Slovenčina ho sprevádza odmalička – najprv ako prirodzená súčasť petrovského prostredia, neskôr ako odbor, ktorému zasvätil svoje štúdiá, a napokon ako profesionálna dráha, ktorá ho zaviedla až na renomovanú univerzitu v Nemecku. Samuel Koruniak je dnes jedným z mála zahraničných Slovákov, ktorí vyučujú slovenský jazyk a kultúru v zahraničí, a príbeh jeho cesty z Báčskeho Petrovca do Kolína nad Rýnom je dôkazom, že vášeň pre materinský jazyk môže prerásť do medzinárodného akademického pôsobenia.
Samuel Koruniak patrí k výrazným predstaviteľom mladej generácie slovenských filológov z Dolnej zeme. Základnú školu aj gymnázium absolvoval vo svojom rodnom Báčskom Petrovci, kde v ňom rodinné aj komunitné prostredie prebudilo záujem o jazyk, kultúru a dejiny vojvodinských Slovákov. V štúdiu pokračoval na Slovensku – na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave najprv vyštudoval slovenský jazyk a dejepis, a neskôr na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre ukončil doktorandské štúdium slovenského jazyka.
Svoju dizertačnú prácu Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období úspešne obhájil v roku 2017 pod vedením popredných slovenských jazykovedcov. Práca vyšla knižne v roku 2021 ako 6. zväzok edície Doktorské dizertácie, vydanej Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov a Slovenským vydavateľským centrom. V súčasnosti pôsobí ako lektor slovenského jazyka a kultúry na Inštitúte slavistiky Univerzity v Kolíne nad Rýnom, kam ho vyslalo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. V nemeckom akademickom prostredí vedie jazykové kurzy na rôznych úrovniach, pripravuje odborné semináre a aktívne sa podieľa na propagácii slovakistiky. Jeho práca má osobitý význam aj preto, že záujem o menšie slovanské jazyky v západnej Európe postupne klesá – o to cennejšie je, keď sa ich výučby ujme odborník, ktorý spája akademickú profesionalitu s osobným vzťahom k jazyku.
Samuel Koruniak ostáva v úzkom kontakte s rodným prostredím a pravidelne spolupracuje s vojvodinskými slovenskými kultúrnymi inštitúciami. Ako sám hovorí, chce prispieť k zachovaniu a rozvoju spisovnej slovenčiny na Dolnej zemi – a jeho doterajšia cesta naznačuje, že k tomu má všetky predpoklady.
Aká bola vaša cesta z Báčskeho Petrovca do akademického sveta v Nemecku? Aké spomienky si uchovávate na detstvo a mladosť v prostredí vojvodinských Slovákov?
Symbolicky som sa po desaťročnom pobyte na Slovensku, kde som na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave skončil bakalárske a magisterské štúdium a potom aj doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, chcel vrátiť domov, čiže do Vojvodiny a chcel som začať pôsobiť v domácom prostredí. Avšak životná cesta ma zaviedla niekam inam.
Ešte počas ročného pôsobenia na Katedre slovenského jazyka a slovenskej literatúry (dnes daná katedra má úplne iný názov) som na Studia Academica Slovaca – centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk FiF UK v Bratislave (je to okrem iného aj metodické centrum pre vzdelávanie lektoriek a lektorov) absolvoval semestrálny kurz Didaktika slovenčiny ako cudzí jazyk, počas ktorého som sa nejako presvedčil, že by som časť môjho pracovného života mohol venovať aj pôsobeniu na lektoráte na univerzitnom pracovisku v zahraničí – ak by sa, samozrejme, daná okolnosť podarila.
Zároveň som podal prihlášku na miesto lektora slovenského jazyka a kultúry v zahraničí. Mojím favoritom bola Univerzita v Záhrebe, avšak komisia v rámci ministerstva (Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, vtedy Ministerstvo školstva, vedy výskumu a športu SR) sa po výberovom konaní rozhodla, že ma pošle na Inštitút slavistiky Univerzity v Kolíne nad Rýnom, kde mám za sebou už siedmy akademický rok. Ministerstvu som za to veľmi vďačný, že mi zdôverili takúto úlohu a rovnako, že mi úplne nové prostredie prinieslo nenahraditeľné skúsenosti, nielen v pracovnej, ale aj v súkromnej sfére. Nemyslel som si, že sa mi podarí dostať sa na lektorát hneď po podaní prvej prihlášky, keďže to bol skôr plán, ktorý by sa mohol realizovať v budúcnosti.
A na domáce prostredie mám iba prijemné spomienky. V rodnom Petrovci som skončil základnú školu a gymnázium, takže som v podstate celé moje detstvo a tínedžerské roky prežil v Petrovci. Je to životné obdobie, ktoré kreuje človeka a ja som vďačný za to, že som ho mohol prežiť v Petrovci a s ľuďmi, s ktorými som naďalej v kontakte a s ktorými sa často aj pri mojej návšteve Petrovca naďalej stretávam. Každý kontakt, každé priateľstvá mi priniesli niečo nové, prínosné. Petrovec je akoby súčasťou mojej identity, vždy ním aj zostane – a verím, že sa mi raz podarí vrátiť sa – niečo vo mne hovorí, že sa to tak stane. A vždy sa do Petrovca rád vraciam, sledujem, čo sa tam deje, prípadne ma moji kamaráti, blízki o tom informujú. A v neposlednom rade, netreba zabudnúť aj na rodinné prostredie, ktoré mi pomohlo postupne spoznávať aj kultúrnu sféru, ktorá je často súčasťou aj mojej profesionálnej oblasti – vďaka nim som od malých nôh postupne vstupoval do sveta kultúry vojvodinských Slovákov.
Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že akademická kariéra je pre vás to pravé? Čo rozhodlo, že ste si vybrali slovakistiku?
Myšlienka študovať slovenčinu prišla asi počas štúdia na petrovskom gymnáziu a silnejšie asi vtedy, keď sme sa mali v poslednom ročníku rozhodnúť, kam a čo študovať. Slovensko som mal už dávno vytipované ako krajinu môjho štúdia, keďže niektorí rodinní príslušníci už skončili štúdium na Slovensku a nejako ma nepriamo motivovali, aby som aj ja pokračoval v štúdiu na Slovensku. Keďže som mal a naďalej mám rovnaký vzťah aj k histórii, tak som sa rozhodol, že budem študovať dvojodbor, čiže slovenčinu a dejepis. Rovnako významnú a dôležitú rolu v tom zohralo aj rodinné zázemie, keďže veľká časť rodinných príslušníkov vyštudovala slovakistiku a profesionálne sa jej venovali celý pracovný vek. Azda najviac v tomto všetkom mala vplyv moja mama, ktorá ešte aj v pokročilejšom veku jazykovo upravuje texty a vďaka nej som celý život spoznával krásy slovenčiny.
A akademická kariéra nie je niečo, čo som si nejako spontánne vybral, prípadne som k tomu cielil. Azda samotné doktorandské štúdium ma „prinútilo“ k tomu, aby som sa možno dostal do akademických koľají, prípadne mi to umožnili okolnosti, že som hneď po doktorandskom štúdiu zostal ešte jeden akademický rok na fakulte – zastupoval som kolegyňu, ktorá bola na materskej a následne sa otvorili nové dvere do zahraničia – čiže lektorát slovenského jazyka a kultúry na Inštitúte slavistiky Univerzity v Kolíne nad Rýnom. Najviac ma k akademickej pôde pripútalo spomínané doktorandské štúdium a moje pôsobenie na nitrianskej univerzite, počas ktorého som sa prvýkrát zúčastnil domácich a zahraničných konferencií, napísal odborné články, príspevky, participoval na projektoch, bol súčasťou akademického prostredia.
Ako vyzerá váš bežný deň na univerzite?
Závisí to od toho, či mám počas daného dňa nejaký jazykový kurz, prípadne odborný seminár. Ak áno, zväčša je časť dňa venovaná príprave na seminár, prípadne je to samotná realizácia seminárov – často mám za sebou tri semináre s rozdielnymi jazykovými úrovňami, prípadne náhradné semináre pre jednotlivé jazykové skupiny.
Ak je to deň, kde zastúpenie seminárov, prednášok nie je veľké, tak sa často intenzívnejšie venujem príprave na jazykové kurzy a na ďalšie semináre, prípadne veľkú časť mojej práce venujem organizovaniu podujatí, aktivít, ktoré často plánujem, organizujem aj s ostatnými kolegyňami.
Stretli ste sa na svojej ceste s nejakými prekážkami alebo momentmi, keď ste chceli všetko vzdať? Čo vás motivovalo pokračovať?
Myslím si, že skoro každý z nás sa stretáva s myšlienkami, či je to správna cesta, ktorou ide v profesionálnom živote, prípadne, či by do svojej práce nemal vraziť maximum, prípadne svoju prácu posunúť, presunúť na inú úroveň, alebo úplne zmeniť. Sú to však dočasné myšlienky, ktoré nás nie vždy prevalcujú, ale často nás presvedčia o tom, že je to azda tá najsprávnejšia cesta.
Aj počas môjho lektorského pôsobenie som mal akoby pocit latentnej demotivácie, najmä po období korony, keď sme sa postupne vracali k prezenčnému vyučovaniu, pričom sa počet študentov nezvyšoval, hoci som do propagácie kurzov slovenčiny dával maximum. Ale to bolo priam dočasné a často si musíte uvedomiť aj niektoré skutočnosti, realitu – záujem o slovanské jazyky v neslovanských krajinách rapídne klesá a musíte byť vďační za to, že existuje záujem študentiek/študentov, ktoré/ktorí si zvolia slovenčinu ako svoj sekundárny, či terciálny jazyk.
Rovnako sa akoby štipka demotivácie objavila aj počas štúdia, ale vždy sa tá motivácia zasa vrátila a nejako ma posúvala ďalej – vo mne sa vždy zobudilo niečo, čo mi hovorilo, že to zvládnem a že treba iba pokračovať ďalej, že na to proste mám.
Udržiavate si kontakty s Báčskym Petrovcom a vojvodinskými Slovákmi? Ako často sa vraciate domov a čo pre vás návrat znamená?
Kontakty s ľuďmi v mojom rodnom Petrovci sa nikdy neprerušili. Počas štúdia mali skôr súkromný, rodinný charakter, keďže moji blízki a časť kamarátok/kamarátov naďalej zostala v Petrovci, či v okolí, pritom sú tam aj naďalej, čo beriem ako niečo nádherné, pretože mnohí z nich v súčasnosti perfektne kreujú kultúrno-spoločenský kontext nášho prostredia a menšiny. Postupne sa ten kontakt trošku posunul aj do profesionálnej roviny, keďže sú tu niektoré aktivity, či spoločné projekty, ktoré uskutočňujem s niektorými jednotlivcami, inštitúciami.
Petrovec navštevujem tak štyrikrát do roka, pričom je návšteva často nabitá emóciami, často nostalgiou a pocitom, že sa vraciam do svojho, kde viac-menej všetko poznám a kde je všetko pre mňa známe. Takže ten kontakt, aj keď som už viac ako 15 rokov mimo Petrovca, je naďalej intenzívny.
Ako vás formovali rôzne prostredia, v ktorých ste pôsobili – od slovenskej komunity vo Vojvodine, cez samotné Slovensko, až po univerzitné prostredie v Nemecku?
Myslím si, že každé prostredie, v ktorom som bol dlhšie ako jeden mesiac, zanechalo nejakú stopu. Azda najviac hlbokú okrem toho domáceho nechalo Slovensko, keďže to bolo prvýkrát v mojom živote, čo som bol vzdialený od mojej rodiny a prvýkrát som mal pocit, že sa musím sám o seba postarať, sám riešiť niektoré situácie, prípadne s pomocou kamarátov, ktorých som mal počas môjho štúdia vždy nablízku, keďže väčšia časť sa rozhodla rovnako pokračovať v štúdiu na Slovensku. Rovnako aj krátkodobé semestrálne študijné v pobyty na univerzitách v Ľubľane, či v Sofii boli pre mňa prínosné. Asi najväčší benefit sú kontakty, ktoré som počas pobytov v zahraničí získal a získavam – to je azda to neoceniteľné, ako aj spomienky s ľuďmi a na miesta, ktoré zostanú po celý život.
Rovnako je tu aj skutočnosť, že sa od iných niečo naučíte, minimálne spoznáte novú kultúru, mentalitu a nejako sa, so štipkou samozrejmosti, snažíte to prinesené udržiavať, prípadne akoby v cudzom prostredí aj prezentovať. To je na tom všetkom krásne, že v každom prostredí môžete byť samy sebou, môžete zostať tým, čím ste, a na druhej strane spoznávať krásne a nové elementy inej kultúry a prípadne ich vstrebávať do tej svojej.
Čo pre vás znamená učiť slovenský jazyk a kultúru v Nemecku? Aký je záujem o slovakistiku v Kolíne? V čom je podľa vás výučba slovenčiny v nemeckom prostredí špecifická?
Sčasti som už na danú otázku odpovedal. Ten záujem o slavistiku, ako aj o slovakistiku v Kolíne nad Rýnom nie je veľmi veľký – primát majú silnejšie slovanské jazyky, čiže ruština, poľština a v súčasnosti aj srbo-chorvátčina, pričom samotná slavistika zažila veľký bum v tejto časti Nemecka po páde komunizmu a v prvom desaťročí súčasného storočia. Študentky a študenti našich študijných odborov študujú vždy aj ďalší odbor, takže musíme povedať, že nedisponujeme ani s jednoodborovými slavistami. Vedenie sa snaží hľadať cestu, ako propagovať štúdium slavistiky, prípadne modernizovať samotné štúdium. V propagácii pomáhame aj my, čiže hosťujúce lektorky a hosťujúci lektori, ktoré/ktorí aktivitami zviditeľňujú prácu svojho lektorátu, ale aj samotného inštitútu. Môžeme byť nesmierne spokojní, že ten záujem o slovenčinu neklesá, prípadne nie je nulový, čiže každý rok máme študentky a študentov, ktoré/ktorí navštevujú kurzy slovenčiny – často je to na všetkých jazykových úrovniach. Musíme prízvukovať, že slovenčinu študujú iba ako sekundárny, prípadne terciálny, výberový slovanský jazyk.
Keď vyučujete svoj materinský jazyk v zahraničí, čiže ho prezentujete študentom, ktorí dovtedy nemajú žiadne skúsenosti so slovenčinou, spoznávate ho asi najlepšie, zisťujete o ňom také skutočnosti, na ktoré pri bežnom používaní jazyka ani nemyslíte. Vďaka mojim študentkám a študentom pozerám na jazyk z úplne inej perspektívy a za to som im aj vďačný.
V neslovanskom prostredí si človek musí najprv uvedomiť to, že nemecky hovoriace študentky a študenti často nemajú žiaden slovanský základ, a preto na začiatku musíte hľadať styčné body s nemčinou – našťastie slovenčina ich má niekoľko a samozrejme, často musíte vynaložiť viacej úsilia pri niektorých gramatických, ortografických, ortoepických prvkoch, ktoré nemčina nerozlišuje. Vždy si na konci semestra, či akademického roka poviem, klobúk dole, ak študentka/študent bez slovanského základu zvládne hocijaký slovanský jazyk, nemusí to byť práve slovenčina.
Často sú však medzi našimi študentkami a študentmi aj tie/tí so slovanským základom, pričom im tie poznatky môžu byť prvý semester veľmi užitočné, kým v ďalších semestroch im znalosti vlastného jazyka môže spôsobovať aj problémové situácie pri uchopovaní prvkov slovenčiny.
Aké sú vaše plány a ambície do budúcnosti, či už v akademickej oblasti alebo osobnom živote?
Zatiaľ nemám veľké ambície, prípadne plány, ktoré by som chcel, mal realizovať v budúcnosti. Nechávam to nejak na životný osud – ako sa udial aj tento príbeh s Nemeckom a lektorátom na Univerzite v Kolíne nad Rýnom. Uvidíme, či sa mi podarí zostať na lektoráte ešte nejaký akademický rok, prípadne či po lektoráte budem naďalej pôsobiť v univerzitnom prostredí, ktoré si vyžaduje aj dávku odborných, vedeckých publikácií, článkov, príspevkov, ktorým by som sa chcel viacej venovať v blízkej budúcnosti. Sú to však parciálne plány, ktoré mi nejako vŕtajú v hlave – možno z toho bude ďalšia monografia. Bol by som nesmierne rád, ak by som naďalej zostal pri niektorých projektoch, ktoré má nejako držia v kontakte s domácim, vojvodinským prostredím. Nebránim sa ani novým výzvam a novým spoluprácam.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom z Vojvodiny, ktorí uvažujú o podobnej akademickej alebo profesionálnej ceste v zahraničí?
Aby šli do toho, aby nerozmýšľali o tom, či slovakistika, štúdium slovenského jazyka a slovenskej literatúry vôbec má budúcnosť, či vôbec nájdu nejaké pracovné uplatnenie. Pracovný trh vždy nájde nejaké miesto pre filológov, netreba sa toho báť. Ako slovakisti budú svoje poznatky vedieť uplatniť nielen ako učitelia, ale aj ako prekladatelia, prípadne ako jazykoví redaktori, pracovníci v kultúrnych inštitúciách, ako lektorky/lektori slovenčiny v zahraničí – posledná pracovná pozícia práve mne otvorila nové možnosti nazerania na svoj vlastný jazyk a vôbec možnosť prezentovať slovenčinu študentkám/ študentom na Univerzite v Kolíne nad Rýnom – musím priznať, že sčasti ešte stále neverím, že som sa dostal na univerzitu v nemecky hovoriacej krajine. A v neposlednom rade netreba zabudnúť, že slovenčina je jazykom Európskej únie, takže je viditeľná aj vo verejnej, politickej, kultúrno-spoločenskej sfére nášho kontinentu, takže aj v tomto zmysle vidím uplatnenie absolventov slovakistiky.
A ak sa rozhodnú pre štúdium v zahraničí, prípadne o to, aby zostali v zahraničí, nejako treba hľadať cestu, aby boli mostom, transferom medzi novým prostredím, ktoré im umožní možno lepšiu ekonomickú stabilitu a prostredím, ktoré im zanechalo azda nejakú životnú stopu a bolo súčasťou ich prvých životných príbehov. Avšak je to iba na nich, ako budú „manipulovať“ s danou možnosťou, ktorá priam prináša perfektné skúsenosti, kontakty, vedecké a kultúrne projekty, nové pracovné výzvy.
Foto: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov
- Samuel Koruniak je ideovým tvorcom každoročného workshopu venovaného rôznym témam týkajúcich sa slovenského jazyka, ktorý sa koná v Novom Sade.






