Ako sa zo zbožňovaného Stalina stal zločinec
Bolo to, ako keď sčista-jasna vybuchne niekde blízko bomba. Tak spomínajú na predjarie roku 1956 pamätníci. V Moskve na tajnom zasadnutí odsúdili zločiny bývalého sovietskeho vládcu Josifa Stalina. Zaujímavú historickú tému približuje v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.
Ťažko si predstaviť väčší šok v krajine, kde na námestiach stáli pomníky „veľkého učiteľa národov“ a „vodcu osloboditeľa“ generalissima Stalina. V krajine, kde najvyšší horský končiar – Gerlach – premenovali na Stalinov štít a jednu z najväčších nových fabrík v Martine na Stalinove závody. Keď pred tromi rokmi zomrel, celá krajina sa zahalila do čierneho flóru. Chlapi stali so sklonenými hlavami, ženy sa pustili do plaču. Kto neverí, nech si nájde na YouTube dobové filmové týždenníky a pozrie smútočné zhromaždenia v Bratislave alebo v Prahe.
"Zomrel nám otec – drahý, milovaný, zbožňovaný otec,“ napísal v oných marcových dňoch roku 1953 básnik Fraňo Kráľ, národný umelec. "Zomrel najväčší, najušľachtilejší človek súčasných pokolení. Niet pod slnkom bytosti hodnej mena človeka, ktorú by dnes neprenikol hlboký žiaľ.“ Stalin sa stával bohom a stalinizmus – novým náboženstvom. A zrazu: vraj to bol zločinec, dopustil sa masových zločinov! Tentoraz to však netvrdili len západní imperialisti, ale aj Sovieti, ba ich komunistický vodca, blízky Stalinov spolupracovník a jeho nástupca v Kremli – Nikita Chruščov…
Bratislavčan Štefan Pevný pracoval vo februári 1956 vo zväze mládeže. „Spočiatku sme tomu nemohli uveriť, pre nás mladších to bolo nesmierne prekvapenie, mnohým starším sa však vtedy zrútil svet,“ spomína.
Dnes 90-ročný Pavel Chrapčiak bol v časoch Slovenského národného povstania príslušníkom partizánskej skupiny Stalin. Udalosti roku 1956 ho zastihli na politickom školení v Prahe. „Dlho sme nechápali, o čo tu ide,“ priznáva. „Veď sovietski vojaci, červenoarmejci aj partizáni nastupovali do útoku a zomierali s výkrikmi Za vlasť, za Stalina! Čo tým nové sovietske vedenie vlastne sleduje? pýtali sme sa.“
Ak takéto prekvapenie a rozpaky vyvolala kritika kultu osobnosti Stalina – ako to oficiálne nazvali – v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, čo asi musela spôsobiť pred 60 rokmi v ruskej spoločnosti a v celej vtedajšej sovietskej ríši?
„Treba prejaviť odvahu“
Z neskorších výkladov vznikal dojem, že Chruščov zosnoval vystúpenie proti Stalinovi na 20. zjazde sám, proti všetkým a akoby v poslednej chvíli, až počas tohto vrcholného straníckeho snemovania. Novšie historické výskumy to popierajú.
Iniciátorom nebol iba Chruščov, ale veľmi pravdepodobne aj Anastas Mikojan, vtedy člen užšieho vedenia strany a prvý vicepremiér. Obaja sa rovnako báli ísť s pravdou von, lebo mali svoj podiel na stalinistických represáliách. „Ak povieme delegátom zjazdu pravdu, prepáčia nám našu mieru zodpovednosti,“ presviedčal Mikojan Chruščova medzi štyrmi očami. „Len my poznáme podmienky, v akých sme (so Stalinom) pracovali, uznajú, že my sme s tým nezačali, (delegáti) ocenia, že sme im to všetko ozrejmili a že už tri roky sa žiadne politické represálie (v krajine) nekonajú.“
Úryvok je z Mikojanových zápiskov, ktoré vyšli knižne až po jeho smrti v roku 1999. Možno im veriť alebo nie. Chruščov Mikojanovu iniciatívu vo svojich pamätiach zamlčuje a, naopak, tvrdí, že Mikojan chcel zostať bokom, akoby s represáliami nemal nič spoločné. Opäť – verme alebo nie. Chruščov svoje spomienky diktoval spamäti a v čase, keď bol už v politickom dôchodku. Nie je známe, že by pritom pracoval s dokumentmi.
Ale nejaké archiválie sa predsa len zachovali a predovšetkým záznamy z rokovaní užšieho vedenia strany (predsedníctva ÚV KSSZ), ktoré si robil Vladimir Malin, vedúci všeobecného oddelenia v jej ústrednom aparáte. Tie nám približujú, ako dlho, ťažko a kolektívne sa presadzovala myšlienka aspoň čiastočne odhaliť (a aspoň straníckej verejnosti) skutočnú tvár Stalina diktátora. V dlho utajovanom archíve sa našli aj všetky pracovné verzie referátu o „kulte osobnosti“.
Ako upozorňuje profesor Vladimir Naumov, jeden z prvých ruských historikov, ktorí mali možnosť preskúmať Malinove záznamy, otázka "čo so Stalinom a Stalinovým dedičstvom, vznikla zanedlho po jeho smrti. Začali sa vzbury v najväčších táboroch gulagu, prepukli nepokoje vo východnom Berlíne, ktorý sa medzitým stal hlavným mestom Sovietmi kontrolovanej NDR. Kremeľ dostával stovky sťažností a žiadostí od politických väzňov alebo od pozostalých obetí Stalinovho teroru o ich rehabilitáciu.
Už v lete 1953 začali z gulagu prepúšťať politicky odsúdených. A koncom toho istého roku vyhlásil Kremeľ, v úsilí uvoľniť spoločenské napätie, „nový kurz“ v ekonomike, zameraný na zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Nespochybniteľnou zásluhou Chruščova je fakt, že ako stranícky šéf dal generálnej prokuratúre podnet prešetriť všetky kauzy Veľkého teroru z rokov 1936 – 1939. Začiatkom jesene 1955 potom vznikla stranícka komisia vedená tajomníkom ÚV KSSZ Piotrom Pospelovom, ktorá mala zistiť príčiny masových represálií proti boľševickým činiteľom. A koncom roku bolo rozhodnuté, že na zjazde strany vo februári nasledujúceho roku odznie referát o „kulte osobnosti“.
Politbyro niekoľkokrát zvažovalo jeho obsah a súdiac podľa dochovaných záznamov, boli to búrlivé diskusie. „Stará garda“, dlhoroční blízki Stalinovi spolupracovníci Viačeslav Molotov, Kliment Vorošilov a Lazar Kaganovič trvali na tom, aby sa okrem chýb a omylov vodcu referát venoval i jeho zásluhám o rozvoj sovietskej spoločnosti a víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne.
Ale Chruščov, Mikojan, Dmitrij Šepilov, Georgij Malenkov a niektorí ďalší boli proti podobnej „vyváženosti“. Diskusiu uzavrel Chruščov 1. februára 1956 týmito slovami: „Stalin bol oddaný veci socializmu, ale všetko robil barbarským spôsobom. Zničil stranu. Všetko podriadil svojim náladám.“ Zároveň však súhlasil s návrhom, že v referáte sa netreba „rozširovať“ o likvidácii opozície v strane, o terore a sústrediť sa na „kult osobnosti“.
Ale o týždeň si politbyro vypočulo z úst Pospelova zistenia straníckej komisie. „Uvádzal také hrôzostrašné fakty, že sa mu triasol hlas,“ spomínal Mikojan. „Boli sme zhrození, ukázalo sa, že ani my sme veľa nevedeli.“ Chruščov potom urobil záver: „Treba prejaviť odvahu a povedať zjazdu pravdu. Zvážiť, kto má povedať, kedy a ako, že kult osobnosti spôsobila koncentrácia moci v rukách jedného nečestného človeka.“
„Nielen Chruščova, ale všetkých členov predsedníctva znepokojovala možná reakcia delegátov zjazdu na odhalenia komisie,“ vysvetľuje Naumov. „Ako dopadne hlasovanie po tom, čo si delegáti vypočujú pravdu o zločinoch stalinizmu? Čo ak ich, členov predsedníctva, už nezvolia do riadiacich orgánov strany? Preto bolo rozhodnuté predniesť správu (komisie) až po voľbách na neverejnom zasadnutí a diskusiu k nej vôbec neotvárať.“
Politbyro informovalo ústredný výbor, čiže členov širšieho vedenia strany o zámere predložiť zjazdu referát s kritikou „kultu osobnosti“, ktorý prednesie Chruščov až deň pred otvorením zjazdu, 13. februára 1956. Text referátu sa dopĺňal a upravoval aj v priebehu zjazdu. Konečnú verziu schválilo politbyro až 23. februára 1956, deň pred skončením snemovania. Zjazdoví delegáti zatiaľ o ničom nevedeli.
Na titulnej fotografii:
Sochy a pomníky generalissima Stalina stávali do prelomového XX. zjazdu KSSZ na všetkých námestiach v Sovietskom zväze a jeho satelitoch.
Foto: SHUTTERSTOCK
CELÝ PRÍBEH O "PREMENE" J. V. STALINA
ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA
http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/383799-ako-sa-zo-zboznovaneho-stalina-stal-zlocinec/