Zaplesalo srdce, zarosili sa oči: príbehovo-folklórna Krajanská nedeľa a zážitkovo-gurmánsky Krajanský dvor priblížili posolstvá Slovákov z Dolnej zeme

hlavná foto

Päťdesiatka je v živote – a je jedno, či ide o individuálnu pripomienku ľudského bytia, alebo o jubilejnú vzácnosť spoločensky výnimočnej udalosti – naozaj iba raz. V nepatrnosti okamihov troch dní, avšak zajedno aj v nevyprchavo zhmotnenej a nadlho uloženej hrdosti  na dedičstvo predkov v kontúrach ľudovej tvorivosti a folkloristiky v pamäti vari 50-tisíc návštevníkov 50. folklórnych slávností pod Poľanou, ktorí v páľave slnka podporili kultúrne a duchovné národné spolucítenie nad majákom našich folklórnych sviatostí v amfiteátri i na lúkach nad Detvou, takto zostane nadlho ukotvený druhý júlový víkend. Svojim tradičným umeleckým folkloristickým vkladom v programe Krajanskej nedele s názvom Keď sa Slovák na Dolnú zem poberal ozvláštneným už druhý rok jedinečnou ponukou diania Krajanského dvora – nepreberného gurmánskeho jedálnička dolnozemských Slovákov v nadväznosti na pódiový kultúrno-prezentačný program, dal s mimoriadne pozitívnou odozvou o sebe vedieť Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Potvrdili to aj slová viacerých slovenských politikov (Krajanský dvor si v sprievode Igora Furdíka, predsedu ÚSŽZ, so záujmom pozreli napr. Ján Figeľ, podpredseda NR SR, poslanec NR SR Igor Hraško, ako aj poprední predstavitelia politicko-spoločenských a kultúrnych organizácií, inštitúcií a spolkov Slovákov z krajín Dolnej zeme: pod Poľanu zavítali o. i. Anna Tomanová Makanová, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Mirko Vávra, predseda Zväzu Slovákov v Chorvátsku, Dušan Šomrák, viceprimátor mesta Nadlak a predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku v meste Nadlak, Ruženka Egyedová Baráneková, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku, zástupcovia Matice slovenskej v Srbsku, predstavitelia rôznych záujmových organizácií Slovákov v krajinách Dolnej zeme vrátane spolkov žien, remeselníckych cechov, Organizácie turizmu Obce Kovačica, umelcov, literátov, médií a publicistov... ), najmä však návštevníkov – zo všetkých regiónov Slovenska, ale aj z európskeho zahraničia, USA a Kanady, pričom napríklad Slováci z niekoľkých obcí Maďarska z prihraničného regiónu Novohrad pricestovali organizovanými autobusovými zájazdmi.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí je potešený a aj pyšný na to, že už od piatkového predchýru skvostnej kultúrno-spoločenskej, národopisno-folkloristickej a gurmánsko-duchovnej sviatosti sa ohromnou hrivnou na úspechu a znamenitom ohlase udalosti roka v kraji ospievanom Sládkovičovým Detvanom, podieľali aj naši krajania – Slováci žijúci v zahraničí. Fundamentálnou skyvou na poživni, ovládnuvšej pestrosť krojov, rezkosť tanca, sviežosť spevov a zvonivosť hudby, pripomínajúcich odkazy našich predkov a večnosť ľudovej kultúry 42. Krajanskej nedele a harmonizujúcej chuťami, vôňami a farebnosťou jedál prastarých materí, ako aj remeslami či kumštom v oživšej patine dedovizne vľúdneho priestoru 2. Krajanského dvora, sa prezentovali Slováci z Dolnej zeme – z Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska.

Kým v popoludňajšom programe sviatočnej nedele chytil divákov v amfiteátri za srdce vrúcny príbeh sťahovania Slovákov z historických priestorov Horného Uhorska spod Tatier na šíre roviny priestoru juhovýchodnej Európy, označovanej aj ako Dolná zem, už od piatkového popoludnia smerovali kroky návštevníkov za šteklivými vôňami vynoveného, komfortnejšieho a pre gurmánov či ctiteľov remesiel a kumštu dolnozemských Slovákov aj bohatšieho, pohostinnejšieho a na pódiu programovo i zážitkovo duchaplnejšieho Krajanského dvora.

Kým zaznel chorál Lúčnice,

vôňami vábil Krajanský dvor

Je celkom pochopiteľné, že jedným z vrcholov, ak už nie vizuálno-duševným apogeom celého programu v Detve bola pocta majstrovi Štefanovi Nosáľovi, duchovnému otcovi Umeleckého súboru Lúčnica a výnimočnému človeku – režisérovi, choreografovi, scenáristovi, tanečníkovi spevákovi v jednom – nenapodobniteľnému stvárňovateľovi ľudovej kultúry. Program s názvom LÚČNICA - Môj život: ŠTEFAN NOSÁĽ 85, vytvorený v roku 2012 na počesť životného jubilea – 85. narodenín majstra, emblematickej osobnosti a nositeľa najlepších tradícií, hodnôt i výziev slovenskej národnej kultúry, rozjasal v piatok od 21.45 h nadšených bezmála 7-tisíc ľudí v hľadisku amfiteátra. Starší pamätníci s obdivom ochkali – čosi podobné si Detva nepamätá...

Chrliť ódami na umelecko-estetický a duchovno-vlastenecký prienik majestátneho kumštu Lúčnice pod rukami Štefana Nosáľa (nech by sa pastva pre oči, uši i dušu zazdala akokoľvek neprislúchajúcim prirovnaním k sústam z úst cez pažerák do žalúdka...) by bolo aspoň takým márnym pokusom o vyjadrenie obdivu až kamsi k výšinám „nebies pozitívneho užasnutia“, ako keby slovenskí dolnozemci perlili o nadpozemskosti „klbásového fenoménu“ po hlte elixíru oretiazkovanej slivovice... A ak by sa komusi takýto prečudesný prímer dvoch slovensko-slovenských symbolov, objímajúcich v harmonickosti srdcebitia našu spoločnú vlasť, predsa len nepozdával, potom nepočul, neoblizol, nevidel, neokoštoval. Ale ba! A či sa našli takí? Nik sa veru neprihlásil...

Odbila sedemnásta, keď na pódiu Krajanského dvora „dúchla do pahrieb“ hrdej krajanskej slovenskosti sama Duša fujary. Dušan Holík, šéf tohto občianskeho združenia, velebiaceho a šíriaceho tradíciu, slávu, najmä však zvuk nášho hudobného nástroja zapísaného v kultúrnom a duchovnom dedičstve UNESCO, so svojimi priateľmi. Čo lepšie, než melódia "hymny všetkých Slovákov", ktorí sa vrúcne opätovne vracajú na rodnú hrudu, mohol osloviť svojou slovenskosťou vo vítacích tónoch nielen okolo 90 účastníkov Krajanského dvora 2015 - Slovákov z dolnozemských priestorov, ponúkajúcich následne počas troch dní skvelé gurmánske špeciality chýrnej kuchyne ich prastarých mám a kumšt s remeslom zdedenými po starých otcoch, ale aj prúdy návštevníkov, smerujúcich do vynoveného a veľkorysejšie pôsobiaceho dvora v porovnaní s premiérovým vlaňajškom.

Napokon, vyzdvihol to aj Igor Furdík, predseda ÚSŽZ, keď v otváracom prívete pred publikom, aplaudujúcemu vystúpeniam v Detve sa ohromnej obľube tešiacich aradáčskych Meškárok, do žiliek krv vháňajúcej Ľudovej hudbe Svrčkovci zo Šalgotarjánu, dynamiku a skvelú choreografiu na pódiu rozohravšiemu SKOS-u Ľudovíta Štúra z chorvátskeho Iloku, ako aj osvedčeného dua - nádherným hlasom ľúbivých piesní až k rozjímaniu o jedinečnosti našej ľudovej tvorby diváka či poslucháča evokujúcej Katky Mosnákovej Bagľašovej v sprievode vynikajúceho harmonikára Ondreja Maglovského z Vojvodiny, či vo finále programu, v ktorom sa predstavili jednotlivé "tímy z dvora", zvonivému hlasu a melódii fujary Tatjany Buhy z chorvátskeho Markovca, povedal:

"Zišli sme sa tu po roku znovu, aby sme návštevníkov slávností pod Poľanou pozvali na úprimné dotyky s našimi Slovákmi z Dolnej zeme. Prišli vo väčšom počte, do ešte krajšieho a prívetivejšieho dvora, ktorý chce vyslať iba to najlepšie a najpríjemnejšie o našich krajanoch z Maďarska, Rumunska, Chorvátska a Srbska. Naši dolnozemskí Slováci však neprišli do Detvy iba preto, aby všetkých zahrnuli jedinečnými pochúťkami ich rozmanitých jedál, ale aj preto, aby šírili väčšiu informovanosť o ich histórii, najmä ale o súčasnosti. Majú sa čím pochváliť, čo prezentovať. Žijú vo výnimočných prostrediach, ktoré v mnohom ovplyvňovali a aj vplývajú na celú slovenskú kultúru, vzdelanosť, našu spoločnú slovenskosť, národné povedomie, ukotvenie našich myslí k našej spoločnej vlasti – Slovensku.“

V tomto duchu, aký predoslal počas svojho otváracieho prejavu Igor Furdík, sa napokon aj niesli celé tri dni plné chutí, vôní, farieb, hudby, tanca, ako aj zaujímavých debát, podnetných myšlienok a zaujímavých informácií o živote v prostrediach slovenských národných menšín, vytvárajúcich v Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku a Srbsku autentickú kultúru v tvorivom autochtónnom prostredí zachovávajúcom to najprirodzenejšie, najkrajšie a najemotívnejšie v ušľachtilých prejavoch Slovákov na Dolnej zemi.

 

REPORTÁŽ A FOTOGRAFICKÚ PRÍLOHU

Z KRAJANSKÉHO DVORA  A KRAJANSKEJ  NEDELE

NA SLÁVNOSTIACH V DETVE

PRIEBEŽNE DOPĹŇAME  A AKTUALIZUJEME!!!

 

 

Fenomén menom Dolná zem:

paralely a súvislosti

Pred viac ako 250 rokmi sa predkovia našich krajanov, predstavujúcich dnes slovenské národnostné menšiny v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku, hnaní túžbou za lepším, sťahovali z rôznych stolíc Horných Uhier za nádejnejším životom na vtedy nehostinné, i močiarne priestranstvá juhovýchodnej Európy a Balkánu.  Pod ich nezlomnou vôľou, rukami i poľnohospodárskym, často novátorským fortieľom svetového formátu, postupne premenili neobývané a necivilizované územia na úrodné roviny.

Z generácie na generáciu zveľaďujú v domovských krajinách posolstvá a zvyky prastarých otcov a materí, a zajedno svojimi obojstranne objavnými a emotívnymi návratmi na Slovensko oživujú vzťah k domovine, hodnotám i jazyku svojich predkov. Slovenská vrava, úcta k tradičným kultúrno-duchovným hodnotám, autentickému zvykosloviu a folkloristike, ale aj kolorit životného štýlu s chuťami a vôňami kulinárskeho kumštu, remeselníckymi výtvormi, výšivkárskymi a tkáčskymi zručnosťami – to je iba za malú hrsť z toho, čo ponúkli krajania počas troch dní Dolnozemského dvora – už 2. ročníka ochutnávky  gurmánskych špecialít slovenskej dolnozemskej kuchyne a prezentácie artefaktov ľudového umenia, insitnej maľby, kumštu, remesiel, ale aj vydavateľskej činnosti, prezentácie knižnej kultúry Slovákov na Dolnej zemi.

Názov Dolná zem /Dél – Alfold/ bol známy už od 15. storočia, pričom označoval nížinnú časť historického Uhorska. Tento geografický priestor podľa Anny Kováčovej, riaditeľky Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, „označoval južne od politického centra regióny nachádzajúce sa v teritóriu. Sťahovanie Slovákov na lákavú úrodnú Dolnú zem trvalo takmer dve storočia, pričom kolonisti osídľovali vyľudnené sídla po vyhnaní Turkov.

Termín Dolnozemské Slovensko prezentoval a definoval evanjelický farár Ján Kutlík starší (1806-1890) z Pitvaroša (bývalá Čanádska župa) ako prvý v roku 1862 na stránkach Pešťbudínskych vedomostí. Do tohto pojmu zahrnul čanádsko-aradsko-békešský región a slovenské osady v Báčke a Banáte. Kutlík medzi inými označil aj geografické teritórium a veľkú zaľudnenosť Slovákmi: "Máme my i Dolňozemské Slovensko“, máme veličizný seniorat čanádsko-aradsko-békešský, bačanský, vojvodinu srbskú, kde Slovákov na státisíce.“

Do súčasného pojmu dolnozemskí Slováci z geograficko-politického hľadiska, ako uvádza A. Kováčová, patria Slováci, ktorí žijú na území dnešnej Vojvodiny, kam sa dostali pred 250 rokmi, ďalej slovenské etnikum v Chorvátsku, ako aj komunity v Rumunsku – v nížinatej severnej časti a v obciach Sedmohradského Rudohoria, ležiaceho východne od mesta Oradea. Slovenská komunita v Maďarsku sa sústreďuje v dvoch juhovýchodných župách: Békeš a Čongrád. Slovenské osady sa nachádzajú aj medzi Dunajom a Tisou, v Zadunajsku, Zátisí a v okolí Budapešti.“

Nech sa už geograficky a geopoliticky pojem a fenomén Dolná zem determinuje akokoľvek (keďže výkladov, názorov či „spresnení“, aj vedeckých, je viac...), je vhodné pripomenúť si definíciu slovenského básnika a spisovateľa Petra Andrušku, ktorý v úvode svojej knihy Osobnosti a osobitosti dolnozemskej kultúry (Nitra 2005) konštatoval nasledovne: „Dolná zem nie je štát, ba ani región, je to však domovina, kraj, vlasť ľudí (dokonca zasahujúca do viacerých štátnych útvarov), ktorí si tam našli domov...“

 

Všetko je tak, ako má byť!

Všetko vyššie spomenuté sekvencie, okamihy, stretnutia, debaty,  či mikropríbehy v milých stretnutiach spriaznených slovenských duší počas diania na 2. Krajanskom dvore a v areáli 50. FSP v Detve počas 42. Krajanskej nedele - to sú vskutku iba íverčoky, vylúpnutia z tvorivého prístupu Slovákov na Dolnej zemi k hodnotám, ľudovému umeniu, tradíciám v dotykoch generácií, v pomyselnej vzácnosti truhlíc kultúrneho a duchovného dedičstva v nehynúcej stope ich predkov. Tak ich publicista Ľudo Pomichal, moderátor programov počas troch dní na Krajanskom dvore, uviedol vlastne už v piatkových úvodných reflexiách, keď celú tému priblížil silou slova nadlackého poeta Ivana Miroslava Ambruša, rozšíriac tak pomyselnú dimenziu dolnozemskej roviny o ich neodmysliteľnú zduchovnenú lyrickosť...

 

DOLNÁ ZEM

Priestor odmeraný motykou

kde Božie modlitby

doznievajú po slovensky

kde buchne na zvon

o štvrtej ráno

keď Jonášov kohút kikiríka

Zem požehnaná

ktorá ešte nosí Štefankove kroky

a význam jeho výroku

len tu som doma

kde jedenáste prikázanie

nezabudnúť na predkov

a nezriecť sa materinského jazyka

sa naše deti učia od malička

Zem-darkyňa na ktorej rastie pšenica

z ktorej potom staré mamy

pečú chlebík mäkký ako duša

Zem naša chránená Bohom

pre nás pre potomkov

pre slovenský národ

ktorý prerástol

už voľakedy dávno

cez hranice vlastného určenia

hranice ktoré môže vykresliť

len slovenský jazyk.

 

Aby v nedeľňajšom závere - pri rozlúčke s účinkujúcimi súbormi a Parafrázujúc fundamentálnu modlitbu, ktorá v záhyboch duše sprevádzala a doteraz posilňuje dolnozemských Slovákov, pripomenul moderátor, že NA POČIATKU - tak ako sme to návštevníkom Krajanského dvora zvestovali na obsahovo príťažlivých a vizuálne pôsobivých informačných baneroch - BOLO SLOVO. Vďaka predkom i súčasníkom zotrvalo a nespochybniteľne pretrvá v ňom aj materinská reč - slovenčina a všetko s ňou späté. Pretože tak ako bolo na počiatku, i vždycky, bude aj naveky vekov. Ako sa poetka Viera Benková z Báčskeho Petrovca vyznáva, všetko je tak, ako má byť!

 

„Všetko je tak, ako má byť.

Môžeš sa narodiť, zomrieť.

Môžeš sa vysťahovať.

Zmeniť rodisko, či krajinu a štát.

Ale aj kontinent a svetovú stranu.

Môžeš odísť z dediny do mesta.

Alebo i do vesmíru.

Ale soľ materinského jazyka

veru nezotrieš.

Všetko je tak, ako má byť.“

 

Dianie na Krajanskom dvore a príbeh Krajanskej nedele počas 50. FSP v Detve v dňoch 10.-12. júla 2015 v Detve priblížil a zapísal

ĽUDO POMICHAL

FOTO: IMRICH FUHL, ĽUDO POMICHAL

Galéria

Počet zobrazení: 1385x