Kurátorka z Ria: Srdce je sval, do ktorého sa zmestí Slovensko aj veľká Brazília

Slovenka narodená v Budapešti vyše 39 rokov pracovala v oddelení zahraničnej maľby v Museu Nacional de Belas Artes v Rio de Janeiro (v národnej galérii Brazílie). Býva v jednom z obytných domov, ktoré sa ťahajú do výšky a lemujú čarovné pobrežie Ria, hneď vedľa stanice metra s poetickým názvom – Spievajúci kohút (Cantagalo). Nasťahovala sa doň pred štvrťstoročím s manželom Jorgem. „Z okna mám krásny výhľad na pláž," ukazuje z desiateho poschodia Zuzana Paternostro-Trepková na ospevovanú Copacabanu. Priamo v Rio de Janeiro ju oslovil športový publicista MICHAL ZEMAN, redaktor denníka PRAVDA.

Ako sa žije na najslávnejšej pláži sveta?
Príjemne, ak si uvedomíte, čo k tomu všetko patrí a akceptujete to. Pre niekoho možno aj menej pozitívne veci.

Čo k tomu všetko patrí?
Najmä hluk. Copacabana žije dvadsaťštyri hodín denne celý rok. Po pláži sa stále túlajú skupinky rozjarených turistov, ktorí vyrážajú z lokálov, kaviarní, reštaurácií a domorodci im radi robia spoločnosť. Vládne tam veselosť, hudba, spev, pokriky. To je pre Brazíliu typické. Viem však aj presne povedať, kedy tam nastane hrobové ticho…

Aj to sa stane?
Áno, vždy, keď Brazília prehráva vo futbale. Ale to nebýva často (smiech). Vtedy sem-tam počujem hrôzostrašný výkrik… Nemala by som to asi nahlas hovoriť, ale priznávam, že v tomto nezvyčajnom tichu si lebedím.

Pricestovali ste z Československa, kde bol život ľudí podstatne iný. Ako dlho ste si zvykali?
Každý človek, ktorý žije v zahraničí, by sa mal prispôsobiť miestnym pomerom a oceniť pozitívne stránky nového domova. To je moja filozofia. Prišla som s myšlienkou, že chcem mať Brazíliu a Rio rada. Na rozdiel od mnohých iných emigrantov, ktorí sa tu usídlia. Mala som výhodu, nasledovala som sem svoju lásku.

Nikdy za vyše štyridsať rokov vám brazílsky životný štýl a veľký ruch neprekážali?
Pre mňa to nebol až taký problém, lebo som mestský človek. Obdivujem prírodu, ale najradšej som medzi ľuďmi. Nie som ani záhradkárka, ani turistka, ani športovkyňa. Uprednostňujem galérie, knižnice, kiná, divadlá, kaviarne, spoločenský život. Preto pre mňa nebolo ťažké prispôsobiť sa copacabanskému hektickému životu ani desaťmiliónovému Riu. Svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že z jednej frekventovanej štvrte v meste pochádzal manžel, práve v tomto prostredí sa cítil veľmi dobre.

Je Copacabana stále najväčším symbolom Ria?
Už len pre cudzincov. Je to veľkomestská pláž a predstavuje minulosť. Všetko sa začalo meniť ešte v šesťdesiatych rokoch, keď slávny hudobník Tom Jobim, brazílsky Pelé muziky, zakladateľ nového prúdu bossa-novy, sedel spolu s básnikom Viniciusom de Moraesom v bare na pláži Ipanema. Vo štvrti bohémov popíjali „šialene studené pivo“, ako hovoria Brazílčania. Očarila ich dievčina, ktorá sa vlnila v rytme samby. Volala sa Helo Pinheirová. Zložili legendárnu pieseň Garota de Ipanema (The Girl From Ipanema). Onedlho ju poznal celý svet, preslávila novú pláž, každý ju chcel navštíviť. Považovali ju za symbol nového Ria. Jeden známy tvrdí, že najkrajšie na planéte zapadá slnko na Ipaneme.

Ktorá časť pobrežia najviac láka domácich?
Najmodernejšou a najpopulárnejšou najmä pre mládež sa stala v poslednom čase Barra da Tijuca s modernými vežiakmi a predlhou plážou, desaťkrát dlhšou ako Copacabana, s rajom surferov, rogalistov a podobne. Stane sa o viac ako rok jedným z dejísk súťaží olympijských hier. Mimochodom, Brazília sa pýši vyše štyritisíc kilometrami nádherného pobrežia. Patrí všetkým Brazílčanom, zo zákona si nik nemôže sprivatizovať ani meter pláže, vyberať tam peniaze. Je všade verejne prístupná.

Keď máte návštevu, kam ju zoberiete?
Na chodník vedľa pláže. Tam sa odráža život mesta. Má svoju atmosféru, stretávajú sa tam ľudia, domáci i turisti, chodia na prechádzky, venujú sa športu, behajú, jazdia na korčuliach či bicykli. Pred štyridsiatimi rokmi som brávala hostí aj k soche Krista Redentora, ale dnes to už nerobím.

Prečo nie?
Neodvážim sa. Je to malá plocha a je tam nesmierny nával turistov. Návštevnosť Ria sa za uplynulé desaťročia výrazne zmenila. Do mesta sa valia turisti z celého sveta a každý chce vidieť Kristovu sochu. Tých, čo ma prídu navštíviť, zverím do rúk profesionálnym sprievodcom, ktorí sa vedia v tomto rajóne pohybovať. Ja si trúfam sprevádzať hostí na Cukrovú homolu. Nie je tak vysoko, ale aj z nej je krásny výhľad na mesto.

Vraví sa, že každý Brazílčan miluje futbal a rozumie mu. Zasiahol aj vás?
Samozrejme, hoci nie som typický fanúšik, ale základný vzťah k futbalu som si priniesla už z domu. Spomínam si, ako som prežívala slávne účinkovanie československého mužstva na MS v Čile. Môj manžel bol veľký fanúšik Flamenga. Často som sa vybrala s ním na štadión, aj na fascinujúcu Maracanu. Zväčša však chodil sám. Vracal sa vyšťavený, špinavý, bez hlasu. Zamieril rovno pod sprchu. Na futbale sa absolútne odreagoval, vyventiloval. Keď Flamengo vyhralo, prišiel rozosmiaty, s klubovou vlajkou a čiapkou.

Prežívali ste aj nedávne brazílske sklamanie na svetovom šampionáte?
Veľmi. Nebolo to doslova sklamanie, na to je špeciálny výraz, ktorý by som preložila tak, že som sa cítila trápne, zahanbená. Svet čakal od Brazílie viac.

Čím vám prirástla Brazília a jej obyvatelia k srdcu?
Brazílčania ma oslovili priateľskou, nesnobskou povahou. Sú bezprostrední a usmievaví, najmä bežní ľudia, ktorých stretávate na ulici. Cítila som to už po prvom prijatí. Európanom by sa zdalo, že sú niekedy až detinskí, čo je trochu asi aj pravda. Mám pocit, že by som si nezvykla v anglosaských krajinách. Ani v Spojených štátoch, kam sa vyberiem pomerne často. Mám viacero priateľov v New Yorku, najmä medzi kritikmi umenia. Výborne vychádzam so skvelým chlapíkom, šéfom holandského umenia v Metropolitnom múzeu. Ale žiť v USA by som nemohla, nezapadla by som tam ako v Brazílii. V nej som sa našla, bola mi asi súdená. Aj s manželom Jorgem.

Zoznámili ste sa v Brazílii?
Nie, stretli sme sa na tancovačke na Mladej garde v Bratislave, mala som dvadsaťjeden. Hneď mi udrel do očí, bol celkom iný ako našinci. Vysoký, s výrazne bielou pleťou a čiernymi vlasmi. Jorge Guimaraes Paternostro sa stále usmieval, aj bez dôvodu, to bolo veľmi divné, Slováci nie sú takí. Výzorom a čiastočne povahou mi pripomínal Che Guevarru. Najmä svojím idealizmom, sociálnym cítením. Bol vlastenec, neustupoval zo svojho presvedčenia, ale nebol typ odvážneho revolucionára, bojovníka. Zaľúbil sa mi taký, aký bol. Miešal češtinu so slovenčinou, pôsobil u nás štvrtý rok, pôvodne začal študovať v Prahe strojarinu. V Čechách sa práve rozišiel s jednou láskou a prišiel si do Bratislavy liečiť svoj svetobôľ. A narazil na mňa. Keď sme išli domov, tak mi o nej celou cestou básnil, ale už bolo neskoro, už som ho mala v hrsti… (smiech).

 

KTO JE

Zuzana Paternostro-Trepková (1943)

kurátorka a expertka na výtvarné umenie

  • Narodila sa v Budapešti slovenským rodičom, od troch rokov žila v Košiciach, od trinástich v Bratislave.
  • Vyštudovala teóriu a dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK, po jej skončení nastúpila v Slovenskej národnej galérii do oddelenia úžitkového umenia.
  • Vydala sa za Brazílčana Jorgeho Guimaraesa Paternostra a od roku 1971 žije v Riu de Janeiro.
  • Vyše 39 rokov pracovala v oddelení zahraničnej maľby v Museu Nacional de Belas Artes (Národné múzeum výtvarných umení, u nás Národná galéria) v Riu.
  • Pôsobila ako kurátorka, organizovala mnohé putovné výstavy v rôznych kútoch Brazílie i v zahraničí, v Japonsku, USA a vo viacerých európskych i juhoamerických krajinách.
  • V súčasnosti sa venuje výskumu a publikačnej činnosti a robí expertízy vo výtvarnom umení.
  • Slovenskej národnej galérii venovala obraz Karola Marka Krajina s kúpajúcimi sa chlapcami, ktorý objavila a odkúpila v Brazílii.

 

Na titulnej fotografii:

Zuzana Paternostro-Trepková na pláži Copacabana, ktorú vidí aj z okna svojho bytu.

Foto: Archív Zuzany Paternostro-Trepkovej

 

CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/347483-kuratorka-z-ria-srdce-je-sval-do-ktoreho-sa-zmesti-slovensko-aj-velka-brazilia/