A čo tak vymeniť si obyvateľstvo?

Vráťte sa do svojej vlasti, mať vás volá! Túto výzvu adresovali československé úrady pred 70 rokmi Slovákom žijúcim v Maďarsku. Na spadnutie bola medzivládna dohoda, podľa ktorej sa mala uskutočniť výmena obyvateľstva medzi dvoma podunajskými štátmi. Zakotvila zásadu parity – koľko maďarských Slovákov sa presídli na Slovensko, toľko slovenských Maďarov sa vysťahuje opačným smerom. Druhou zásadou však bola dobrovoľnosť: koľkým sa bude chcieť, toľkí aj prídu. A toľkí aj odídu. Ale ľahko sa povie a ťažšie vykoná. V denníku PRAVDA rozvíja tému publicista VLADIMÍR JANCURA.

 „Pripravujeme sa na privítanie našich bratov,“ oznamovala komunistická Pravda v hlavnom titulku na prvej strane novín… Záverečné rokovania nad textom dohody prebiehali v Prahe medzi štátnymi tajomníkmi Vladimírom Clementisom za ČSR a maďarským ministrom zahraničných veci Jánosom Gyöngyösiom od 6. do 10. februára 1946. Zmluvu mali podpísať koncom mesiaca v Budapešti. Črtal sa kompromis, ktorý však obe strany chápali po svojom a len ako čiastkové riešenie. Stále vkladali veľké nádeje do parížskej mierovej konferencie, ktorá sa začala o pol roka neskôr.

Budapešť dúfala, že víťazné mocnosti vyjdú nakoniec v ústrety územným požiadavkám Maďarska, ktoré však vo vojne bojovalo po boku hitlerovského Nemecka a patrilo teda medzi porazené štáty. Podarí sa nakloniť predstaviteľov USA, ZSSR a Veľkej Británie myšlienke určitej revízie Trianonskej zmluvy z júna 1920? V jej dôsledku zostali vtedy milióny Maďarov žiť za hranicami materského štátu.

Ideálne by predsa bolo, keby sa vrátili aj s časťou územia, ktoré vtedy pripadlo susedným štátom. Tak asi uvažovali viacerí zástupcovia budapeštianskej koaličnej vlády, ktorá vzišla z prvých povojnových volieb (vyhrala ich konzervatívna maloroľnícka strana, vládla však spolu s komunistami a so sociálnymi demokratmi).

Praha zase presadzovala dávnu predstavu prezidenta Edvarda Beneša o povojnovom Československu ako o výlučne slovanskom štáte, teda bez etnických Nemcov a Maďarov. Beneš im totiž pripisoval kolektívnu vinu za rozbitie predmníchovskej ČSR. Predpokladalo sa, že výmenou odíde zo Slovenska okolo 100-tisíc slovenských Maďarov, ale čo s ďalšími 100-tisícmi?

Dobová tlač priniesla expertné odhady, podľa ktorých vtedy na Slovensku žilo 370– až 400-tisíc „skutočných Maďarov“. Za „neskutočných“ považovali zrejme tých, ktorí si v procese reslovakizácie zmenili národnosť. Bol to zrkadlový obraz tzv. remaďarizácie, násilnej asimilácie, ktorá postihla značnú časť obyvateľov južných okresov Slovenska, zabratých po Viedenskej arbitráži v jeseni 1938 Horthyho Maďarskom.

Predpokladalo sa, že menšinovú otázku v Československu definitívne vyrieši už postupimská konferencia víťazných mocností v júli 1945 a že Veľká trojka na nej schváli nielen odsun Nemcov, ale aj Maďarov z obnoveného štátu Čechov a Slovákov. Väčšina karpatských Nemcov odišla zo Slovenska ešte pred príchodom frontu, tunajší politici sa preto sústredili na vyriešenie maďarskej otázky. Povedané slovami historičky Sone Gabzdilovej zo Spoločenskovedného ústavu SAV, „Maďarov označovali za hrozbu a problém, ktorý bolo potrebné riešiť v prvom rade“. A to rovnako komunisti ako demokrati.

„Pôjdu tam, kde ich srdce tiahne,“ vyhlásil na adresu slovenských Maďarov vtedajší predseda Slovenskej národnej rady a člen vedenia Demokratickej strany Jozef Lettrich. Povereníkom (čosi ako ministrom) vnútra bol v júni 1945 predstaviteľ KSS Gustáv Husák. „Treba vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov s výnimkou tých, ktorí sa dokázateľne zúčastnili na protifašistickej činnosti,“ povedal na porade zástupcov národných výborov a veliteľov národnej bezpečnosti v Poprade.

Na všeobecné prekvapenie politikov v Prahe i Bratislave sa však odsun Maďarov z Československa nedostal ani na program rokovania v Postupime. Dovtedy, v máji a júni 1945, museli opustiť územie Slovenská tzv. anyási, ktorí sa nasťahovali do jeho južných okresov pred vojnou po Prvej viedenskej arbitráži. Ale čo s ostatnými?

Zostávala teda výmena obyvateľstva. Kto vôbec prišiel s týmto nápadom? Podľa všetkého sa zrodil v Moskve. V rokoch 1945 – 1946 si vymenil Sovietsky zväz s Poľskom vyše 1,5 milióna obyvateľov (zväčša Ukrajincov a Lemkov za Poliakov). Tento prípad dával Stalin opakovane predstaviteľom ČSR i Maďarska za vzor hodný nasledovania. Tvrdí to ruská historička Galina Muraško v komentároch k zverejneným dokumentom vtedajšej zahraničnej politiky ZSSR.

 

Očakávali aspoň 130-tisíc

Je koniec februára 1946 a do Budapešti prichádza československá delegácia, aby s maďarskou stranou potvrdila výmenu obyvateľstva. Clementis z poverenia vlády takmer do poslednej chvíle presviedča svojho partnera, aby Maďarsko pristúpilo na prijatie ďalších zhruba 200-tisíc príslušníkov maďarskej menšiny zo Slovenska. Podľa dochovaných archívnych materiálov Praha bola ochotná garantovať týmto odídencom úhradu všetkých nehnuteľností, ktoré by museli zanechať na našom území, a Maďarsku sa ponúkla aj pomoc pri obnove vojnou zničeného hospodárstva. Budapešť však takúto možnosť odmietla.

Zmluvu o výmene obyvateľstva podpisovali Gyöngyösi a Clementis 27. februára, v ten istý deň sa v Bratislave konalo slávnostné zasadnutie Slovenskej národnej rady. Zazneli na ňom pomerne silné reči. Napríklad Samuel Belluš, povereník pre informácie za DS, označil dohodu za „kapituláciu celej tej storočnej maďarizačnej politiky“.

Ďalší rečník Ján Čech, poslanec za KSS a zároveň predseda Osídľovacieho úradu, tvrdil, že v Maďarsku žije 300-tisíc Slovákov a že z nich 270-tisíc je „národne plne uvedomelých“.

„Môžeme očakávať, že veľká časť z nich sa prihlási na výmenu,“ pokračoval Čech. „Očakávame, že ich bude 130-tisíc. Náš štát presídlencom refunduje všetok nehnuteľný majetok, ktorý zanechajú v Maďarsku, budú oslobodení od daní.“

Budapešť v tom čase operovala s úplne inými číslami. Podľa tamojších úradov s presídlením bude súhlasiť nanajvýš 40-tisíc etnických Slovákov. Československá strana tomu nemohla uveriť, zároveň však nič nechcela podceniť a hneď po uzavretí dohody začala s veľkou kampaňou medzi maďarskými Slovákmi. Jej heslo znelo: "Mať volá!“

Už 4. marca 1946 začala v Budapešti pracovať Československá presídľovacia komisia, ktorú viedol Daniel Okáli. Jej členovia mali podľa medzivládnej dohody právo agitovať medzi Slovákmi v celom Maďarsku za návrat do starej vlasti. Záujemcovia sa však mohli hlásiť iba do konca mája (pôvodne v máji 1946 sa mala začať mierová konferencia v Paríži, nakoniec sa začala o dva mesiace neskôr), čiže na kampaň zostávali necelé tri mesiace. Krajanov prichádzali agitovať umelci, cirkevní predstavitelia aj politici, napríklad vtedajší podpredseda vlády ČSR Viliam Široký, predseda SNR Jozef Lettrich, povereník školstva a národnej osvety Laco Novomeský.

Maďarsko trpelo povojnovou biedou, preto rečníci na zhromaždeniach apelovali nielen na národné city, ale upozorňovali na lepšie hospodárske pomery v Česku a na Slovensku, kde presídlencov údajne čaká väčší kus chleba, viac pracovných príležitostí i možností na podnikanie, voľná pôda, vyľudnené osady a usadlosti v pohraničí. Ako samozrejmosť spomínali školy pre deti presídlencov, vzdelávanie v materinskom jazyku.

Skutky sú však presvedčivejšie ako slová, preto v mnohých prípadoch agitátori zadarmo rozdávali zhromaždeným oblečenie a obuv. Aj to malo potvrdzovať vyššiu životnú úroveň na Slovensku. Okrem toho, viac ako tisíc slovenských detí z Maďarska mohlo stráviť prázdniny v niektorom z horských rekreačných stredísk na Slovensku. Záujem o presídlenie však zvyšovali aj niektoré fámy. Mnoho rodín prišlo krátko po vojne o živiteľov, keď ich vojská NKVD odvliekli do pracovných táborov v Sovietskom zväze.

Rozchýrilo sa, že príbuzní sa ich dočkajú skôr, ak sa presídlia do Československa, ktoré víťazné mocnosti považovali – na rozdiel od Maďarska – za spojenecký štát. Šírili sa však aj poplašné správy, podľa ktorých tí Slováci, ktorí nepresídlia do ČSR v dohodnutom termíne, budú musieť opustiť Maďarsko neskôr, ale už bez hnuteľného majetku. Maďarské úrady tvrdili, že tieto fámy rozširuje presídľovacia komisia. Členovia tejto komisie zase upozorňovali na zastrašovaciu propagandu maďarských úradov i niektorých politických strán.

Dosť na tom, že do konca mája 1946 sa prihlásilo vyše 108-tisíc záujemcov o presídlenie, ale v ďalších mesiacoch sa ich viac ako 40-tisíc odhlásilo. Prečo?

 

…tak to pôjde pozlotky

Budapešť odďaľovala výmenu obyvateľstva, ako sa len dalo. Nedávno vyšla aj v slovenčine kniha americkej historičky Deborah S. Corneliusovej Maďarsko v druhej svetovej vojne (Premedia, 2015), v ktorej sa na základe nových archívnych výskumov venuje aj povojnovému vývoju u našich južných susedov. Podľa jej zistení maďarská mierová delegácia vedená Imre Nagyom sa v apríli 1946 pokúšala v Moskve, vo Washingtone i v Londýne nakloniť najvyšších predstaviteľov troch mocností požiadavkám Budapešti. Zakaždým otvorili aj otázku Maďarov v Československu.

„Nepovažujete za trocha zvláštne, že žiadate podporu pre porazený štát na úkor víťazného?“ poznamenal uštipačne námestník ministra zahraničných vecí Veľkej Británie Philip Noel-Baker. Američania by vraj Budapešť podporili, ale Kremeľ je zásadne proti. A Stalin maďarskej delegácii priateľsky poradil sústrediť všetko úsilie na uskutočnenie výmeny.

 

Na titulnej fotografii:

Dobový plagát z ateliéru Martina Benku.

Snímka vo fotogalérii:

Rodina Némethovcov pred rodným domom v deň sťahovania sa z Pitvarošu do Serede.

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/384428-a-co-tak-vymenit-si-obyvatelstvo/