Marta Kapusta je nepochybne jednou z najvýraznejších osobností slovenskej komunity v austrálskej Viktórii. Do mesta Melbourne prišla v roku 1983, kde si postupne vybudovala nielen nový domov, ale aj rozsiahlu sieť krajanských väzieb. Viac ako tri desaťročia pôsobila v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii (ZASV), z toho niekoľko rokov ako jeho predsedníčka. V roku 2012 splnila svoj dlhoročný sen a otvorila brány Slovenskej detskej besedy, druhej akreditovanej slovenskej školy v austrálskom školskom systéme. Tá sa stala živým komunitným priestorom, kde si generácie Slovákov žijúcich v Austrálii odovzdávajú slovenský jazyk, kultúru i tradície. Okrem toho jedenásť rokov editovala krajanský bulletin Slovenské zvesti, dlhodobo pôsobila ako koordinátorka vzdelávacích centier v rámci ISEIA a zasadala v odbornej komisii pre školstvo na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Hoci sa v Austrálii cíti ako doma, pani Marta sa nikdy neprestala zasadzovať o to, aby krajania na svoje korene nezabudli. Jej príbeh je inšpiráciou pre každého, kto sa pýta, či má zmysel byť Slovákom aj na druhom konci sveta. Jej stopa v krajanskom svete je nespochybniteľná a pre mnohých z komunity Slovákov v Austrálii veľkým vzorom. Tu je len pár z pekných slov, ktoré o pani Marte napísali:
Žanka a team Slovenskej detskej besedy Melbourne
„Vďaka Tebe vzniklo miesto, kde sa môže jazyk odovzdávať ďalej, kde sa stretávajú generácie a kde deti objavujú, že ich korene majú hlboký zmysel. Miesto, ktoré spája ľudí, vytvára priateľstvá a pripomína nám všetkým, odkiaľ pochádzame.“
Zuzka, učiteľka v Slovenskej škole v Perthe
„Chceli by sme Ti zo srdca poďakovať za všetku pomoc, podporu a ochotu, ktorú si nám počas rokov venovala v Slovenskej škole v Perthe. Veľmi si vážime Tvoj čas, energiu aj dobré srdce, s ktorým si nám vždy pomáhala – či už pri rôznych akciách, nápadoch alebo cenných radách, najmä keď sme ich najviac potrebovali.“
Kateřina Larbalestier, riaditeľka Czech and Slovak School of Sydney
„Děkujeme Ti za vše, co jsi během svého působení v roli koordinátorky udělala pro slovenské školy v Austrálii. Svou obětavou prací jsi pomohla školy vzájemně propojit, podpořit spolupráci a přispěla jsi k rozvoji výuky slovenského jazyka. Velmi si vážíme Tvého nasazení, času a energie, které jsi této práci věnovala.“
1. Môžete sa na úvod stručne predstaviť a priblížiť svoju cestu zo Slovenska až do Austrálie? Čo vám pomohlo prekonať tie prvé ťažké chvíle v Melbourne?
Ako dieťa som vedela, že tu žije môj strýko, otcov brat, ktorý odišiel po roku 1948. Rok po svadbe sme stratili naše prvé dieťa a keďže môj manžel mal vždy nasmerované odísť z republiky, bolo to aj pre mňa ľahšie rozhodnutie. Situácia v Európe bola v 80. rokoch napätá a strata bola posledná kvapka v mori.
Zo Slovenska sme si naplánovali cestu do Juhoslávie s jednodňovým výletom loďou do Benátok, Taliansko. Nemali sme veľa času na prípravu, lebo vycestovaciu doložku sme dostali 5 dní pred odchodom. Ako sme sa neskôr od susedov dozvedeli boli sa ich predtým nejakí ľudia pýtať, či nepredávame nábytok a pod. Cesta autobusom bola stresujúca a výlet do Benátok bol na tretí deň od príchodu k moru. Na lodi nám zobrali pasy a po vylodení sme dostali len doklad s menom lode a čas odchodu. Po ilegálnom prechode Álp sme sa ocitli v Rakúsku a jediný doklad sme mali vodičské preukazy. V Treiskirchene sme strávili 3 dni s vypočúvaním. Po 6 mesiacoch v Gasthouse pri Amstetten za pomoci disidentskej organizácie AFCR (pozn. Americký fond pre československých utečencov) a po prijatí Austrálskym emigračným programom sme marci 1983 pristáli v Melbourne. Tu nás okrem môjho strýka prijala aj krajanská organizácia, ktorá pomáhala s hľadaním ubytovania, zariadením a podobne.
Náš príchod do Melbourne bol uľahčený, keďže sme išli rovno k môjmu strýkovi. Austrálska vláda nám platila letenky, kurzy angličtiny a rovnako zabezpečila preklady dokladov.
Napriek všetkej pomoci to nebolo, hlavne, po psychickej stránke ľahké. Prvých 5 rokov bolo dosť náročných. Kurzy angličtiny, sťahovanie do bytu, narodenie dvoch dcér, štúdium. Ja som si vybrala online kurz Hotel management – hlavne na zdokonalenie v angličtine. Vďaka môjmu strýkovi, ktorý nás uviedol do krajanskej komunity, sme sa necítili osamelí. V nedeľu to boli slovenské omše, občasné pikniky, a tiež austrálski susedia, nám pomohli sa usadiť u protinožcov. Po narodení detí som nemala veľa času na osamelosť. Chýbala mi podpora rodiny, ale noví priatelia ju sčasti nahradili.
2. Mnohí Slováci žijúci v zahraničí sa postupne prispôsobia krajine, v ktorej žijú, osvoja si jazyk, kultúru a často prestanú sledovať dianie na Slovensku. Vy sa však dlhodobo venujete témam Slovenska a Slovákov v zahraničí – roky ste boli mimo iným členkou Komisie pre školstvo a vzdelávanie ÚSŽZ, koordinátorkou vzdelávacích centier v rámci ISEIA a zakladajúcou členkou Slovenskej detskej besedy. Čo vás motivovalo zostať v kontakte so slovenskou kultúrou? Prečo pre vás bolo dôležité udržiavať si vzťah so Slovenskom, aj keď ste sa neplánovali vrátiť?
Prispôsobenie sa životu v novej krajine je dôležité, ale pre nás bolo rovnako dôležité udržiavať si naše slovenské dedičstvo. Nikdy sme nerozmýšľali o miere prispôsobenia. Vždy sme mali jasné, že sme Slováci a naše deti, aj keď narodené v Austrálii, budú mať zdedenú slovenskú krv a dedičstvo svojich rodičov a starých rodičov. S deťmi sme vždy hovorili po slovensky. Andrejka a Martinka (pozn. dcéry pani Kapusty) do 3 rokov nehovorili anglicky. Prirodzene prešli na angličtinu keď začali Playgroup (prekl. jasle) a o rok neskôr v Kindergarden (prekl. škôlka). Keďže sme boli obidvaja Slováci, udržanie slovenčiny v každodennom živote bolo ľahšie. Ale z mojej dlhoročnej skúsenosti v slovenskej komunite, poznám bilingválne rodiny, kde deti automaticky rozprávajú dvomi jazykmi. Je to ťažšie, ale dá sa to.
Udržiavať kontakt so slovenskou kultúrou a so slovenským dianím, je prirodzený proces. Niečo nad čím som nikdy nerozmýšľala. Vždy som bola hrdá na svoje korene, nielen na bohatú slovenskú ľudovú kultúru, ale aj na súčasnú kultúru, slovenských vedcov, športovcov, úspechy slovenskej diaspóry vo svete. Roky odoberám slovenské denníky, časopisy, zaujímam sa o každodenné dianie nielen na Slovensku, ale aj vo svete.
Aktívna práca v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii (ZASV) v ostatných 30 rokoch mi umožnila byť súčasťou krajanskej komunity v Melbourne, spoznať jej kvality, požiadavky, problémy. V rokoch 2011 – 2014, 2017 – 2018 ako predsedníčka ZASV. Mojim záväzkom pri prebraní vedenia komunity bolo založenie školy, starostlivosť o seniorov a tiež otvorenie kontaktov s krajanskými spolkami. V roku 2012 sme začali vydávať štvrťročný bulletin Slovenské zvesti (finančne podporované ÚSŽZ). Účelom bolo nielen oboznamovanie komunity s miestnym dianím, informácie zo Slovenska – súčasnosť, dejiny-, o slovenskej diaspóre vo svete. Cez Profil z komunity sme spoznávali zaujímavé osobnosti vo Viktórii. Bola to moja druhá láska. Bulletin som editovala 11 rokov.
Na spoločných stretnutiach si komunita zdieľa znalosti, radosti, starosti a možnosti pomoci v ďalekom svete. Ja som roky pracovala pod vedením známej osobnosti slovenskej komunity vo Viktórii, pani Terézie Královej. Veľa som sa od Terky naučila, za čo som jej vďačná. Ako členka výboru som pod jej vedením pracovala v rôznych funkciách. Usporiadali sme veľa krajanských piknikov a športových stretnutí, spoločenských večerov. Veľký úspech mali produkcie divadelných predstavení (Kubo, Dobrodružstvo pri obžinkoch a Čaj u pána senátora) v spolupráci so slovenskou komunitou z Dolnej zeme pri Spolku Ľudovíta Štúra v Lavertone.
Na týchto spoločných stretnutiach vzišla z komunity požiadavka o možnosti založenia slovenskej školy. Slovenská škola bola vždy mojim snom, ktorý sa mi následne splnil už pod mojim vedením ZASV v roku 2011, kedy sme urobili výskum o záujem rodičov. V januári 2012 sme už mali zoznam 19 rodín a vďaka pomoci a následnej finančnej podpore ÚSŽZ sme v júli 2012 otvorili brány Slovenskej detskej besedy. Veľkú pomoc nám poskytla aj austrálska vláda, menovite Ethnic School Association in Victoria a Department of Education and Training Victoria (prekl. Združenie etnických škôl vo Victorii a Ministerstvo školstva a vzdelávania vo Victorii). Obidve vládne organizácie nepretržite poskytujú finančnú a odbornú pomoc. Škola má od roku 2012 akreditáciu v austrálskom školskom systéme.
3. Pôvodne ste vyštudovali Obchodnú fakultu VŠE v Bratislave, ako ste sa dostali k práci so slovenským jazykom?
Na strednej škole SVŠ v Banskej Bystrici som sa zamilovala do francúzštiny vďaka mojej profesorke madam Šulovej Kusej. O rok neskôr som strávila čas vo Francúzsku ako au pair. Láska k jazyku, k poznávaniu ma neskôr priviedli k záujmu študovať jazyky. Po maturite som sa neúspešne snažila študovať francúzštinu-taliančinu na UK v Bratislave. Druhá alternatíva bola Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici, kde som úspešne ukončila 1. ročník štúdia slovenčina-francúzština. Úroveň francúzštiny ma neuspokojovala a tak som sa rozhodla pokračovať v ďalšom štúdiu na Obchodnej fakulte Vysokej školy ekonomickej, ktorú som úspešne ukončila v roku 1976.
Láska k jazykom mi pomohla spoznať svet a lepšie spoznať moju rodnú krajinu.
4. Prečo považujete za dôležité, aby deti slovenských krajanov v Austrálii ovládali slovenčinu? Prečo to má zmysel v krajine, kde je dominantným jazykom angličtina, tak ako je to pri Austrálii? Ako im znalosť jazyka pomáha pri formovaní identity a v bežnom živote?
Podľa mňa je dôležité, aby deti slovenských rodičov žijúcich v zahraničí ovládali ich rodný jazyk. Je na to viac dôvodov – ten prvotný je dorozumenie sa s rodinou na Slovensku. Rovnako pozitívne je odovzdanie daru ďalšieho jazyka, a tak rozšíriť kognitívne ich schopnosti.
Bola to aj jedna z mojich priorít. A posúdiť to môžem na identite mojich detí, ktoré hovoria slovensky a sú hrdé na krajinu môjho pôvodu. Precestovali s nami veľa krajín a čo im to prinieslo je poznanie, rozhľad, zvedavosť. Moja staršia dcéra študovala počas strednej školy rok vo Francúzsku a počas štúdia na Melbournskej univerzite študovala rok právo na univerzite v Lund, Švédsko. Štúdium dokončila v Melbourne s diplomami Právo/francúzština/švédčina. Mladšia dcéra okrem slovenčiny hovorí francúzsky, má diplom Dejiny umenia/Genderové štúdia a neskôr magisterské štúdium Early childhood teaching (prekl. vyučovanie v ranom detstve). Obidve sú hrdé na slovenské dedičstvo a krajinu odkiaľ pochádzajú ich rodičia.
Všeobecne o deťoch slovenských rodičov je to ťažko povedať. Viac ako 80 % rodín je bilingválnych a dve rodiny v škole sú trilingválne. Každá rodina má individuálne požiadavky. Najviac asi dorozumenie s príbuznými na Slovensku, porozumenie a oboznámenie sa so slovenskou ľudovou kultúrou a slovenskými reáliami. Ale všetky rodiny okolo školy sú hrdé a milujú Slovensko. Nerada píšem negatívne pozorovanie, ale …určite by pomohlo, keby sa rodičia viac doma venovali, hlavne komunikovať v slovenčine.
5. Čo podľa vás najviac ovplyvňuje rozhodnutie rodičov zapísať deti do víkendovej slovenskej školy alebo sa slovenčine venovať doma?
Rozhodnutie rodičov je motivované prirodzeným záujmom o vzdelanie, blízkym vzťahom so Slovenskom, a tiež sociálnym aspektom. Slovenská komunita okolo školy sa stále rozrastá a aj rodičia a deti, ktorí nie sú zapísané v škole sa pravidelne zúčastňujú slovenského tábora na Phillip Island – trojdňový tábor pre deti a dospelých Intenzívna výučba slovenčiny, na konci školského roku v novembri.
6. Ako sa ako Slovenka cítite po desaťročiach v Austrálii? Ako vás osobne prijala austrálska spoločnosť a aký je podľa vás postoj Austrálčanov k menším komunitám, ako je tá slovenská?
V Austrálii sa cítim rovnako ako na Slovensku – doma. Každý rok sa teším na cestu domov na Slovensko.
Austrálska spoločnosť je otvorená, mnohonárodnostná komunita. Prijatie bolo srdečné a prízvuk v angličtine je dobrá téma na otvorenie konverzácie. Za 43 rokov mám len jeden nedôležitý zážitok – deti boli ešte malé a pri pravidelnej návšteve v miestnej knižnici ma oslovila tiež matka s deťmi a pýtala sa na môj prízvuk. Myslela si, že som Dánka, alebo Nemka…bola sklamaná, keď som povedala, že som Slovenka.
Moji priatelia sú rovnako Austrálčania, ako všetky iné národnosti. Na našej ulici mám susedov Grékov, narodených v Austrálii, Talianov, …všetci hovoria anglicky bez prízvuku. Ale všetci sme odniekiaľ prišli.
Austrália podporuje všetky komunity menšie, aj väčšie. Podpora je cestou dotácii na rôzne programy – vzdelávacie (komunitné školy, štipendiá), kultúrne (národné festivaly), vedecké stáže. Slovenské rozhlasové vysielanie v slovenčine sa po slovensky prihovára z Brisbane a Adelaide.
7. Dlhé roky ste pôsobili v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii (medzi 2011 -2014, 2017- 2018 ako predsedníčka), stretávali sa s krajanmi, počúvali a zažívali rôzne príbehy. Keď sa pozriete do budúcnosti, čo by ste si želali pre slovenskú komunitu v Austrálii o 10-20 rokov?
Budúcnosť slovenčiny v Austrálii je určite zaistená. My tu dole u protinožcov si omnoho viac vážime všetko slovenské, čo sme nechali doma. A jazyk je jeden z tých dôležitých. Veľká vďaka ÚSŽZ za poskytovanie dotácií, Ministerstvu školstva za vysielanie kvalitných lektorov slovenčiny z UMB a UK. Verím, že tento program bude pokračovať aj v budúcnosti.
Slovenským školám v Austrálii by pomohlo uľahčenie procesu vyslania učiteliek – hlavne čerstvým absolventkám učiteľstva zo slovenských univerzít v spolupráci ÚSŽZ, Ministerstva školstva a univerzít. Dobrá skúsenosť zo súčasnosti – čerstvá absolventka magisterského štúdia učiteľstva z UMB v Banskej Bystrici v súčasnosti učí našich najmenších v SDB. Je to individuálna iniciatíva našej školy a spolupráce s Pedagogickou fakultou UMB.
Slovenskej komunite v Austrálii prajem veľa zanietených dobrovoľníkov, výborné projekty. Intenzita aktivít závisí od nich.










