Na slávnosti Dňa zahraničných Slovákov v Sade Janka Kráľa zaznel apel na zveľaďovanie slovenskosti a utuženie spolupatričnosti krajanov vo svete

hlavná foto

Už tradične sa v predpoludňajších hodinách 5. júla, v deň  Štátneho sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorý Národná rada SR vyhlásila v októbri 1993, teda v roku zrodu samostatného Slovenska  aj Pamätným Dňom zahraničných Slovákov, konala v Sade Janka Kráľa na petržalskej strane Dunaja v Bratislave slávnostná pripomienka a akt vďaky a úcty Slovákom žijúcim v zahraničí. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v snahe spájať krajanov nielen za hranicami Slovenska, ale aj priamo vo vlasti ich predkov či v ich niekdajšej domovine, prejavuje tradičným stretnutím krajanov a hostí pri základnom kameni potenciálneho Pamätníka slovenského vysťahovalectva (v roku 2000 ho darovali a položili na miesto, korešpondujúce v priestore so sochou štúrovského básnického buriča Janka Kráľa, naši krajania z Maďarska, pričom základný kameň predstavuje 4,5-tonový kus neopracovaného červeného mramoru z Tardošského lomu v Maďarsku) vďaku za ich úprimný vzťah k domovine ich predkov či ich bývalej vlasti. Na úprimnej manifestácii slovenskosti a podpore vrúcneho a potrebného dialógu všetkých našich krajanov s vlasťou všetkých Slovákov - Slovenskom, sa stretli v hojnom počte Slováci z viacerých štátov juhovýchodnej i západnej Európy, zámoria - Kanady i USA, s láskavosťou sme sa zvítali aj s pani Margitou Ghatta, tradičnou účastníčkou týchto stretnutí, Slovenkou žijúcou v ťažko skúšanej Sýrii.

V programe, ktorý spestrili hymnické piesne v podaní Komorného zboru Viliam Figuš Bystrý (Slováci zo srbskej Padiny) a prednesy básní s témou domova a pocitu nevyhnutnosti i žiadostivosti mať svoj pevný bod slovenskosti, pripomínajúci nám posolstvá, odkazy i potrebnosť sebareflexie, ktoré do nás zakódovali naši predkovia (báseň Drahomíry Pechočiakovej SLOVENSKÁ KOŠEĽA interpretovala Anita Petráková z Padiny, báseň Jána Smreka SPEV O DOMOVE Ján Karandyšovský, mladý Slovák žijúci v kanadskom Toronte), zaznel z úst rečníkov apel na nové výzvy Slovákov žijúcich v zahraničí.

JE veľvyslanec Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, pripomenul prítomným krajanom i hosťom, spomedzi ktorých JE veľvyslanec Emil Kuchár z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR tlmočil pozdrav účastníkom aktu od štátneho tajomníka rezortu zahraničia pána Lukáša Parízka, že každé zo stretnutí v sviatočný Deň zahraničných Slovákov je prejavom rešpektu k našim dejinám, ktoré vytvárali a spolutvorili naši predkovia - a to nielen iba na území súčasného Slovenska.

Naopak, práve státisíce Slovákov, ocitnuvší sa z rôznych príčin a dôvodov mimo územia súčasného Slovenska (po rôznych historických etapách sťahovania sa, vysťahovalectva, emigrácie či súčasnej ekonomickej migrácie mimo svojej vlasti prakticky už od začiatku 18. storočia, keď Slováci začali osídľovať Dolnú zem a jej oblasti v dnešnom Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku) svojím osobnostným vkladom, pracovným a profesijným fortieľom, významom a úspechmi v oblasti politiky, vynálezcovstva, vedy a techniky, ako aj spoločensko-kultúrnymi i duchovnými odkazmi, úprimne vždy prejavovali ľudský vzťah a kultúrno-duchovnú priľnavosť k ich materskej krajine - Slovensku aj v blízkej či ďalekej cudzine. Tým sa zároveň stali aj jej dôstojnými reprezentantmi a v tom najlepšom - a tak tomu je i dnes, keď Slovensko píše už 23. rok svoj úspešný príbeh samostatnosti, aj misionármi slovenskosti v zahraničí.

Predseda ÚSŽZ zajedno pripomenul, že v tomto roku malo stretnutie pri základnom kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva obzvlášť sviatočný šat z viacerých dôvodov - či už je tomu 10 rokov pôsobnosti samotného Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj Predsedníctvo SR v Rade Európskej únie, pod ktorého záštitou sa konali počas Dňa zahraničných Slovákov až tri spoločensko-kultúrne podujatia (o ďalších - vernisáži fotografickej výstavy KRAJANSKÉ FOTO-DOTYKY 2006-2015 a kultúrnom programe krajanov s názvom Zelená ratolesť - Slovenské pozdravy spoza hraníc píšeme na inom mieste). Ján Varšo vyslal vo svojom prívete o. i. aj apel, aby sme si všetci svorne  v deň sviatku - avšak nielen iba počas neho, osvojili najmä vedomie spolupatričnosti, ktoré nás všetkých - Slovákov v našej vlasti, ale aj kdekoľvek vo svete, spája atribútom pre náš národ najpríznačnejším: slovenskosťou a preniknutým duchom národného povedomia.

Vedomie našej slovenskosti má svoj racionálny aj emocionálny obsah, preto je dôležité a osožné tieto dve strany našej identity vnímať a narábať s nimi komplexne. Hlásiť sa k nim, udržiavať ich a napokon i posilňovať, aj v rámci zvyšovania prirodzeného národného sebavedomia. Slováci v zahraničí oduševnení láskou k vlasti svojich predkov či k svojej niekdajšej domovine vytvárajú svoje malé, ale nepochybne obdivuhodné dejiny zahraničných Slovákov. Preto im vzdávame vďaku i obdiv, sú nedeliteľnou súčasťou nášho slovenského sveta. V tomto duchu vyzval Ján Varšo prítomných krajanov a ďalším vyslal posolstvo o tom, aké je pre náš malý národ dôležité upevňovať aj naďalej vzťah všetkých našich krajanov vo svete s ich materskou krajinou. Slovensko je vlasťou všetkých Slovákov a k tomuto pre nás všetkých prospešnému slovensko-slovenskému dialógu sa aj naďalej bude s vehemenciou hlásiť aj prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Vladimír Skalský, ktorý vystúpil v mene Svetového združenia Slovákov v zahraničí, spájajúceho okolo stovky kľúčových spolkov, organizácií a inštitúcií Slovákov žijúcich v bezmála polstovky štátov na piatich kontinentoch, priblížil ako jeho predseda aspekty nevyhnutnosti vzájomného dialógu krajanov so svojou materskou vlasťou - Slovenskom. Pripomenul, že Slováci žijúci v zahraničí vážiaci si prístup Slovenskej republiky a citlivo vnímajúci jej snahu o udržiavanie národného povedomia a zveľaďovanie kultúrnej a duchovnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí, predsa len pociťujú "krivdu" v niektorých doposiaľ nenaplnených, pričom zákonne stanovených atribútov finančnej i morálnej podpory našich krajanov v záujme zachovania slovenskosti vo svete -  vrátane každoročne vyčlenených prostriedkov na podporu projektov v rámci dotačného systému ÚSŽZ.

Napriek tomu, ako pripomenul Vladimír Skalský aj slovami básnika Milan Rúfusa, zostáva dennodennou témou našich krajanov okrem ich úsilia utvárať a vytvárať vo svete pozitívny obraz ich materskej domoviny - Slovenska, aj udržiavanie a umocňovanie ducha slovenskosti skrze ich vzdelávacie, kultúrne, vydavateľské a ďalšie aktivity. Viaceré z oblastí, v ktorých Slováci vo svete prostredníctvom spolkovej a inej inštitucionálnej činnosti nachádzajú "krajanskú sebarealizáciu" však zďaleka ešte nie sú naplnené. Krajania oplývajúci ambíciami dať znať o sebe hlasnejšie, tvorivejšie a zmysluplnejšie, sú preto pripravení v ďalšom obojstranne užitočnom dialógu so štátnymi, kultúrnymi a ďalšími spoločenskými inštitúciami na Slovensku, činnosť ktorých zasahuje aj do programovo-obsahových prienikov komunikácie s krajanmi, naďalej konštruktívne a s mierou maximálnej vzájomnej dôvery, zodpovednosti a ústretovosti, náležite spolupracovať.

 

ĽUDO POMICHAL

FOTO: PAUL STACHO, Slovák žijúci v Kanade

 

NAMIESTO DOSLOVU...

Súvislosti odlúčení a zvítaní, odchodov a návratov, tak túžobného slovensko-slovenského dialógu naprieč celým slovenským svetom boli a sú témou historikov, publicistov, dokumentaristov, literátov, najmä však poetov.

Jána Smreka, jedného z najvýraznejších predstaviteľov slovenskej poézie 20.storočia, zaviali životné osudy už v mladosti takisto na roky mimo jeho, ako sa on vyjadruje, ľúbezného domova. Ako vojak 1. svetovej vojny sa dostal do Istanbulu a ďalej až na Palestínsky front. Na Slovensko sa vrátil cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu, Halič a Budapešť až roku 1919. A to už predtým, v ranej mladosti, mal za sebou dotyky so slovenskou Dolnou zemou, keď sa u Godrovcov v Báčskom Petrovci učil za obchodného pomocníka a práve tu začal písať poéziu. Plne sa jej oddal v Prahe, kde žil a tvoril od roku 1930 až do rozbitia Československa v roku 1939. Spomíname to preto, aby aj slovami literárneho kritika Vladimíra Petríka, sme ukázali ten prímer vzťahu k slovenčine a ku všetkému slovenskému, ako prejavoval v neslovenskom prostredí práve Ján Smrek.

Citujeme Vladimíra Petríka: "Ján Smrek sa pokladal za vyslanca slovenskej kultúry v Prahe. Svoju slovacitu dokazoval pri každej príležitosti. Ba dá sa povedať, že čím dlhšie bol v Prahe, tým väčšmi sa staral o čistotu slovenčiny a o slovenské korene vlastnej  tvorby."

Toľko Vladimír Petrík a na tomto mieste si vám dovoľujeme ponúknuť pohrúženie sa do veršov Jána Smreka, z ktorých sála práve láska k slovenčine a k rodnej zemi. a ktoré zazneli počas slávnostnej pripomienky v Sade Janka Kráľa 5. júla 2016.

 

JÁN SMREK

 

Spev o domove

 

Na hmly si líha slnko,

na slnko ľahli hmly,

dočahujem ich rukou,

pohládzam kostoly,

vysoké strechy domov,

nad nimi komíny,

tak pohládzam svoj domov,

ľúbezný, jediný.

 

Na kopec vyšiel som si,

nech vidím na Dunaj,

Jak na striebornej omši

cilingá celý kraj,

vyzváňa štíhla veža,

topole, čečiny,

v slniečku ligoce sa

domov môj jediný.

 

Odrazu zavial vietor

a rozkolembal sad,

bude liať, blízko je to,

ale aj dážď mám rád:

v hlboké čaše stromov

vlejú sa výšiny

a vysvätia môj domov,

ľúbezný, jediný.

 

Z domova tohto odísť,

zanechať jeho hry?

Hľa, už list bije o list,

turnaj sa otvorí,

rytieri pancieroví

vyrazia z roviny.

Vždy krásny je a nový

domov môj jediný.

Galéria

Počet zobrazení: 1843x