Bratislava slzám vidieka neverí

Regionálne rozdiely, odlišná sociálno-ekonomická situácia a kultúrno-politická orientácia sa premietli aj do výsledkov volieb. Bolo to tak vždy, alebo ide o nový fenomén? Na tému napísal publicista VLADIMÍR JANCURA v denníku PRAVDA.

Bratislava sa chvíľami tvári, akoby si vystačila aj bez vidieka, žije vlastnými problémami a máva sklony si namýšľať, že sú to problémy celého Slovenska. Jej záujmy obhajuje v celoštátnom parlamente – viete koľko? – 59 poslancov, ktorí tu majú trvalý pobyt. A to je viac ako tretina zákonodarného zboru krajiny.

Ak berieme do úvahy aj tých, čo žijú v priľahlých obciach a v satelitných mestečkách Bratislavy, tak ide dokonca – ak som dobre počítal – až o 71 poslancov naprieč politickým spektrom z novozvolenej 150-člennej Národnej rady. Ešte jedny voľby a Bratislavský kraj v nej bude mať väčšinu, hoci je najmenší…

Pritom Bratislava má 450-tisíc obyvateľov (celý Bratislavský kraj 625-tisíc), a Slovensko – takmer 12-krát viac. Isteže, možno až každý druhý Bratislavčan je rodom odinakiaľ, prípadne nemá v tomto meste svoje korene, ale ako často sa dostane na rodné Kysuce, Liptov alebo Zemplín? Raz, dvakrát do roka? A, v každom prípade, bližšia je mu košeľa ako kabát. Na srdci mu leží v prvom rade blaho detí a vnukov, ktorí sa už cítia byť stopercentnými Bratislavčanmi. A porovnávajú sa s európskymi metropolami, nie s Banskou Bystricou alebo s Prešovom, ale s Londýnom, Bruselom, Hamburgom, Viedňou. Veď hlavné mesto Slovenska patrí medzi šesť najrozvinutejších regiónov Európskej únie. Podľa údajov Eurostatu tu na jedného človeka pripadá ročne 33-tisíc eur hrubého domáceho produktu. Trikrát viac ako na strednom a takmer štyrikrát viac ako na východnom Slovensku. Nuž a bohatý chudobnému neverí, tvrdí ľudová múdrosť.

Kedy sa to u nás vlastne začalo, že v parlamente sedí toľko Bratislavčanov, a vôbec poslancov, ktorí súčasný život v iných častiach krajiny poznajú len z počutia, z rôznych hlásení, takpovediac z „rýchlika“ alebo zo sporadických výjazdov na predvolebné mítingy? Odborníci hovoria o roku 1998 ako o medzníkovom, ale pri pátraní po hlbších príčinách bude treba putovať do dávnejšej minulosti.

„Víťaz berie všetko“

Pred osudovými parlamentnými voľbami v roku 1998 zmenila vtedajšia vládna koalícia HZDS-SNS-ZRS volebný zákon tak, že namiesto štyroch volebných obvodov bol tu zrazu jeden jediný – celé územie Slovenska. Všade platili tie isté 150-členné kandidačné listiny politických strán s tými istými volebnými lídrami. Predpokladá sa, že Vladimír Mečiar chcel týmto spôsobom posilniť svoje hnutie i vlastnú pozíciu v politickej súťaži.

Zákon však nemotivoval strany a ich sekretariáty k tomu, aby hľadali v každom regióne vhodných kandidátov s autoritou a dobrou povesťou. Prvé a vôbec zvoliteľné miesta na kandidátkach obsadzovali stranícke centrály ľuďmi z vedenia, zástupcami sponzorov, kamarátmi a známymi, na ktorých bolo spoľahnutie a boli vždy poruke. Ostatní sa síce mohli prekrúžkovať dopredu, ale koľkým sa to podarilo?

Odborníci tomu hovoria volebná geometria. Ide o vytváranie volebných obvodov a vytyčovanie ich hraníc, s čím sa dá, mimochodom, doslova čarovať. Vhodným kreslením hraníc obvodov možno napríklad spájať alebo rozdeľovať skupiny sympatizantov jednotlivých strán a vďaka tomu získať pre niektorú z nich určité výhody. Podľa politológa Reina Taageperu z Kalifornskej univerzity je veľkosť volebného obvodu najvýznamnejším zo všetkých prvkov, ktoré ovplyvňujú celkový charakter a vlastnosti volebných systémov.

Isté prednosti vykazuje aj jediný volebný obvod na území celého štátu, ale má aj veľkú nevýhodu – chýba mu akékoľvek prepojenie na regióny. Bratislavu de facto zastupuje v Národnej rade takmer 60 poslancov, ale mnohé okresy – najmä na východnom Slovensku alebo na juhu stredného Slovenská – tam nemajú ani jedného zástupcu. Preto je jeden volebný obvod vo svete taký zriedkavý. Dnes okrem Slovenska existuje už iba v Holandsku a v Izraeli.

Viac obvodov majú najmä väčšinové alebo kombinované či zmiešané volebné systémy, náš je pomerný, nazýva sa ešte proporcionálny. Pri väčšinovom systéme sa v každom obvode volí iba jeden poslanec spôsobom „víťaz berie všetko“. V pomernom systéme voliči volia predovšetkým politické strany, rozhodujú o straníckom zložení parlamentu.

Za habsburskej monarchie platil v Uhorsku väčšinový volebný systém. Krátko po vzniku Československej republiky ho jej zakladatelia odmietli ako vonkoncom neprijateľný najmä pre národnostné menšiny v demokratickom štáte a nezodpovedajúci skutočnému pomeru politických strán. Volebný zákon rozdelil ČSR na 23 volebných viacmandátových krajov. Známy český publicista Ferdinand Peroutka však vo svojej knihe Budovanie štátu upozornil aj na ďalší dôvod – voľby podľa princípu pomerného zastúpenia mali oslabiť „prevahu radikálne socialistických síl“. A už prvé voľby v roku 1920 akoby potvrdili tento predpoklad. Vyhrala ich totiž sociálnodemokra­tická strana. V podmienkach väčšinového systému by jej víťazstvo bolo jednoznačné, tvrdil Peroutka.

Historici sa už dnes viac-menej zhodujú v názore, že na pochovaní prvej ČSR mal výrazný podiel i jej stranícky a volebný systém. Umožnil prejsť do parlamentu aj extrémistickým stranám založeným na národnostnom princípe. Tie najmä po nástupe fašizmu v Európe využívali svoje postavenie na oslabovanie a v konečnom dôsledku na rozbitie štátnych štruktúr.

Napriek tomu princíp pomerného zastúpenia prevzala s istými obmenami po vojne obnovená ČSR (s 28 volebnými viacmandátovými krajmi) a po spoločenskej zmene v novembri 1989 aj Česká a Slovenská Federatívna Republika. A aký volebný systém tu platil v predchádzajúcich štyroch desaťročiach? Až do roku 1954 sa volilo podľa zásady pomerného zastúpenia, pravda, od roku 1948 už len s jedinou kandidátkou Národného frontu. V roku 1954 sa prešlo podľa sovietskeho vzoru na absolútne väčšinový systém, ale už v jednomandátových obvodoch. Kandidáti Národného frontu mohli byť zvolení absolútnou väčšinou hlasov.

 

Na titulnej fotografii:

Milan Hodža bol za prvej republiky najvyšším predstaviteľom agrárnej strany na Slovensku. Dnes slovenskému vidieku nepraje nielen politická scéna, ale ani volebný systém.

Autor: Wikipédia.org

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/387439-bratislava-slzam-vidieka-neveri/