Auschwitz 2015: Pravda oslobodzuje. Wahrheit macht frei

Ustarostený muž prechádzal pozdĺž vysokej ohrady z ostnatého drôtu. V trojposchodovej vile, len pár metrov za oplotením, ho už čakala rodina. Deti spali, takže Rudolf Höss manželke len potichu zašepkal, že je psychicky na dne. Nevie si poradiť s masovými popravami. Ako hlavný veliteľ koncentračného tábora Auschwitz stráca mnoho svojich mužov. Chlapi z popravných čiat, ktorí každodenne strieľajú väzňov určených na likvidáciu, prichádzajú o rozum. A on s tým má iba kopu starostí. Publicista MILAN ČUPKA v denníku PRAVDA takto začína príbeh z tábora smrti vo svojej reportáži z poľského Osvienčimu.

Červený trojuholník s cípom nahor

Krv, krv, krv. V pieskovisku pod padajúcimi telami popravených, krv, krv, krv. V odpadových kanáloch na dvore, krv, krv, krv. V hlave, na topánkach, v snoch, krv, krv, krv. Všade.

V septembri 1941, keď sa Höss vrátil z krátkej služobnej cesty, sa starosti konečne rozplynuli. Koncom augusta sa jeho zástupcovi Karlovi Fritzschovi podaril jeden experiment. Do podzemných priestorov baraku 11, ktorý slúžil ako väzenie v rámci väzenia, nahnal niekoľko stoviek sovietskych vojnových zajatcov. Esesáci v plynových maskách uzavreli všetky otvory a vhodili k mužom niekoľko plechoviek pesticídu Zyklon B, ktorý predtým v tábore používali na dezinfekciu odevov.

Po 24 hodinách prišlo sklamanie. Keď nacisti nahliadli do podzemia, niektorí zo zajatcov ešte stále bojovali o život. Ďalšie experimenty, už pod dohľadom Hössa, však určili správnu dávku plynu. „Vedeli sme, že sú mŕtvi, pretože prestali vrieskať,“ povedal po vojne zajatý Höss. Tak zrazu dokázali zlikvidovať stovky ľudí v priebehu niekoľkých minút. A bez nočných môr esesákov. Na trestaneckých mundúroch v táboroch Auschwitzu nosilo znak červeného trojuholníka s cípom smerom nahor dovedna aj asi 15-tisíc sovietskych vojnových zajatcov. Pri poslednom nástupe v tábore sa ich hlásilo 92.

To už sa blížil 27. január 1945 a bitka o Osvienčim, Brezinku a okolité dediny, ktorá stála Červenú armádu 230 životov. Nemci síce predtým stihli na pochod smrti vyhnať desiatky tisíc väzňov z tábora, približne 7-tisíc však ostalo za bránami s nápisom Arbeit Macht Frei a uvítalo svojich osloboditeľov.

„Ja pochádzam z Varšavy a určite by som mal problém nazvať vstup sovietskych vojsk do môjho mesta oslobodením. V prípade Osvienčimu však nik v Poľsku nespochybňuje, že ho Červená armáda naozaj oslobodila,“ zdôraznil v kontexte večne napätých rusko-poľských vzťahov aj riaditeľ Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau Piotr Cywiński.

* * *

Zatiaľ čo Hitler vo svojom podzemnom bunkri pripínal červené špendlíky na mape Európy čoraz bližšie a bližšie k Berlínu, mladík zo Slovenska, dnes už nebohý Jozef Tóth kráčal v novom tvídovom zvrchníku a parádnom klobúku pozrieť chorú tetu v oslobodenom Martine. Skôr ako stihol imidžom mladého fešáka dodať optimizmu chorej príbuznej, jeho pekné oblečenie zaujalo príslušníkov sovietskej tajnej polície NKVD.

Nič netušiaceho „buržuja“ okamžite zaradili do sprievodu muklov. Držali ich v pivniciach v Martine, Ružomberku aj na Morave. A potom ich hnali pešo až do Auschwitzu.

Stoličky v kanceláriách tábora ešte nestihli vychladnúť po dôstojníkoch SS a už na nich v apríli 1945 sedeli príslušníci NKVD. Nevinnému Tóthovi, ďalším nešťastníkom, ale aj skutočným fašistom a ich prisluhovačom na akékoľvek otázky len stroho odpovedali: „Nemnožko porabotajete i pojdiote domoj.“ Pán Tóth bol jeden z tých šťastnejších a z gulagu sa vrátil na pokraji smrti už po niekoľkých mesiacoch. Iní tam ostávali roky. Alebo navždy.

Ešte pred koncom vojny tak v Osvienčime prehodili koľaj z jednej totality na inú. Dobytčáky plné ľudí už do tábora neprichádzali, ale z neho odchádzali na Sibír. Sovieti obsadili tábor skutočne, no aj symbolicky. Až do smrti Stalina sa z Auschwitzu stal propagačný symbol v boji proti fašizmu a jeho vtedy deklarovanej novej obdobe – americkému imperializmu.

V roku 1947 odovzdali Sovieti Auschwitz do rúk Poľska a Poliaci hneď v júli toho istého roku sprístupnili tábor ako múzeum a pamätník. V popredí však vtedy neboli obete, ale nepriatelia. Tí starí čoraz menej, keďže Nemecko si delili Západ s Východom, z nepriateľov sa stávali noví spojenci a naopak. Aj preto na jednej z prvých výstav boli vedľa seba zavesené fotografie židovských get z druhej svetovej vojny a chudobných štvrtí vo veľkomestách USA.

Červený trojuholník s cípom dole a písmenom P

Zofia Posmysz mala v roku 1942 krásnych osemnásť a v uliciach Krakova svojimi modrými očami zvedavo pozorovala ľudí. Nepozerala po pekných chlapcoch, ale po hocikom, kto by ju mohol sledovať. V taške mala zošity, ktoré ju mohli stáť život. Nie, žiadne tajné správy ani návody na zostrojenie pekelného stroja. Len algebra, dejepis, poľština…

Po tom, čo Nemci v roku 1939 napadli a obsadili Poľsko (jeho západnú časť, východnú zase okupoval Sovietsky zväz), vytvorili na jeho mieste novú autonómnu časť Nemecka Generálny gouvernement. Na jeho čele stál Hans Frank, ktorý presadzoval politiku Tretej ríše, v rámci ktorej Slovania nepotrebovali vyššie vzdelanie. Akékoľvek súkromné vyučovanie bolo ilegálnou aktivitou.

Pani Zofia sa, podobne ako mnoho ďalších mladých Poliakov, počas vojny učila spolu s niekoľkými rovesníkmi tajne v dome niektorého z nich. Až do momentu, kým ich ktosi neudal a celú partiu nezatklo gestapo. Keď prechádzala prvýkrát popod železnú bránu Auschwitzu, cítila uvoľnenie, nádej. „Práca oslobodzuje. To znelo po tých bitkách pri vypočúvaní naozaj celkom pekne,“ spomína dnes 91-ročná dáma a hneď dodáva, že sa nemohla viac mýliť.

Auschwitz vznikol na vtedy už nemeckom území ako nacistický koncentračný tábor pôvodne určený pre poľských politických väzňov. Preto Poliaci neradi počúvajú, keď sa o tábore hovorí ako o „osvienčimskom“.

Prvý transport, ktorý do tábora dorazil 14. júna 1940, priviezol 728 väzňov, ktorým na väzenský pruhovaný úbor našili červený trojuholník s cípom smerom dole a písmenom P. Ten označoval poľských politických väzňov. Doplnilo ich ešte dvadsať Židov. Celkovo v Auschwitzi Nemci cez vojnu väznili približne 120-tisíc Poliakov, z ktorých asi polovica neprežila.

Aj pani Zofia bola viackrát na hranici života a smrti. Paradoxne, odchod z tábora bol pre ňu horším zážitkom než príchod. Deväť dní pred oslobodením Auschwitzu ju dozorcovia s tisíckami ďalších väzňov hnali najskôr úmorným pochodom smrti, aby následne pri teplote hlboko pod mínus desať stupňov cestovala nákladným vlakom, vo vozni bez strechy, do koncentračného tábora Ravensbrück.

„Bolo to 2. mája 1945, keď sme zavretí v barakoch v Neustadt Glewe podozrivo dlho čakali, kým nás zvolajú na ranný nástup. Napokon sa niektorá zo žien odvážila a vykukla von. Na nádvorí sa už pomaly zbiehali aj iní väzni. Keď sme sa ubezpečili, že všetky stráže sú naozaj preč, vypáčili sme zamknutú bránu a utekali, utekali, čo nám chatrné sily stačili. Potom však niekto z väzňov zvolal – stojte! Kto nám dá chleba? A tak sme sa v podivnej situácii otočili a vrátili späť do tábora. Tam nás onedlho objavili prichádzajúci americkí vojaci,“ opisuje svoje oslobodenie Zofia Posmysz.

* * *

„Pamätáte sa na svojich židovských susedov?“ V malej poľskej dedine pútal pozornosť bradatý Angličan. Svojou poľštinou s prízvukom spovedal starých ľudí.

Akoby nie, bolo ich tu dosť, odpovedal jeden z Poliakov. „A aj ste u nich niekedy jedli?“ Áno, áno. „Spomeniete si na nejaké ich recepty?“ Joj, to už bolo dávno, ale názvy jedál si možno pamätám. „Napríklad maces?“ Áno, ten sme určite jedli. „A nehovoril vám váš farár, že maces robia židia aj z krvi kresťanských detí?“ To áno. „A prečo ste ho potom jedli?“ Tak… Nie všetko, čo povie farár, je tak. To je zložité, prečo sa nás na také veci pýtate?

Britský sociálny antropológ Jonathan Webber, profesor na slávnom Oxforde, cestoval do Poľska od konca 80. rokov pravidelne. Jedného dňa si aj so ženou kúpili iba jednosmernú letenku. Krakov sa im stal novým domovom i základňou pre cesty za poslednými pamätníkmi v poľských dedinách a mestečkách. Ako antropológa ho zaujímalo spolužitie židov a katolíkov v Poľsku pred, počas, ale aj po vojne.

Dnes pôsobí na krakovskej Jagelovskej univerzite a o svojom terénnom výskume vie pútavo rozprávať celé hodiny. S nadhľadom cudzinca rozpráva aj o období, keď po Stalinovi prebrali štafetový kolík poľskí komunisti a nacionalisti.

V Poľsku žilo pred rokom 1939 (v rámci jeho vtedajších hraníc) okolo 3,4 milióna Židov, konca vojny sa dožilo asi 500-tisíc z nich. V Poľsku však ostalo žiť len okolo 200-tisíc. Po dvoch emigračných vlnách do Izraela (v 50. rokoch pre nespokojnosť s povojnovým antisemitizmom a vládou komunistov, po roku 1968 nútená emigrácia počas antisionistickej kampane) ostalo v Poľsku žiť už len asi 15-tisíc Židov.

„Múzeum tu aj vtedy existovalo a bolo navštevované, ale prezentovalo sa v tých časoch ako pamätník utrpenia poľského ľudu a iných národov,“ spomína Webber. Pravdivejší pohľad na históriu tábora prichádzal veľmi pomaly až s nástupom Solidarity v 80. rokoch. Zlomový bol však rok 1987, keď vplyvný katolícky týždenník Tygodnik Powszechny publikoval na prvej strane článok s titulkom Nešťastní Poliaci sa pozerajú na geto.

 

Na titulnej fotografii:

Väčšinu väzňov prepravili do tábora smrti po železnici.

Autor: Milan Čupka, Pravda

 

CELÚ REPORTÁŽ ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/reportaz/clanok/343559-pravda-oslobodzuje-wahrheit-macht-frei/