Česko-Slovensko: Úloha pravopisu pri rozpade štátov

Nie je čiarka ako čiarka, spojovník ako spojovník. Tieto grafické takzvané interpunkčné znamienka sa niekedy stávajú významotvornými činiteľmi textu. Do historických análov sa tento spor zapísal nepresne ako "pomlčková vojna“, hoci v skutočnosti v ňom išlo o spojovník. Pomlčka je totiž – ako vysvetľujú Pravidlá slovenského pravopisu – dlhšia ako spojovník a sú okolo nej povinné medzery. Ale čo je hlavné: pomlčka slová oddeľuje, kým spojovník ich spája. V navrhovanom názve Česko-Slovensko slovenskí predkladatelia presadzovali práve spojovník. Na túto tému napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Kto to nezažil, možno si povzdychne: Vaše problémy na moju hlavu! S odstupom času sa naozaj zdá, že o nič nešlo. Vo vtedajšej atmosfére sa však mnohé veci vnímali a aj posudzovali ináč. Ale poďme pekne po poriadku.

Preč so socializmom!

Všetko sa začalo 23. januára 1990, keď čerstvo zvolený prezident Václav Havel prišiel do federálneho parlamentu s návrhom na zmenu názvu celého štátu i oboch národných republík. Dva mesiace po revolúcii a zmene režimu sa spoločný štát naďalej volal Československá socialistická republika a dve jeho súčasti – Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. "Priznajme si konečne bez vykrúcačiek, že slovo socializmus stratilo v našom jazykovom kontexte zmysel,“ vyhlásil Havel a navrhol poslancom oboch komôr parlamentu aby slovíčko "socialistická“ zo všetkých troch názvov vypustili ako ideologické, prežité, skompromitované.

Je zaujímavé, že ešte 19. decembra 1989 premiér Marián Čalfa pri predkladaní programu vlády odmietol – ako sa bol vyjadril – "pokusy, ktoré sa už objavili, že by sme vypustili slovo ,socialistická' z názvu nášho štátu“. V tom čase sa však Čalfa prihováral starému zákonodarnému zboru (kooptácie ešte len mali prísť), a tak rozprával dosluhujúcim poslancom presne to, čo chceli počuť.

Ale historický čas letel ako splašené kone a čo nebolo možné včera, stávalo sa celkom reálnym dnes. Prezident očakával, že obnovujúce sa Federálne zhromaždenie prijme jeho iniciatívu hneď, ale predsa sa len poponáhľal a prerátal.

"Svoj návrh predložil bez konzultácií s politickými hnutiami vrátane VPN a s národnými orgánmi,“ spomína Vladimír Ondruš, vtedy vicepremiér vo vláde národného porozumenia vedenej Milanom Čičom. Zmenu názvu štátu konzultoval Havel zrejme len so svojimi poradcami. Keď ho niektorí poslanci upozornili, že jeho návrh musí prejsť normálnou procedúrou, počnúc parlamentnými výbormi, bol očividne sklamaný.

Navyše, v jednom balíku s názvami štátu a oboch národných republík sa ocitli aj prezidentove návrhy na zmenu štátnych symbolov. Havlovi museli v tejto súvislosti oznámiť ďalšiu nepríjemnosť: na štátnych znakoch sa najprv musia zhodnúť slovenská a česká národné reprezentácie.

Výhrady sa dali očakávať najmä zo slovenskej strany. Prezident totiž navrhol umiestniť do stredu znaku spoločného štátu Čechov a Slovákov moravskú orlicu ako „motív naše dva národy spájajúci“. Slovenský heraldik Anton Hrnko, neskôr známy politik SNS, vzápätí prišiel s protinávrhom: na jednej strane znaku český lev, na druhej slovenský dvojkríž, a nič viac. Znak Moravy v znaku by totiž mohol znamenať, že československá federácia sa skladá nie z dvoch, ale troch celkov.

Proti vypusteniu prívlastku „socialistická“ z názvu federácie slovenská strana nenamietala, jablkom sváru sa však stalo nečakane niečo iné. Na pohľad taká drobnosť, "prkotina“…

Kde sa vzal v názve spojovník

Havel navrhol vrátiť sa k pôvodnému názvu z čias vzniku následníckych štátov na troskách habsburskej monarchie – Československá republika. Lenže na Slovensku sa hneď našli znalci, ktorí to spochybnili. Už 24. januára 1990 sa niektorí z nich pýtali v rozhlasovom vysielaní: A nebola to náhodou Česko-slovenská republika? Nepísala sa vtedy s pomlčkou, respektíve so spojovníkom? Na podporu svojich tvrdení siahli po historických dokumentoch. Pripomínali Pittsburskú dohodu z 30. mája 1918, kde sa hovorilo o budúcom „česko-slovenskom štáte“. A v parížskych mierových zmluvách z rokov 1918 – 1920 sa predsa nový štátny útvar nazýval „L'etat tchéco-slovaque“ a "Tchéco-Slovaquie“.

Historický výskum už dávno zistil, že so spojovníkom prišiel ako prvý diplomat Štefan Osuský, ktorý v roku 1916 navrhol, aby sa strešný orgán zahraničného odboja – Národná rada Česko-Slovenská písal práve týmto spôsobom. Milan Rastislav Štefánik neskôr spojovník dôsledne presadzoval v dohodách a zmluvách uzatváraných v mene budúceho štátu. Súčasný slovenský diplomat a historik Miroslav Musil spomína v tejto súvislosti na prvom mieste "Dohovor medzi vládou Talianska a Národnou radou zemí česko-slovenských“ z 21. apríla 1918.

Nový štát a jeho armáda sa písali so spojovníkom aj v nótach spojencov (Anglicka, Francúzska a Ruska, neskôr i Talianska) o uznaní Česko-Slovenska. "Nuž a Osuský sa potom postaral, aby tento názov nového štátu sa so spojovníkom zachoval aj v Trianonskej zmluve v roku 1920,“ dodáva Musil. V tejto podobe sa názov mladého štátu vyskytoval vtedy v mnohých obmenách aj doma. Napríklad na prvej poštovej známke vytlačenej podľa návrhu maliara Alfonsa Muchu čítame POŠTA ČESKO-SLOVENSKÁ.

Koncom februára 1920 však Národné zhromaždenie schválilo novú ústavu, ktorá premenovala Česko-Slovensko na Republiku československú. Už bez spojovníka. Poslanecký Slovenský klub v pražskom parlamente to mlčky toleroval. Pražská vláda túto zmenu presadila na medzinárodnej úrovni o štyri roky neskôr. Chcela takto aj navonok manifestovať, že väčšinu v novom štáte, pozostávajúcom aj z početných menšín – predovšetkým nemeckej a maďarskej – tvorí jeden národ "československý“.

Keď teda Čičova vláda navrhla 14. februára 1990, aby sa názov štátu písal so spojovníkom, vychádzala práve z týchto historických faktov a z analýzy, ktorú jej pripravili členovia Slovenskej historickej spoločnosti. Predložila pritom dva možné varianty: "Republika Česko-Slovensko“ a "Federácia Česko-Slovensko“. "Svetu sa tak dávalo najavo, že Československo vlastne nie je jedným štátom, ale tvoria ho štáty dva,“ myslí si historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity. Čakalo sa, ako na Slovákov zareaguje česká strana, ale v českých médiách takmer tri týždne nebolo o slovenských výhradách a protinávrhoch ani zmienky.

 

Na titulnej fotografii:

August 1992: Mečiar a Klaus rozdeľujú Česko-Slovensko v brnianskej vile Tugendhat.

Foto: Jef Kratochvíl

 

CELÝ ČESKO-SLOVENSKÝ „POMLČKOVÝ“ PRÍBEH

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/348087-uloha-pravopisu-pri-rozpade-statov/