August 1968: bojovalo sa tu, alebo nie?

Takmer 20-tisíc účastníkov vojenského vpádu do bývalého Československa by sa po 48 rokoch malo dočkať materiálnej odmeny za svoje vtedajšie hrdinstvá. V Ruskej dume totiž leží návrh zákona, podľa ktorého by mali získať status veteránov vojny.  Z návrhu nového zákona vyplýva nárok nielen na zvýšenie dôchodku, ale aj na prednostné pridelenie bytu, na cestovanie verejnou dopravou a lieky zadarmo, na zľavnenie nájomného a ďalších sociálnych služieb. Vláda Ruskej federácie však návrh neodporúča prijať. Ako budú hlasovať poslanci po návrate z parlamentných prázdnin? V denníku PRAVDA napísal k tejto téme publicista VLADIMÍR JANCURA.

Autori predlohy v jej dôvodovej správe tvrdia, že sovietski vojaci a dôstojníci sa v auguste 1968 zúčastnili na bojových akciách so zbraňou v ruke. Viacerí pritom padli, ďalší utrpeli vážne zranenia, čo oprávňuje zaradiť účastníkov invázie do kategórie veteránov vojny. Stanovisko ruskej vlády vyjadrené v liste vicepremiéra Sergeja Prichoďka to spochybňuje a odvoláva sa na informácie ruského ministerstva obrany. Podľa nich sa príslušníci sovietskych ozbrojených síl na žiadnych bojových akciách na území Československa nezúčastnili. Napokon, aké to mohli byť boje a s kým by tu vtedy bojovali?

Návrh ešte v júni tohto roku predložili traja poslanci Dumy za Komunistickú stranu Ruskej federácie, iniciátorom bol jeden z nich – Jurij Sineľščikov. Ten istý Sineľščikov, ktorý vlani vystupoval v škandalóznom dokumente štátnej televízie Rossija 1. Film Varšavská zmluva – odtajnené stránky sa venoval aj vojenskej operácii s krycím názvom Dunaj. Jej základnou úlohou podľa poslanca Sineľščikova bolo „potlačenie štátneho prevratu v ČSSR, ktorý pripravovala československá opozícia s podporou západných krajín“. Nešlo vraj o agresiu, ale o preventívny úder a spojenci ním predišli „v konečnom dôsledku vpádu vojsk NATO“ nielen do Československa, ale aj do ďalších krajín varšavského paktu, ako tvrdí poslanec.

Sineľščikov (69) sa tu hrá na historika a politológa, hoci takmer celý aktívny život pôsobil ako prokurátor a zrejme má na prijatí zákona aj osobný záujem: v auguste 1968 bol totiž seržantom základnej vojenskej služby na jednej zo sovietskych základní v NDR. Do ČSSR sa dostal s inváznou jednotkou ako spojár. Vo filme spomína na sovietske tanky podpálené v uliciach Prahy a na tajné sklady zbraní, ktoré „opozícia“ ukrývala na zvláštnych miestach. Našli ich vraj v budove ministerstva poľnohospodárstva i v pražskom Parku kultúry a oddychu J. Fučíka.

Ruský poslanec si zrejme vystačí s dezinformáciami o „výčinoch kontrarevolúcie“, ktoré vtedy používala sovietska propaganda. Medzitým totiž vyšlo najavo, že v prípade „arzenálov opozície“ išlo zväčša o zbrane Ľudových milícií, „ozbrojenej päste“ vládnucej komunistickej strany. Milície ako polovojenská organizácia mali za bývalého režimu svoje jednotky takmer v každom väčšom závode, úrade či inom zariadení. Údajne boli medzi zbraňami pušky a pištole „made in USA“. Áno, ale pochádzali ešte z druhej svetovej vojny. Navyše, časť tohto arzenálu sa nachádzala v debnách vyrobených v ZSSR.

O týchto pozoruhodnostiach film pomlčal, jeho autori sa nezmienili ani o tajnej operácii KGB pod krycím názvom Chodoki, ktorej cieľom bolo podstrčiť falošné dôkazy o prípravách rôznych opozičných skupín v Československu na ozbrojený prevrat. Podrobne o nej píše britský historik Christopher Andrew na základe dokumentov, ktoré po rozpade ZSSR vyviezol na Západ archivár KGB Vasilij Mitrochin.

Ale vráťme sa k údajným bojovým akciám. S kým si teda u nás skrížili zbrane sovietski vojaci internacionalisti – ako si hovoria bývalí účastníci invázie do Československa? Podľa dôvodovej správy k návrhu spomínaného zákona narazili na ozbrojený odpor aj na Slovensku. „Na jednotku, ktorá postupovala cez Banskú Bystricu, spustili guľometnú streľbu z veže,“ píše sa v tomto zdôvodnení. „Odvetným výstrelom z kanóna BVP bolo palebné hniezdo zničené.“ Čo to bolo za jednotku? Kto na ňu strieľal? Kedy? Z akej veže? Tieto konkrétne údaje v správe chýbajú.

Ak sa incident stal na začiatku invázie, čiže 21. augusta 1968, tak z dochovaných hlásení Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici vyplýva, že jediný prípad so streľbou a smrteľnými následkami zaznamenala tamojšia polícia nie v Bystrici, ale v Detve. Jeden 28-ročný civilista bol na mieste mŕtvy, druhý, 18-ročný skončil s ťažkými zraneniami v lučeneckej nemocnici, kde na druhý deň zomrel. Nešlo však o likvidáciu žiadneho palebného hniezda kdesi na veži. Citujeme zo situačnej správy polície: „V uvedenej dobe nachádzali sa (obaja) aj s inými občanmi na okraji cesty, po ktorej prechádzala kolóna sovietskych vojsk, na ktorú občania pokrikovali a hádzali do tankov kamene,“ na čo „dôstojník Sovietskej armády z jedného tanku vystrelil do stojacich občanov dávku zo samopalu…“

Na jednom z internetových portálov, kde bývalí príslušníci sovietskych inváznych jednotiek nostalgicky spomínajú na spoločné zážitky, možno nájsť text pesničky tankistov z 31. gardovej divízie. Spieva sa v nej: Vošli sme na tankoch, nestrieľali… / Nechceli sme bratov zabíjať… / A oni po nás kameňmi hádzali: / Nechceli našu pomoc prijímať…

Ty do mňa kameňom, ja – olovom

Detva nebola ojedinelým prípadom, vyskytli sa aj ďalšie incidenty tohto druhu, asi najväčší v Košiciach na Námestí osloboditeľov, kde sa 21. augusta 1968 niekoľko sto ľudí pokúšalo zastaviť kolónu inváznych vojsk, niektorí hádzaním skál. Z kolóny sa ozvali výstrely, sedem osôb v zhromaždenom dave zomrelo, niekoľko desiatok bolo zranených, z nich 35 ťažko. Spomedzi príslušníkov sovietskej jednotky dvaja utrpeli zranenia a jeden vojak „bol usmrtený zásahom strely zo sovietskych zbraní“.

Tieto slová z hlásenia Verejnej bezpečnosti v Košiciach by si žiadali vysvetlenie, ale výsledky predbežného vyšetrovania prípadu z 22. augusta 1968 ho neobsahovali. Je zaujímavé, čo o tom zverejnil po štyroch desaťročiach od udalosti Gennadij Sergejev, bývalý príslušník sovietskej vojenskej kontrarozviedky. „Podľa prvej verzie išlo o mierený výstrel na guľometníka v obrnenom transportéri z nepriateľsky naladeného davu,“ napísal v časopise ruskej tajnej služby FSB. „Ako však neskôr zistila zmiešaná vyšetrovacia komisia, jeho smrť spôsobil neúmyselný výstrel z nezaisteného samopalu veliteľa vozidla. Zasiahnutý vojak sa pri páde na chrbát snažil ešte zachytiť o guľomet, pričom nechtiac potiahol za spúšťadlo. Nasledovala nemierená krátka dávka, ktorá spôsobila obete medzi civilistami.“

Samozrejme, košický prípad predkladatelia zákona v Ruskej dume neuvádzajú, jednoducho sa im nehodí do mozaiky „bojových akcií“. Podobne ako popradský. Tam postavili občania do cesty sovietskej kolóne nákladnú tatrovku. A keď sa vojenské vozidlá priblížili, v ústrety im z davu letela spŕška kameňov a prázdnych fliaš. Sovietski vojaci odpovedali streľbou. Šestnásť ľudí bolo pri tomto incidente zranených, z toho šesť ťažko, 19-ročný Jozef Bonk zomrel pri prevoze do nemocnice. Podľa zistení Vojenského historického ústavu v Bratislave zahynulo v prvých desiatich dňoch invázie a okupácie na území Slovenska 26 civilistov, 181 bolo zranených. Najviac, jedenásť, ich zomrelo vo vtedajšom Východoslovenskom kraji, po päť v ostatných dvoch krajoch a v Bratislave. Najčastejšie príčiny úmrtia – dopravné kolízie alebo následky streľby.

Najznámejšou obeťou sa stala 15-ročná Danka Košanová. Podľa uznesenia vyšetrovateľa z augusta 1968 bola smrteľne zranená „strelou do oblasti pása neznámym páchateľom pri ozbrojenom zákroku vojsk Varšavskej zmluvy proti obyvateľom Bratislavy“. Ďalej sa však vyšetrovanie nedostalo. Velitelia cudzích vojsk nedovolili slovenským kriminalistom vyšetrovať svojich príslušníkov. Po každej takejto streľbe tvrdili, že ju vyprovokovali kontrarevolucionári a že vojaci nestrieľali do ľudí, ale iba do zeme.

Od 21. augusta do konca roku 1968 zahynulo takto na celom území Československa 108 civilistov. A aké boli straty na strane sovietskych vojsk? V ruskej kolektívnej monografii, ktorú pripravil Vladimir Zolotarev, sú tieto údaje: v období 21. 8. – 20. 9. 1968 padlo a zomrelo na následky zranení „v dôsledku nepriateľskej činnosti občanov ČSSR“ 11 vojakov a dôstojníkov, zahynulo pri haváriách – 50 a zomrelo v dôsledku neopatrného zaobchádzania so zbraňou 24. Čiže dovedna – 85. Aj podľa ruských vojenských historikov ide o nepatrné straty vzhľadom na obrovský pohyb vojsk.

A hlavná príčina takých malých strát? „Dvestotisícová československá armáda nekládla prakticky žiaden odpor,“ priznávajú autori monografie, "hoci vo viacerých jej jednotkách a útvaroch bolo pozorovať prípady antisovietskej psychózy. Plnila však príkaz svojho ministra obrany a do konca udalostí v krajine zostávala neutrálna.“

Na titulnej fotografii:

Vojak Sovietskej armády.

Autor: Ladislav Bielik

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/402851-august-1968-bojovalo-sa-tu-alebo-nie/