Dňa 12. januára sme si pripomenuli 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra, jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín a kľúčovej postavy formovania moderného slovenského národa.

Ľudovít Štúr bol národným buditeľom, kodifikátorom spisovnej slovenčiny, politikom, filozofom, historikom, publicistom, spisovateľom a pedagógom. Ako vedúca osobnosť štúrovskej generácie sa zásadným spôsobom zaslúžil o jazykové, kultúrne a politické sebauvedomenie Slovákov v 19. storočí. Kodifikáciou spisovnej slovenčiny v roku 1843 položil pevné základy moderného slovenského jazyka, ktorý sa stal nositeľom národnej identity a kultúrnej kontinuity.

Štúr pôsobil aj ako poslanec Uhorského snemu, kde dôsledne obhajoval práva slovenského národa, a významnú úlohu zohral počas revolučných rokov 1848 – 1849. Popri politickej činnosti sa intenzívne venoval publicistike a filozofickým úvahám o postavení Slovanov v Európe, o slobode, rovnosti a kultúrnej svojbytnosti.

Menej známy je však fakt, že na sklonku života prežíval obdobie sklamania a osobnej izolácie. Po neúspechoch revolučných snáh, zdravotných problémoch a stiahnutí sa z verejného života odchádzal s pocitom, že jeho úsilie nebolo v plnej miere pochopené ani naplnené. Zomrel v roku 1856 vo veku 40 rokov.

Paradoxne, skutočný dosah jeho diela sa naplno ukázal až po jeho smrti. Nasledujúce generácie nadviazali na jeho jazykový a myšlienkový odkaz, z ktorého vyrástli moderné slovenské kultúrne, spoločenské a politické inštitúcie. Štúrov prínos sa stal jedným zo základných pilierov slovenskej identity doma aj v zahraničí.

Odkaz Ľudovíta Štúra je aj dnes živý a aktuálny. Pripomína nám, že práca pre národ, jazyk a kultúru je dlhodobým procesom, ktorého skutočný význam sa často ukáže až s odstupom času. Prajeme všetkým Slovákom žijúcim v zahraničí, aby v tomto odkaze nachádzali povzbudenie a istotu, že ich každodenné úsilie o zachovanie slovenského jazyka, kultúry a identity má zmysel aj vtedy, keď jeho výsledky nie sú okamžite viditeľné.