SLOVENSKÝ SVET: Fotografia v príbehoch slovenskosti,

                                         krajania v premenách času

(Prezentačná výstava krajanského sveta – Bratislava, október 2018)

 

Na počiatku bol vnem. Motív, nápad, zámysel, možno prvoplánová neurčitá kontúra. Až postupne sa v obrysoch obrusovala do rámov mnohotvárnej mozaiky. Bolo jej načim udať vektor. Náladu, formu aj obsah. Reálny obraz a svedectvo o miazge, epištoly o odkrývaní duše, časozberové hútania a reflexie z vylúpnutia a obnažovania slovenskej podstaty, autorom subjektívne nastavené (ne)objektívne dišputy o národnej postati. Tu doma, medzi Tatrami a Dunajom, ako aj tam, za „kopcami – za chotármi“: v šírom svete, v ktorom si generácie Slovákov vymodelovali nádej, pretože tak trýznivo sa umárali v bezmyšlienkovitom sirotinci bez „matky vlasti“, až napokon skrze tortúry stáročí pochopili, že bez domoviny niet ukotvenia v národnom sebauvedomení.

A tak i preto vyvstala pred očami okolo 120 párov očí koncom októbra 2018 počas dvoch dní Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, ktorá sa konala v Bratislave, nenápadná fotoskica na tucte veľkoplošných banerov. Výstava  SLOVENSKÝ SVET si neosobovala (napokon, jej rozsah by ju ani smietkou v krajanskom „bludisku“ so státisícami veľavravných pevných bodov k tomu ani neoprávňoval…) právo na puntičkársky obrazový prierez prostrediami, v ktorých Slováci na piatich kontinentoch žijú.

Obrazová prezentácia krajanských metamorfóz v stope času v 110 sekvenciách (fotografiách rôznych žánrov z minulosti i prítomnosti, zďaleka i zblízka, farebne aj čiernobielo) nemala ani v najmenšom ambíciu „pokryť“ v tom najspravodlivejšom duchu mnohoraké udalosti, osobnosti, výnimočnosti, ojedinelosti, jedinečnosti, osobitosti, svetovosti a čo ja viem ešte čo… Ba ani ašpiráciu v zobrazení objať všetkých a všetko, čím nás krajanský svet ovlažuje, posilňuje, obšťastňuje, obohacuje, rozradostňuje, hrdí, reprezentuje, skrášľuje… Prosto robí lepšími.

Jednoducho niečo také grandiózne a na všeobjímajúcej palete rozprávajúce, presviedčajúce, dokumentujúce, zobrazujúce a inšpirujúce ani nejde poňať, obsiahnuť, poskladať, zozbierať a divákovi v pokušení, že nebodaj zočí „ôsmy“ – krajanský div sveta, sťaby na podnose naporciovať a predostrieť.

Posolstvo sa aj preto skoncentrovalo v jasnozrivej skromnosti a „tichej“ priamočiarosti konceptu osloviť „v medziobraze“. V nutkaniu individuálnych premýšľaní hoci aj o tom, čo a prečo robí nás, Slovákov a naše Slovensko, duchaplným, sebavedomým, serióznym , hodnoverným, autentickým, osobitým, originálnym. Najmä však – pokorným. Pretože iba odhodlaní v činoch, zodpovední v myšlienkach, pevní v postojoch, nezlomní v duchu a v pokore sami pred sebou môžeme byť – aj v súvislostiach so SLOVENSKÝM KRAJANSKÝM  SVETOM – vskutku na niečo súci, k slovenskosti a jeho významovosti sa hlásiaci.

Sebavedomo, vlastenecky, neochvejne. Bezo zvyšku. Bez dilemy. Bez pátosu, prirodzene.

Po slovensky!

 

ĽUDO POMICHAL, publicista – fotograf

autor a kurátor výstavy SLOVENSKÝ SVET

Bratislava 2018 – 2019

 

Na titulnej fotografii:

Fragment z plagátu k výstave SLOVENSKÝ SVET (Krajanský svet v obrazovej stope času).

Foto: PAUL STACHO, Kanada – Slovensko

ESEJ

Buďme pyšní na slovenskosť, 

zveľaďujme dedičstvo predkov!

Dnes vari ani niet slovenskej rodiny, ktorá by nebola – či v časoch minulých a ľútych, ale i dnes, keď nová generácia Slovákov môže z objektívnych dôvodov i individuálnych rozhodnutí hľadať naplnenie ľudských a profesijných motívov i ambícií v slobodnom svete, rodinne, príbuzensky či priateľsky prepojená so slovenským zahraničím. V permanentnom slovenskom dialógu, ale aj v zádumčivých dumkách s nárokom na tichý vnútorný monológ, nás v mnohom inšpiruje a obohacuje. Preto je našou snahou i túžbou, aby duch všetkých pred nami, ale aj v ich následnosti a prítomnosti teraz pri nás, nezostal v zabudnutí.  Aby pretrval. Aby sa rozvíjal, zušľachťoval.

Náš spoločný slovenský svet – jeho hodnoty, symboly, prejavy a odkazy, nech už by ich historici, publicisti, ale najmä všetci, ktorých sa to najviac bytostne týka – ľudia z národa „zvnútra i zvonku“,  hodnotili akýmkoľvek vedeckým či laicko-spontánnym metrom, nás k tomu zaväzuje. Aj preto, že pokračuje v súslednosti: spoločný slovenský svet a vedno s ním i naše historické dedičstvo i prítomnosť. Najmä však naše národné povedomie, z neho vyplývajúce patričné sebavedomie a hrdosť. To všetko je totiž nedeliteľné. Tak ako jedno telo a jednu dušu nemožno oddeliť, nemožno rozdeľovať ani slovenský národ. Z úcty k našim predkom majme práve túto nádej i skúsenosť na zreteli. V tomto duchu sa prihovárame jazykom, ktorý nám je najvzácnejším a najprirodzenejším. Materinskou slovenčinou. Kedykoľvek a kdekoľvek ju začujeme a precítime, oživuje v nás pomyselný dotyk nezabudnuteľnosti a nezabúdania. Na korene, svojskosť, sebaidentifikáciu. Žriedlo všetkého toho, čo môžeme definovať aj ako sebaúctu k vlastnej histórii. V  sebauvedomovaní sa v slovenskosti vo všetkých jej prejavoch.

Aký je dotyk, prienik duchovnej a myšlienkovej pestrosti, ktorou sa túžime objať v slovenskosti? Ako pochopiť a uchopiť dar, ktorý nám dali do vienka predkovia, prarodičia, rodičia? Ako s ním v dobrom i menej prívetivom narábať, zžiť sa s jeho podstatou? Či doma, alebo v slovenskom zahraničí?  Skúsme vnímať jej obsah. Význam i posolstvo. Ako niečo, čo obsahuje  jednotiacu  i prijateľnú líniu pre nás všetkých. Uvedomujme si jej fenomén. Na pohľad zovšeobecniteľný atribút, v skutočnosti ale ako výnimočnosť stavu našej duše. Niečo, čo by mal vo svojom vnútri cítiť každý, kto má na Slovensku korene. Bez toho vedomá pocitovosť nemôže byť – či si to niekto prizná, alebo nie.

Tam niekde, v tichosti zhasnutého svetla, sa každému z nás objaví. Či doma na Slovensku, alebo v zahraničí. Okrem podvedomia aj zásadná otázka – odkiaľ som, kto som? Neraz si ju nastolí, pričom mu nakoniec na jazyk i myseľ príde to, na čom nepochybí: že je v ňom prosto kus slovenskosti, ak už priamo a rovno nepovie – som Slovák. Bez pátosu a veľkých slov: slovenskosť ako vedomý stav našej duše a jej rozmeru je adekvátnym označením týchto vnemov, cností, stavu citového a emotívneho rozpoloženia. Aj preto, že umožňuje zahrnúť do komunity aj tých ľudí v slovenskom zahraničí, ktorí sa jazykom i slovenskou identitou zaoberajú. Pričom prežívanie slovenskosti môžeme definovať neraz aj u tých, ktorí možno ani neovládajú slovenský jazyk.  Podstatným je to, čo cítia v duši. Možno odkaz predkov, slovenské korene. A takýto stav vedomia je pre mnohých dôležitý a neodňateľný. Je to niečo, čo umožňuje aj tým, ktorí majú povedzme až nejakú starosť z toho povedať o sebe „som Slovák“ – možno v niektorých teritóriách obávajúc sa označenia div nie z nacionalizmu, pokojne si priznať svoju slovenskosť. A je jedno, kde a v akom geopolitickom priestore sa nachádzajú.

Slovensko píše mladý, ale obsahom bohatý (hoci v mikrosvete čiastkových kapitol aj rozporuplný…) príbeh svojej, už viac ako 25-ročnej, samostatnej štátnosti. S úspechmi i prirodzenými problémami. Možno – a práve aj preto – je iba pred či na prahu svojej sebareflexie návratu k hodnotám. Jednou z nich je uvedomovanie si kontinuálnosti kultúrnych a duchovných hodnôt, ktorými do vienka našej prítomnosti, Slovenska a slovenskosti, prispievajú aj naši krajania – Slováci žijúci v zahraničí. Naša vlasť, Slovensko a Slováci na Slovensku, si tento ich vklad uvedomujú a oceňujú si ho. Preto aj vo vyslovených súvislostiach dovoľte vyjadriť nádej i túžbu: hoci je naša súčasnosť a teda aj slovenská vzájomnosť technologicky prepojiteľná v okamihu kliku na klávesnici počítača, nespreneverme sa našim tradíciám, vedomej historickej, kultúrno-duchovnej a vlastenecko-etickej sebareflexii. Možno aj ono, a práve ono – „mináčovské“ myšlienkové, emotívne a doposiaľ nedocenené dúchanie do pahrieb, odhaľujúce aj zákutia nášho individuálneho svedomia, môže a má byť zrkadlom stavu našej slovenskosti.

Dajme tomuto prejavu našich slovenských zblížení priestor, veľkorysosť ducha i Štúrovmu stále platnému odkazu o tom, že „Naspäť cesta nemožná – napred sa ísť musí!“ –  zadosťučinenie a zajedno i šancu! S odhodlaním, oduševnením a vervou, ako nám odkázal ďalší velikán s neochvejným slovenským duchom, Milan Rastislav Štefánik: „Som Slovák telom i dušou – neznám lásky polovičatej.“ Najmä Milanovi Rastislavovi sme zostali veľa dlžní. V „Jeho“ roku 2019 sa mu za všetko, čo pre Slovákov a Slovensko vykonal až s nadľudským úsilím, máme prečo zavďačiť, uctiť si ho, v rozpomienkach príležitostne aj permanentne, s nadčasovosťou, ktorú si náš Hrdina – Generál ako jeden z mála výnimočných Slovákov plnoprávne a neodškriepiteľne zaslúži, poláskať. Myšlienkou i činmi s fundamentom ľudského povzbudenia, konsenzuálneho pochopenia, tolerantného porozumenia a národného nadchnutia.

Bez životvornej nádeje a večitej bázne aj malé národy vyschýnajú…

ĽUDO POMICHAL