projekt genealogického spracovania matriky Slovenského Komlóša, ktorý sa neskôr rozšíril na zámer genealogicky spracovať rodovú históriu dolnozemských Slovákov – čo už podstatne presahuje rozmer jednej obce. Ale naspäť k druhej časti vašej otázky. Slovenský Komlóš je z genealogického hľadiska výnimočný najmä tým, že obec bola dlhú dobu (od svojho založenia v roku 1746 až do prvej polovice 20-ho storočia pomerne homogénna. Slováci v maďarskom prostredí tvorili pomerne uzavretú komunitu, čo značne uľahčuje dohľadávanie rodových väzieb.

2. Pod vaším vedením sa podarilo spracovať viac ako milión matričných záznamov z dolnozemských slovenských komunít. Čo všetko sa za týmto číslom skrýva a aké boli najväčšie výzvy pri získavaní a spracovaní tak rozsiahleho súboru prameňov?

Áno, projekt už žije 10 rokov, z prvotného Slovenského Komlóša sme naše aktivity rozšírili aj na okolité obce, ako Pitvaroš, Veľký Bánhedeš, Ambrózku, Čanádalbert, neskôr aj Békešskú Čabu, Sarvaš, Kondoroš,  Malý Kereš, aktuálne aj Albertiršu pri Budapešti. Svoju pozornosť sme upriamili aj na pôvodom slovenské obce v Rumunsku (Nadlak), v srbskej Vojvodine (Kulpín, Báčsky Petrovec, Pivnica, Báčska Palánka, Kysáč), ale aj v Bulharsku (Horná Mitropolja).

Je za tým obrovské množstvo mravenčej práce pri lúštení a prepisovaní matričných záznamov, pri následnom genealogickom spracovaní, ale aj pri organizácii projektu, či programovaní potrebného software. Pre zaujímavosť – software dokáže spočítať čas, ktorí ľudia strávili pri indexovaní a spracovaní matričných záznamov. Doteraz je to vyše 70 000 hodín dobrovoľníckej práce.
Samozrejme pri takomto projekte sa stretávame s ťažkosťami. V oblasti organizačnej je častokrát veľkým problémom získanie potrebných podkladov – teda nafotenie matrík. Matriky obsahujú osobné údaje a niekedy bolo zložité, ba až nemožné matričné knihy k nafoteniu získať.  Druhou veľkou výzvou bolo privedenie našich členov (väčšinou sa jedná o dôchodcov – mladí ľudia nemajú veľmi záujem o takúto dobrovoľnícku prácu) k efektívnej práci s počítačom, k účasti na našich pravidelných online-poradách.

V oblasti odbornej snáď najväčší výzvu predstavuje lúštenie dokumentov, najmä z latinského obdobia.

Pre vlastnú prácu sme si museli vytvoriť slovníky  a zoznamy: zoznam štandardných priezvisk, slovník krstných mien latinsko-slovenský a maďarsko-slovenský, slovník povolaní latinsko-slovenský a maďarsko-slovenský, slovník ochorení latinsko-slovenský a maďarsko-slovenský. Mnohé používané latinské a maďarské výrazy boli archaické, v dostupných slovníkoch nie sú vôbec zaznamenané. Bolo potrebné hľadať a študovať staré latinské texty a z prekladov zistiť význam poznámok v matrikách.

3. Vy sám ste profesiou informatik. V čom vám toto odborné zázemie pomohlo pri spracovaní historických matričných prameňov, najmä v kontexte ich digitalizácie a tvorby databáz? Zapojili ste, alebo uvažujete o zapojení nástrojov umelej inteligencie (napr. pri prepise údajov) do Vašich prebiehajúcich výskumov?

Keď sme projekt rozbiehali, robil som analýzu trhu a hľadal vhodný software na tento typ spracovania matrík. Je veľa rôznych genealogických programov, tieto ale vo väčšine slúžia na spracovanie vlastného rodokmeňa a nie na spracovanie celej obce. Preto som sa rozhodol vytvoriť pre naše potreby vlastný program pracujúci s relačnou databázou. S tým súvisel návrh štruktúry databázy a naprogramovanie všetkých potrebných funkcií. Táto cesta sa ukázala ako rozumná, pretože požiadavky na nové funkcie programu stále prichádzali a takto sa program stále zdokonaľoval. Aktuálne sme prešli na webové riešenie aplikácie, čo zase prináša nové možnosti. Aj toto webové riešenie si vyvíjame sami.

Hľadáme aj riešenia, ako zefektívniť prácu indexéra, ako „zautomatizovať“ prepis informácií z matriky do systému. Nádejným smerom je tu využitie techník umelej inteligencie.  Uvítali by sme tu spoluprácu s nejakou odbornou inštitúciou. Robili sme prvé pokusy s využitím systému „Transscribus“, ich služby sú však finančne dosť náročné. Takisto sa pokúšame v tejto oblasti kooperovať s Maďarským národným archívom, ktorý tu už má nejaké výsledky. Zatiaľ sa tieto techniky umelej inteligencie ešte nedajú plnohodnotne aplikovať na staré matričné záznamy, kde má s ich lúštením problém aj prirodzená inteligencia.

4. Genealogický výskum často odhaľuje nielen rodinné väzby, ale aj migračné a historické súvislosti. Spomínate si na konkrétny príbeh alebo zistenie, ktoré vás počas doterajšieho výskumu najviac prekvapilo alebo zaujalo?

My prepisujeme z matrík všetky údaje, teda aj poznámky, príčiny úmrtia, krstných rodičov, či sa sobášil vdovec, rodisko…. Z týchto údajov je potom možné robiť rôzne zaujímavé štatistiky. Mňa zaujalo viac vecí, spomeniem niektoré.

Dolnozemskí Slováci často putovali. Názorne to vidieť na príklade rodokmeňa generála Jána Ambruša z Hornej Mitropolji v Bulharsku, ktorý sa nám podarilo zdokumentovať až po cca rok 1730. Predkovia Jána Ambruša odišli zo slovenského Gemera do Komlóša. Po zhruba 60 rokoch sa jedna vetva presťahovala do Nadlaku. Po ďalších zhruba 80 rokoch išli osídľovať Hornú Mitropolju v Bulharsku a napokon sa z Jána Ambruša stal generál letectva československej armády. Tým chcem povedať, že vlastne všetci dolnozemskí Slováci majú spoločné korene, nedá sa hovoriť o Komlóšanoch, Bánhedešanoch, Petrovčanoch, Nadlačanoch. Pri sledovaní dlhšieho časového obdobia zistíme,  že všetko sú to „dolnozemskí Slováci“.

Ďalšou zaujímavosťou, ktorú si dnešný človek tak neuvedomuje, sú časté sobáše vdovcov a vdovíc. Máme zdokumentované prípady, kde sa daná osoba až 6 krát sobášila. Toto „mnohoženstvo“, či „mnohomužstvo“ vychádzalo z ťažkého života v tom období. Ak žena zomrela a zanechala malé deti, bolo prirodzené, že sa muž snažil nájsť pre deti novú mamu a naopak. Aj priemerná doba dožitia bola v 19-tom storočí výrazne kratšia, ako je tomu teraz. Bola veľmi vysoká úmrtnosť detí, do 6 rokov zomieralo aj 60 % z narodených detí. Zaujímavé je aj to, že v jednej rodine sa opakovane aj 3-4 krát dávalo deťom to isté meno, ak dieťa s týmto menom umrelo. V matrike som sa stretol so zápisom, kde umrel 56-ročný muž a ako príčina úmrtia bola uvedená „staroba“. Je toho veľa, o čom by sa dalo rozprávať.

5. Vnímate vo svojej práci rastúci záujem ľudí o objavovanie vlastných koreňov a rodinnej histórie? Čím si vysvetľujete tento trend a čo podľa vás motivuje ľudí pátrať po svojej minulosti?

Áno, stretávame ľudí, ktorí sa chcú dozvedieť viac o svojich predkoch. Veľmi k tomu prispel rozvoj internetu a platformy, ako FamilySearch, kde je zverejnené množstvo matrík z celého sveta. Je ale aj množstvo ľudí, ktorí v pátraní po svojich predkoch nevidia žiadny zmysel a nerozumejú, prečo toľko času a energie venujeme takejto činnosti.

Výsledky našej práce výrazne uľahčujú potomkom dolnozemských Slovákov si vytvoriť svoj rodokmeň. Častokrát je to tak, že si stačí vyhľadať danú osobu a jedným klikom sa vykreslí celý rodokmeň cez niekoľko generácií. Takto „na tanieri“ prinášame mnohým dolnozemským Slovákom možnosť dozvedieť sa súvislosti, ktoré doteraz nevedeli. Prináša to mnohokrát zaujímavé zistenia – napr. sme zistili, že v Slovenskom Komlóši je omnoho ťažšie nájsť dve osoby, ktorí nie sú príbuzní, ako naopak.

5. Okrem Slovenského Komlóša ste spracovali matriky aj z ďalších lokalít, napríklad Pitvaroša, Čanádalbertu, Ambrózky či Bánhedeša, a v tejto práci naďalej pokračujete. Na čom spolu s Vaším tímom pracujete teraz?

Ako som už spomínal, naše aktivity sme rozšírili aj na iné regióny dolnozemských Slovákov. Aktuálne spracovávame z oblasti Maďarska matriku Albertirše, pokračujeme v spracovaní Békešskej Čaby, z oblasti dnešného Rumunska pokračujeme v spracovaní Nadlaku, v oblasti srbskej Vojvodiny je to obec Kysáč a dokončujeme genealógiu Báčskeho Petrovca. Do budúcnosti by som chcel, aby sme spracovali aj obec Hložany, v Rumunsku oblasť Bihoru a pokúsili sa prepojiť jednotlivé matriky navzájom, aby sa tak zdokumentovalo ich vzájomné prepojenie. Závisí to samozrejme od toho, či sa nájdu dobrovoľníci na túto prácu.

Okrem práce na vytváraní genealogickej databázy vydávame aj knihy o nami spracovaných obciach, takto sme vydali knihu „Matrika Slovenského Komlóša“, „Matrika Ambrózky a tí, o ktorých hovorí“, „Veľký Bánhedeš“, „Kulpín – dejiny, matrika, rodokmene“. Chceli by sme vydať podobnú knihu aj k Báčskemu Petrovcu a neskôr aj Kysáču.

Dňa 23. marca 2026 vo veku 89 rokov v New Yorku zomrela Marica Vilčeková, spoluzakladateľka The Vilcek Foundation.

Marica Vilčeková, rodáčka z Ivanka pri Dunaji, patrila medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského pôvodu v zahraničí. Svojím životom a prácou výrazne prispela k rozvoju umeleckého prostredia v Spojených štátoch amerických a zároveň dlhodobo podporovala komunity prisťahovalcov, vrátane Slovákov žijúcich v zahraničí.

Po odchode z bývalého Československa v 60. rokoch si spolu s manželom, vedcom Jánom Vilčekom, vybudovali nový život v USA. Marica Vilčeková pôsobila viac ako tri desaťročia v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku, kde sa podieľala na odborných aj kurátorských aktivitách a významne prispela k rozvoju múzejnej práce.

V roku 2000 manželia Vilčekovci založili The Vilcek Foundation, ktorá sa zameriava na podporu vedcov a umelcov – prisťahovalcov v Spojených štátoch. Prostredníctvom nadácie a vlastných filantropických aktivít venovali na podporu umenia, vedy a vzdelávania stovky miliónov dolárov.

Marica Vilčeková bola známa svojou neúnavnou podporou talentu, vzdelávania a medzinárodného porozumenia. Napriek náročným životným začiatkom sa stala výraznou osobnosťou kultúrneho a spoločenského života, pričom si zachovala vzťah k svojmu pôvodu.

Jej životný príbeh zostáva inšpiráciou pre slovenské komunity v zahraničí aj doma. Česť jej pamiatke.

Foto: The Vilcek Foundation (Remembering Marica Vilcek)

Meno Pavla Babku je už desaťročia neoddeliteľne späté s kovačickým insitným maliarstvom, fenoménom, ktorý prerástol hranice lokálnej kultúry a stal sa medzinárodne rešpektovanou umeleckou hodnotou. Jeho celoživotné úsilie o zachovanie, odborné zhodnotenie a prezentáciu tohto umenia vyústilo do najvyššieho uznania: udelenia Radu Bieleho dvojkríža III. triedy pri príležitosti 33. výročia vzniku Slovenskej republiky.

Pavel Babka sa narodil a vyrastal v Kovačici, v prostredí, kde sa výtvarný prejav stal prirodzenou súčasťou každodenného života. Insitné maliarstvo tu nevznikalo ako akademický smer, ale ako autentická výpoveď komunity. Práve túto autenticitu Babka od začiatku vnímal ako hodnotu, ktorú treba nielen chrániť, ale aj profesionálne uchopiť a predstaviť svetu.

V roku 1991, v období rozpadu Juhoslávie, poznačenom hospodárskou neistotou a spoločenskými otrasmi, sa Pavel Babka rozhodol pre odvážny krok – založil Galériu Babka v Kovačici. Založenie Galérie Babka v roku 1991 nebolo len podnikateľským krokom, ale kultúrnym gestom v období neistoty. V čase, keď sa rozpadali štátne štruktúry a kultúra stála na okraji záujmu, vytvoril stabilný priestor pre insitných umelcov a ich systematickú prezentáciu. Galéria sa postupne stala platformou, ktorá prepájala miestnych maliarov s odborníkmi, zberateľmi a inštitúciami doma i v zahraničí.

Babka nevystupoval len ako galerista, ale aj ako sprostredkovateľ medzi kultúrnou tradíciou slovenskej menšiny v Srbsku a medzinárodným umeleckým prostredím. Výstavy v popredných svetových mestách, vrátane New Yorku, Paríža či Tokia mali cieľ ukázať, že insitné maliarstvo z Kovačice je rovnocennou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Symbolickým vyvrcholením tejto snahy bola prezentácia kovačickej insity v sídle OSN v New Yorku, ako aj zápis kovačického insitného maliarstva do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO v decembri 2024, na ktorom mal Pavel Babka veľký podiel.

Významnou súčasťou jeho práce je aj publikačná činnosť. vydal dvanásť publikácií, medzi nimi prvé monografie významných maliarov Zuzany Chalupovej a Martina Jonáša, Encyklopédiu slovenského insitného umenia v Srbsku či Katalóg 63 slovenských insitných maliarov zo Srbska. Medzi verejnosťou si obľubu získali aj jeho CD kalendáre s dielami slovenských insitných umelcov. Monografie, encyklopedické spracovania a katalógy insitných maliarov predstavujú základnú dokumentáciu tohto umeleckého smeru. Nejde len o odborné publikácie, ale o vedomé budovanie kultúrnej pamäti, aby tvorba kovačických maliarov nezostala odkázaná len na ústne tradície a jednotlivé zbierky.

Insitné výtvarné umenie patrí k najviditeľnejším prejavom kultúrnej identity slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Práve vďaka systematickej a dlhodobej práci Pavla Babku sa stalo medzinárodne rozpoznateľným a rešpektovaným. Udelené štátne vyznamenanie je nielen osobným ocenením, ale aj potvrdením významu kultúrnej práce Slovákov žijúcich v zahraničí.

Vo veku 107 rokov zomrel 3. januára 2026 Jozef „Joe“ Veselský, rodák z Trnavy, ktorý bol považovaný za pravdepodobne najstaršieho Slováka žijúceho v zahraničí. Zároveň patril k najstarším preživším holokaustu pôvodom zo Slovenska a k významným osobnostiam slovenskej krajanskej komunity v Írsku, kde prežil väčšinu svojho dlhého a aktívneho života.

Jozef Veselský sa narodil 20. októbra 1918 v Trnave. Už v mladosti sa výrazne venoval športu, najmä futbalu a stolnému tenisu, ktoré ho sprevádzali počas celého života. Tragédiou jeho rodiny bolo zavraždenie rodičov a brata v koncentračnom tábore Osvienčim. Počas druhej svetovej vojny sa Jozef Veselský aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Po jej skončení mu boli udelené viaceré vyznamenania za odvahu a protifašistický odboj. V roku 1948 sa spolu s manželkou a dvoma malými deťmi rozhodol emigrovať do Írska, kde hľadal slobodu a bezpečie pred nastupujúcim komunistickým režimom v Československu.

V Írsku sa úspešne uplatnil v obchodnej oblasti a zároveň zostal aktívny v športe. Pôsobil ako funkcionár vo futbalových kluboch a stal sa doživotným prezidentom Írskej asociácie stolného tenisu. Aj v emigrácii si zachoval silný vzťah k Slovensku a bol prirodzenou autoritou medzi krajanmi, ktorých spájal a povzbudzoval k udržiavaniu slovenských koreňov.

Pozoruhodná bola aj jeho celoživotná túžba po vzdelávaní. Vo veku 98 rokov mu Trinity College v Dubline udelila čestný titul magistra umenia ako uznanie jeho životného príbehu, občianskeho postoja a prínosu spoločnosti. Jeho spomienky a životné skúsenosti zaznamenalo aj Rádio Slovakia International, ktoré s ním prinieslo rozhovor pri príležitosti jeho 105. narodenín: Najstarší Slovák v Dubline má írsky pas, ale slovenské srdce.

Jozef „Joe“ Veselský bol nositeľom viacerých štátnych vyznamenaní Slovenskej republiky, vrátane Radu Bieleho dvojkríža III. triedy. Jeho životný osud je výnimočným svedectvom dejín 20. storočia a trvalou súčasťou pamäte Slovákov žijúcich v zahraničí. Odišiel človek, ktorý aj ďaleko od vlasti zostal jej dôstojným reprezentantom. Česť jeho pamiatke.

Foto: Martin Korček

Slovenčina ho sprevádza odmalička – najprv ako prirodzená súčasť petrovského prostredia, neskôr ako odbor, ktorému zasvätil svoje štúdiá, a napokon ako profesionálna dráha, ktorá ho zaviedla až na renomovanú univerzitu v Nemecku. Samuel Koruniak je dnes jedným z mála zahraničných Slovákov, ktorí vyučujú slovenský jazyk a kultúru v zahraničí, a príbeh jeho cesty z Báčskeho Petrovca do Kolína nad Rýnom je dôkazom, že vášeň pre materinský jazyk môže prerásť do medzinárodného akademického pôsobenia.

Samuel Koruniak patrí k výrazným predstaviteľom mladej generácie slovenských filológov z Dolnej zeme. Základnú školu aj gymnázium absolvoval vo svojom rodnom Báčskom  Petrovci, kde v ňom rodinné aj komunitné prostredie prebudilo záujem o jazyk, kultúru a dejiny vojvodinských Slovákov. V štúdiu pokračoval na Slovensku – na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave najprv vyštudoval slovenský jazyk a dejepis, a neskôr na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre ukončil doktorandské štúdium slovenského jazyka.

Svoju dizertačnú prácu Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období úspešne obhájil v roku 2017 pod vedením popredných slovenských jazykovedcov. Práca vyšla knižne v roku 2021 ako 6. zväzok edície Doktorské dizertácie, vydanej Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov a Slovenským vydavateľským centrom. V súčasnosti pôsobí ako lektor slovenského jazyka a kultúry na Inštitúte slavistiky Univerzity v Kolíne nad Rýnom, kam ho vyslalo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. V nemeckom akademickom prostredí vedie jazykové kurzy na rôznych úrovniach, pripravuje odborné semináre a aktívne sa podieľa na propagácii slovakistiky. Jeho práca má osobitý význam aj preto, že záujem o menšie slovanské jazyky v západnej Európe postupne klesá – o to cennejšie je, keď sa ich výučby ujme odborník, ktorý spája akademickú profesionalitu s osobným vzťahom k jazyku.

Samuel Koruniak ostáva v úzkom kontakte s rodným prostredím a pravidelne spolupracuje s vojvodinskými slovenskými kultúrnymi inštitúciami. Ako sám hovorí, chce prispieť k zachovaniu a rozvoju spisovnej slovenčiny na Dolnej zemi – a jeho doterajšia cesta naznačuje, že k tomu má všetky predpoklady.

Aká bola vaša cesta z Báčskeho Petrovca do akademického sveta v Nemecku? Aké spomienky si uchovávate na detstvo a mladosť v prostredí vojvodinských Slovákov?

Symbolicky som sa po desaťročnom pobyte na Slovensku, kde som na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave skončil bakalárske a magisterské štúdium a potom aj doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, chcel vrátiť domov, čiže do Vojvodiny a chcel som začať pôsobiť v domácom prostredí. Avšak životná cesta ma zaviedla niekam inam.

Ešte počas ročného pôsobenia na Katedre slovenského jazyka a slovenskej literatúry (dnes daná katedra má úplne iný názov) som na Studia Academica Slovaca – centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk FiF UK v Bratislave (je to okrem iného aj metodické centrum pre vzdelávanie lektoriek a lektorov) absolvoval semestrálny kurz Didaktika slovenčiny ako cudzí jazyk, počas ktorého som sa nejako presvedčil, že by som časť môjho pracovného života mohol venovať aj pôsobeniu na lektoráte na univerzitnom pracovisku v zahraničí – ak by sa, samozrejme, daná okolnosť podarila.

Zároveň som podal prihlášku na miesto lektora slovenského jazyka a kultúry v zahraničí. Mojím favoritom bola Univerzita v Záhrebe, avšak komisia v rámci ministerstva (Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, vtedy Ministerstvo školstva, vedy výskumu a športu SR) sa po výberovom konaní rozhodla, že ma pošle na Inštitút slavistiky Univerzity v Kolíne nad Rýnom, kde mám za sebou už siedmy akademický rok. Ministerstvu som za to veľmi vďačný, že mi zdôverili takúto úlohu a rovnako, že mi úplne nové prostredie prinieslo nenahraditeľné skúsenosti, nielen v pracovnej, ale aj v súkromnej sfére. Nemyslel som si, že sa mi podarí dostať sa na lektorát hneď po podaní prvej prihlášky, keďže to bol skôr plán, ktorý by sa mohol realizovať v budúcnosti.

A na domáce prostredie mám iba prijemné spomienky. V rodnom Petrovci som skončil základnú školu a gymnázium, takže som v podstate celé moje detstvo a tínedžerské roky prežil v Petrovci. Je to životné obdobie, ktoré kreuje človeka a ja som vďačný za to, že som ho mohol prežiť v Petrovci a s ľuďmi, s ktorými som naďalej v kontakte a s ktorými sa často aj pri mojej návšteve Petrovca naďalej stretávam. Každý kontakt, každé priateľstvá mi priniesli niečo nové, prínosné. Petrovec je akoby súčasťou mojej identity, vždy ním aj zostane – a verím, že sa mi raz podarí vrátiť sa – niečo vo mne hovorí, že sa to tak stane. A vždy sa do Petrovca rád vraciam, sledujem, čo sa tam deje, prípadne ma moji kamaráti, blízki o tom informujú. A v neposlednom rade, netreba zabudnúť aj na rodinné prostredie, ktoré mi pomohlo postupne spoznávať aj kultúrnu sféru, ktorá je často súčasťou aj mojej profesionálnej oblasti – vďaka nim som od malých nôh postupne vstupoval do sveta kultúry vojvodinských Slovákov.

Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že akademická kariéra je pre vás to pravé? Čo rozhodlo, že ste si vybrali slovakistiku?

Myšlienka študovať slovenčinu prišla asi počas štúdia na petrovskom gymnáziu a silnejšie asi vtedy, keď sme sa mali v poslednom ročníku rozhodnúť, kam a čo študovať. Slovensko som mal už dávno vytipované ako krajinu môjho štúdia, keďže niektorí rodinní príslušníci už skončili štúdium na Slovensku a nejako ma nepriamo motivovali, aby som aj ja pokračoval v štúdiu na Slovensku. Keďže som mal a naďalej mám rovnaký vzťah aj k histórii, tak som sa rozhodol, že budem študovať dvojodbor, čiže slovenčinu a dejepis. Rovnako významnú a dôležitú rolu v tom zohralo aj rodinné zázemie, keďže veľká časť rodinných príslušníkov vyštudovala slovakistiku a profesionálne sa jej venovali celý pracovný vek. Azda najviac v tomto všetkom mala vplyv moja mama, ktorá ešte aj v pokročilejšom veku jazykovo upravuje texty a vďaka nej som celý život spoznával krásy slovenčiny.

A akademická kariéra nie je niečo, čo som si nejako spontánne vybral, prípadne som k tomu cielil. Azda samotné doktorandské štúdium ma „prinútilo“ k tomu, aby som sa možno dostal do akademických koľají, prípadne mi to umožnili okolnosti, že som hneď po doktorandskom štúdiu zostal ešte jeden akademický rok na fakulte – zastupoval som kolegyňu, ktorá bola na materskej a následne sa otvorili nové dvere do zahraničia – čiže lektorát slovenského jazyka a kultúry na Inštitúte slavistiky Univerzity v Kolíne nad Rýnom. Najviac ma k akademickej pôde pripútalo spomínané doktorandské štúdium a moje pôsobenie na nitrianskej univerzite, počas ktorého som sa prvýkrát zúčastnil domácich a zahraničných konferencií, napísal odborné články, príspevky, participoval na projektoch, bol súčasťou akademického prostredia.

Ako vyzerá váš bežný deň na univerzite?

Závisí to od toho, či mám počas daného dňa nejaký jazykový kurz, prípadne odborný seminár. Ak áno, zväčša je časť dňa venovaná príprave na seminár, prípadne je to samotná realizácia seminárov – často mám za sebou tri semináre s rozdielnymi jazykovými úrovňami, prípadne náhradné semináre pre jednotlivé jazykové skupiny.

Ak je to deň, kde zastúpenie seminárov, prednášok nie je veľké, tak sa často intenzívnejšie venujem príprave na jazykové kurzy a na ďalšie semináre, prípadne veľkú časť mojej práce venujem organizovaniu podujatí, aktivít, ktoré často plánujem, organizujem aj s ostatnými kolegyňami.

Stretli ste sa na svojej ceste s nejakými prekážkami alebo momentmi, keď ste chceli všetko vzdať? Čo vás motivovalo pokračovať?

Myslím si, že skoro každý z nás sa stretáva s myšlienkami, či je to správna cesta, ktorou ide v profesionálnom živote, prípadne, či by do svojej práce nemal vraziť maximum, prípadne svoju prácu posunúť, presunúť na inú úroveň, alebo úplne zmeniť. Sú to však dočasné myšlienky, ktoré nás nie vždy prevalcujú, ale často nás presvedčia o tom, že je to azda tá najsprávnejšia cesta.

Aj počas môjho lektorského pôsobenie som mal akoby pocit latentnej demotivácie, najmä po období korony, keď sme sa postupne vracali k prezenčnému vyučovaniu, pričom sa počet študentov nezvyšoval, hoci som do propagácie kurzov slovenčiny dával maximum. Ale to bolo priam dočasné a často si musíte uvedomiť aj niektoré skutočnosti, realitu – záujem o slovanské jazyky v neslovanských krajinách rapídne klesá a musíte byť vďační za to, že existuje záujem študentiek/študentov, ktoré/ktorí si zvolia slovenčinu ako svoj sekundárny, či terciálny jazyk.

Rovnako sa akoby štipka demotivácie objavila aj počas štúdia, ale vždy sa tá motivácia zasa vrátila a nejako ma posúvala ďalej – vo mne sa vždy zobudilo niečo, čo mi hovorilo, že to zvládnem a že treba iba pokračovať ďalej, že na to proste mám.

Udržiavate si kontakty s Báčskym Petrovcom a vojvodinskými Slovákmi? Ako často sa vraciate domov a čo pre vás návrat znamená?

Kontakty s ľuďmi v mojom rodnom Petrovci sa nikdy neprerušili. Počas štúdia mali skôr súkromný, rodinný charakter, keďže moji blízki a časť kamarátok/kamarátov naďalej zostala v Petrovci, či v okolí, pritom sú tam aj naďalej, čo beriem ako niečo nádherné, pretože mnohí z nich v súčasnosti perfektne kreujú kultúrno-spoločenský kontext nášho prostredia a menšiny. Postupne sa ten kontakt trošku posunul aj do profesionálnej roviny, keďže sú tu niektoré aktivity, či spoločné projekty, ktoré uskutočňujem s niektorými jednotlivcami, inštitúciami.

Petrovec navštevujem tak štyrikrát do roka, pričom je návšteva často nabitá emóciami, často nostalgiou a pocitom, že sa vraciam do svojho, kde viac-menej všetko poznám a kde je všetko pre mňa známe. Takže ten kontakt, aj keď som už viac ako 15 rokov mimo Petrovca, je naďalej intenzívny.

Ako vás formovali rôzne prostredia, v ktorých ste pôsobili – od slovenskej komunity vo Vojvodine, cez samotné Slovensko, až po univerzitné prostredie v Nemecku?

Myslím si, že každé prostredie, v ktorom som bol dlhšie ako jeden mesiac, zanechalo nejakú stopu. Azda najviac hlbokú okrem toho domáceho nechalo Slovensko, keďže to bolo prvýkrát v mojom živote, čo som bol vzdialený od mojej rodiny a prvýkrát som mal pocit, že sa musím sám o seba postarať, sám riešiť niektoré situácie, prípadne s pomocou kamarátov, ktorých som mal počas môjho štúdia vždy nablízku, keďže väčšia časť sa rozhodla rovnako pokračovať v štúdiu na Slovensku. Rovnako aj krátkodobé semestrálne študijné v pobyty na univerzitách v Ľubľane, či v Sofii boli pre mňa prínosné. Asi najväčší benefit sú kontakty, ktoré som počas pobytov v zahraničí získal a získavam – to je azda to neoceniteľné, ako aj spomienky s ľuďmi a na miesta, ktoré zostanú po celý život.

Rovnako je tu aj skutočnosť, že sa od iných niečo naučíte, minimálne spoznáte novú kultúru, mentalitu a nejako sa, so štipkou samozrejmosti, snažíte to prinesené udržiavať, prípadne akoby v cudzom prostredí aj prezentovať. To je na tom všetkom krásne, že v každom prostredí môžete byť samy sebou, môžete zostať tým, čím ste, a na druhej strane spoznávať krásne a nové elementy inej kultúry a prípadne ich vstrebávať do tej svojej.

Čo pre vás znamená učiť slovenský jazyk a kultúru v Nemecku? Aký je záujem o slovakistiku v Kolíne? V čom je podľa vás výučba slovenčiny v nemeckom prostredí špecifická?

Sčasti som už na danú otázku odpovedal. Ten záujem o slavistiku, ako aj o slovakistiku v Kolíne nad Rýnom nie je veľmi veľký – primát majú silnejšie slovanské jazyky, čiže ruština, poľština a v súčasnosti aj srbo-chorvátčina, pričom samotná slavistika zažila veľký bum v tejto časti Nemecka po páde komunizmu a  v prvom desaťročí súčasného storočia. Študentky a študenti našich študijných odborov študujú vždy aj ďalší odbor, takže musíme povedať, že nedisponujeme ani s jednoodborovými slavistami. Vedenie sa snaží hľadať cestu, ako propagovať štúdium slavistiky, prípadne modernizovať samotné štúdium. V propagácii pomáhame aj my, čiže hosťujúce lektorky a hosťujúci lektori, ktoré/ktorí aktivitami zviditeľňujú prácu svojho lektorátu, ale aj samotného inštitútu. Môžeme byť nesmierne spokojní, že ten záujem o slovenčinu neklesá, prípadne nie je nulový, čiže každý rok máme študentky a študentov, ktoré/ktorí navštevujú kurzy slovenčiny – často je to na všetkých jazykových úrovniach. Musíme prízvukovať, že slovenčinu študujú iba ako sekundárny, prípadne terciálny, výberový slovanský jazyk.

Keď vyučujete svoj materinský jazyk v zahraničí, čiže ho prezentujete študentom, ktorí dovtedy nemajú žiadne skúsenosti so slovenčinou, spoznávate ho asi najlepšie, zisťujete o ňom také skutočnosti, na ktoré pri bežnom používaní jazyka ani nemyslíte. Vďaka mojim študentkám a študentom pozerám na jazyk z úplne inej perspektívy a za to som im aj vďačný.

V neslovanskom prostredí si človek musí najprv uvedomiť to, že nemecky hovoriace študentky a študenti často nemajú žiaden slovanský základ, a preto na začiatku musíte hľadať styčné body s nemčinou – našťastie slovenčina ich má niekoľko a samozrejme, často musíte vynaložiť viacej úsilia pri niektorých gramatických, ortografických, ortoepických prvkoch, ktoré nemčina nerozlišuje. Vždy si na konci semestra, či akademického roka poviem, klobúk dole, ak študentka/študent bez slovanského základu zvládne hocijaký slovanský jazyk, nemusí to byť práve slovenčina.

Často sú však medzi našimi študentkami a študentmi aj tie/tí so slovanským základom, pričom im tie poznatky môžu byť prvý semester veľmi užitočné, kým v ďalších semestroch im znalosti vlastného jazyka môže spôsobovať aj problémové situácie pri uchopovaní prvkov slovenčiny.

Aké sú vaše plány a ambície do budúcnosti, či už v akademickej oblasti alebo osobnom živote?

Zatiaľ nemám veľké ambície, prípadne plány, ktoré by som chcel, mal realizovať v budúcnosti. Nechávam to nejak na životný osud – ako sa udial aj tento príbeh s Nemeckom a lektorátom na Univerzite v Kolíne nad Rýnom. Uvidíme, či sa mi podarí zostať na lektoráte ešte nejaký akademický rok, prípadne či po lektoráte budem naďalej pôsobiť v univerzitnom prostredí, ktoré si vyžaduje aj dávku odborných, vedeckých publikácií, článkov, príspevkov, ktorým by som sa chcel viacej venovať v blízkej budúcnosti. Sú to však parciálne plány, ktoré mi nejako vŕtajú v hlave – možno z toho bude ďalšia monografia. Bol by som nesmierne rád, ak by som naďalej zostal pri niektorých projektoch, ktoré má nejako držia v kontakte s domácim, vojvodinským prostredím. Nebránim sa ani novým výzvam a novým spoluprácam.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom z Vojvodiny, ktorí uvažujú o podobnej akademickej alebo profesionálnej ceste v zahraničí?

Aby šli do toho, aby nerozmýšľali o tom, či slovakistika, štúdium slovenského jazyka a slovenskej literatúry vôbec má budúcnosť, či vôbec nájdu nejaké pracovné uplatnenie. Pracovný trh vždy nájde nejaké miesto pre filológov, netreba sa toho báť. Ako slovakisti budú svoje poznatky vedieť uplatniť nielen ako učitelia, ale aj ako prekladatelia, prípadne ako jazykoví redaktori, pracovníci v kultúrnych inštitúciách, ako lektorky/lektori slovenčiny v zahraničí – posledná pracovná pozícia práve mne otvorila nové možnosti nazerania na svoj vlastný jazyk a vôbec možnosť prezentovať slovenčinu študentkám/ študentom na Univerzite v Kolíne nad Rýnom – musím priznať, že sčasti ešte stále neverím, že som sa dostal na univerzitu v nemecky hovoriacej krajine. A v neposlednom rade netreba zabudnúť, že slovenčina je jazykom Európskej únie, takže je viditeľná aj vo verejnej, politickej, kultúrno-spoločenskej sfére nášho kontinentu, takže aj v tomto zmysle vidím uplatnenie absolventov slovakistiky.

A ak sa rozhodnú pre štúdium v zahraničí, prípadne o to, aby zostali v zahraničí, nejako treba hľadať cestu, aby boli mostom, transferom medzi novým prostredím, ktoré im umožní možno lepšiu ekonomickú stabilitu a  prostredím, ktoré im zanechalo azda nejakú životnú stopu a bolo súčasťou ich prvých životných príbehov. Avšak je to iba na nich, ako budú „manipulovať“ s danou možnosťou, ktorá priam prináša perfektné skúsenosti, kontakty, vedecké a kultúrne projekty, nové pracovné výzvy.

Foto: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

7. decembra 2025 si pripomíname 155. výročie úmrtia Jána Palárika (1822–1870), významného slovenského národného buditeľa, dramatika, kňaza a publicistu. Svojou prácou prispel k rozvoju slovenského školstva, kultúry a národného povedomia, napísal dramatické diela ako Inkognito, Drotár či Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, a vytvoril učebnice, ktoré pomáhali deťom učiť sa slovenský jazyk a literatúru.

Pre Slovákov žijúcich v zahraničí má Ján Palárik zvláštny význam – jeho odkaz spája krajanskú komunitu s kultúrnou a jazykovou tradíciou Slovenska a pripomína dôležitosť zachovania slovenského jazyka a identity aj mimo domoviny.

V súčasnom 34. ročníku literárnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko vás preto povzbudzujeme k tomu, aby ste sa vo svojich prácach venovali aj osobnosti Jána Palárika. Je to príležitosť nielen spoznať jeho život a dielo, ale aj ukázať jeho význam pre Slovákov doma aj v zahraničí.

Viac informácií o súťaži a možnostiach zapojenia sa nájdete vo vyhlásení súťaže tu: https://www.uszz.sk/vyhlasenie-34-rocnika-sutaze-preco-mam-rad-slovencinu-preco-mam-rad-slovensko/