Andrej Sládkovič: Devu aj otčinu jedným srdcom ľúbil

Malo to byť úplne inak, ale aj slovenský Rómeo si napokon Júliu našiel. Vzali sa a vytvorili spokojný, deťmi obdarený zväzok. Ich láska by však Shakespearovi na slávnu tragédiu nevydala. A svoj prvý ľúbostný vzťah, s naozaj silnou zápletkou, si Andrej Sládkovič, lebo o ňom je tu reč, dokázal literárne zvečniť sám. Vskutku majstrovsky. S milovanou Marínou sa síce za života obišli, po smrti však zostali navždy spolu. Prinajmenšom spojení maturitnou otázkou. V denníku PRAVDA priblížila príbeh lásky Andreja a Maríny publicistka SOŇA PACHEROVÁ.

Povedz Sládkovič, ozvena vráti Marína. Lyrická básnická skladba o láske, kráse, ušľachtilosti, oslave života. Jeden z najžiarivejších klenotov slovenskej literatúry. Preložený do maďarčiny, češtiny, francúzštiny…

Iné počiny autora trochu zatlačila do pozadia. Málokto napríklad tuší, že bol aj nadšený ochotnícky herec. Spolu s Aničkou Jurkovičovou, ďalšou predstaviteľku štúrovskej generácie a hereckou „star“ svojej éry, hral v divadelnej hre o „kráľovi Madagaskaru“ Móricovi Beňovskom.

Dnes by sme ho ako muža najskôr nazvali romantikom. Nehanbil sa za lásku k žene a nesúhlasil so Štúrom, ktorý od svojich druhov žiadal, aby „nevstupovali do sviatosti manželskej, pretože len slobodný muž má voľné ruky v horlivom boji za národ“.

Oponoval Kollárovi, ktorý si v Slávy dcére rozdelil srdce na dve polovice a dal „jednu vlasti púlku“ a druhú svojej milej Míne. On odmietal čokoľvek deliť, chcel jednoducho „vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať“!

A do básne skryl aj ďalšie podobenstvo medzi ženou a domovinou. Verše zo sedemasedemdesiatej slohy Maríny znejú: „Na úst tých milé, plné karmíny, mladosť si sadla mojej otčiny, na zúbky bielosť neviny: Zväzok tých farieb nie je náhoda, tu mi podáva matka príroda dve farby môjho národa.“ Červená a biela ako symbol slovenskej zástavy. Tá totiž pôvodne mala mať, v duchu formulácie zo Žiadostí slovenského národa, iba tie dve farby. Tretia, modrá, pribudla až v meruôsmom roku. Marínu autor dopísal o dva roky skôr.

Po štiavnickej cestičke lásky

Od počiatku to bol nerovný vzťah. Na jednej strane skromnosť a nedostatok, určite však nie chudoba ducha. Mladík z mnohodetnej rodiny, od veku „tínedžera“ vyrastal bez vlastnej matky. Otec Ondrej Braxatoris, krupinský učiteľ, ale aj spisovateľ, jeden z členov váženej Slovenskej literárnej spoločnosti banskej. Priezvisko vraj získal módnym polatinčením pôvodného rodinného prímenia Pivovarči.

Na druhej strane bohatstvo a honor. Dievča z „dobrej rodiny“, ktorá v Banskej Štiavnici čosi znamenala. Otec Pavol Pischl, garbiarsky majster, ale aj spolumajiteľ baní, vlastník výčapu a viacerých nehnuteľností. Mladíkovi, ktorý si musel privyrábať na štúdiá na štiavnickom lýceu, odporučil priateľ vychovávateľské miesto v rodine Pischlovcov.

Mať súkromného doučovateľa bola vtedy takisto móda, ale aj istá forma charity. Pischl potreboval „krotiteľa“ pre svojich synov, mladík za to mohol získať peniaze a najesť sa. Osudové stretnutie s dievčaťom, dobrodincovou dcérou Máriou zvanou Marína, vôbec nebolo v pláne. Ale stalo sa. Písal sa rok 1839.

„Toto je Marínin rodný dom. Z tamtoho okna mala výhľad na budovu lýcea, z neho zakaždým vyzerala svojho Andreja,“ víta nás pred starým domom pod štiavnickým Trojičným námestím Mária Petrová z Pohronského osvetového strediska. Dnes má dávno iného majiteľa, ale tunajší ho stále volajú Dom Maríny. Zastavujú sa tu zamilované páry, najviac na Valentína. Kovová mreža, osadená pod mramorovou tabuľkou s úryvkom zo Sládkovičovho diela, je plná „zámok lásky“.

Vnútri rozľahlá miestnosť, veľká kachľová pec, drevené stropné trámy pomaľované kvetmi. Interiér je pôvodný, pamätá si ešte časy, keď sa tu tí dvaja stretli. „Už nikto sa nedozvie, kedy to medzi Andrejom a Marínou zaiskrilo. V 19. storočí sa randilo inak, výhradne s garde. Stretávali sa väčšie partie mladých mužov a žien, spolu sa prechádzali, rozprávali. Nejaké letmé bozky tam možno boli, ale či aj viac?“ uvažuje Petrová.

 

Zo života Andreja Sládkoviča

  • Vlastným menom Andrej Braxatoris, narodil sa 30. marca 1820 v Krupine ako ôsme dieťa zo 14 súrodencov.
  • Matka mu zomrela, keď mal 13 rokov. Otec sa druhý raz oženil, do rodiny pribudli ďalšie tri deti.
  • V Krupine navštevoval ľudovú školu a piaristické gymnázium.
  • V rokoch 1832 až 1838 a potom 1839 až 1840 chodil na evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici. Štúdiá prerušil pre finančné ťažkosti. Prilepšil si, keď začal dávať súkromné hodiny v meštianskych rodinách, aj v rodine Pavla Pischla, kde sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, inšpirátorkou básne Marína.
  • V rokoch 1840 až 1842 pokračoval v štúdiu v Bratislave, kde písal a venoval sa aj ochotníckemu divadlu.
  • V rokoch 1843 až 1844 študoval teológiu a filozofiu na univerzite v Halle, v roku 1847 ho vysvätili za kňaza. V tom istom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti.
  • V roku 1847 sa oženil s Júliou Antóniou Sekovičovou, vychovali dve dcéry a troch synov, ďalšie štyri deti im umreli.
  • S nadšením uvítal revolúciu 1848–1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a budú určujúce v širších spoločensko–politických a kultúrnych súvislostiach.
  • V roku 1849 ho zaistili a vyšetrovali.
  • Od roku 1856 pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol aj zakladajúcim členom Matice slovenskej.
  • Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý vydával duchovné piesne a náboženské knihy.
  • V roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku a už sa nevyliečil.
  • Zomrel 20. apríla 1872 v Radvani nad Hronom (dnes súčasť Banskej Bystrice).

 

Na titulnej fotografii:

Rodný dom Maríny Pischlovej v Banskej Štiavnici.

Autor: Ľuboš Pilc

 

Na snímke vo fotogalérii:

Marína Pischlová.

 

 

CELÝ PRÍBEH  O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

 

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/365229-andrej-sladkovic-devu-aj-otcinujednym-srdcom-lubil/