Česko(slovensko) malo byť pôvodne monarchiou

Malo to byť vlastne Veľké Česko, znovuzrodené České kráľovstvo, rozšírené o slovenské kraje. Štát, ktorý by vznikol na troskách Rakúsko-Uhorska, koncipoval Tomáš G. Masaryk spočiatku ako konštitučnú monarchiu. Vyplýva to z jeho memoranda, ktoré presne pred 100 rokmi predložil britskému ministrovi zahraničia Edwardovi Greyovi. Napísal o tom v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Londýn však reagoval rezervovane, možno aj preto sa Masarykove predstavy o povojnovom usporiadaní pomerov v strednej Európe vyvíjali neskôr iným smerom.

Nevieme presne, s kým všetkým budúci prvý prezident ČSR svoj projekt konzultoval. Sám v úvodnej poznámke píše, že „je to program všetkých českých politických strán okrem katolíckych klerikálov“. Tí by ho zrejme odmietli už len vzhľadom na predpokladané spojenectvo s Ruskom a dokonca personálnu úniu (spoločný kráľ) s takisto pravoslávnym Srbskom.

O slovenskej politickej reprezentácii sa Masaryk v texte nezmieňuje. Pritom projekt počíta so štátnym útvarom, ktorý by pozostával nielen z krajín Koruny českej (Čechy, Morava, Sliezsko a Lužica), čiže kráľovstva, ktoré existovalo takmer tri storočia pred bitkou na Bielej hore (1620), ale aj zo „slovenských krajov v severnom Uhorsku“. Autor memoranda ich vymedzuje územím "od Užhorodu cez Košice pozdĺž národopisnej hranice dolu po rieke Ipeľ k Dunaju vrátane Prešporka a celého slovenského severu až k pohraničnej čiare uhorskej“.

Hľadá sa kráľ

V tom čase už Masaryk razil myšlienku jednotného československého národa. „Slováci sú Česi aj napriek tomu, že používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk,“ tvrdí v memorande. „Takisto sa usilujú o samostatnosť a prijímajú program zjednotenia s Čechmi.“

Je známe, že memorandum pripravoval Masaryk spolu s britským historikom a publicistom Robertom W. Setonom-Watsonom, znalcom národnostných pomerov v rakúsko-uhorskej monarchii. Seton-Watson, známy aj pod pseudonymom Scotus Viator, sa osobitne zaujímal o osud Slovákov a mal intenzívne kontakty s viacerými ich predstaviteľmi. Bol zástancom vzniku československého štátu. Koncom roku 1914 zaznamenal Seton-Watson v Rotterdame rozhovor s Masarykom, v ktorom ten už formuluje viaceré tézy z budúceho memoranda pre sira Edwarda Greya. Čo sa však týka slovenského územia, o ktoré by sa mali rozšíriť budúce "samostatné Čechy“, tak tu sa ešte Masaryk striktne pridržiava etnických hraníc "medzi Slovákmi a Maďarmi i medzi Slovákmi a Rusínmi“.

Územie by tak zahŕňalo Bratislavu aj Košice, ale „Tokaj a jeho vinice by zostali Uhrám, zatiaľ čo Užhorod, Mukačevo a Marmarošská Sihoť (dnes na rumunsko-ukrajinskej hranici – pozn. red.) by boli pričlenené k Ruskej ríši“, uviedol Masaryk. O pol roka neskôr musel byť preto aj Seton-Watson prekvapený, keď český politik v memorande šéfovi britskej diplomacie už operuje historickými hranicami. Lenže ako vtedy, tak aj teraz je Masaryk za monarchiu. Otázkou je len, koho dosadiť na český (československý) trón? Ruské veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča, alebo radšej "nejakého západného princa, najlepšie dánskeho alebo belgického“? Česi a zrejme i Slováci by uvítali ruského panovníka, ale ako by ho asi prijala významná menšina 3 až 4 miliónov Nemcov, ktorá bude žiť v obnovenom českom štáte?

Takto nahlas uvažuje budúci prezident ČSR pred svojím britským priateľom publicistom a sám si aj odpovedá: „Nemci by prijali dánskeho princa, nikdy však nie ruské knieža.“ Masaryk si zrejme pridobre uvedomoval najväčšiu slabinu svojej vízie následníckeho štátu v srdci Európy po Rakúsko-Uhorsku. Veď habsburskú monarchiu verejne označuje za umelý štát najmä preto, „lebo žiadny národ tu nie je taký početný, aby mohol tvoriť vládnucu väčšinu“. Jeho „Veľké Česko“ by však zápasilo s takmer rovnakým problémom, ak by nevytvoril koncept umelého "československého národa“…

Vráťme sa však k otázke panovníka. V memorande Greyovi už Masaryk pripúšťa ďalšiu možnosť: „Buď by spojenci dali niektorého zo svojich princov, alebo by mohla byť personálna únia medzi Srbskom a Čechami, keby vznikol srbsko-český koridor.“ V takomto prípade by sa srbský kráľ (Srbsko bolo kráľovstvom od roku 1878) stal zároveň aj českým, ergo československým kráľom. Ale o aký koridor išlo vlastne Masarykovi?

Utvorte koridor do Srbska!

Podľa vtedajších Masarykových predstáv by prepojenie prevažne priemyselných Čiech a poľnohospodárskeho „Srbochorvátska“ vyjadrovalo prirodzené túžby národov oboch krajín a – povedané dnešným jazykom – prinieslo by obom synergický efekt. Navyše Česi (a zrejme aj Slováci, hoci ich priamo nemenuje) by sa tak dostali k námorným prístavom.

Vyžadovalo by si to po vojne „len“ maličkosť – pripojiť pruh územia pri západnej hranici Uhorska buď celý k Srbsku, alebo jeho severnú polovicu k "Čechám“ (Bohemii) a južnú k Srbsku. „Tým vznikne koridor z častí okresov prešporského, šopronského, mošonského a vaského,“ sumoval Masaryk. Inými slovami – chcel ho viesť cez dnešný rakúsky Burgenland až kdesi do Srbska.

„Väčšinu tohto územia aj tak obývajú Srbi, Chorváti a Slováci,“ dôvodil ďalej Masaryk, s ktorými "Maďari zachádzajú spôsobom hodným stredovekých Hunov“, dodával autor memoranda. Podľa neho by vytvorenie „srbsko-českého koridoru“ malo aj nemalý geopolitický význam v súlade so záujmami spojencov: „Zabránilo by Nemecku kolonizovať Balkán a Malú Áziu a zabránilo by Maďarom, aby boli poslušným predvojom Berlína.“

Je zaujímavé, že myšlienka vytvorenia tohto koridoru (už s Juhosláviou) neopustila Masaryka ani počas mierovej konferencie v Paríži v roku 1919. Narazila najmä na odpor Talianska a spojenci nakoniec označili požiadavku československej delegácie za extrémnu. Podobným nesplneným Masarykovým snom bolo aj pričlenenie Lužice k Veľkému Česku. V memorande Greyovi dokonca priložil mapku, aby ukázal, ako si to predstavuje. Podľa neho malo ísť o významný vojensko-politický ťah proti nemeckej rozpínavosti.

Masaryk dôvodil tým, že Lužica je obývaná potomkami západných Slovanov – Lužickými Srbmi – a že kedysi patrila medzi krajiny Koruny českej. Až po Bielej hore si ju prisvojilo Sasko a od 19. storočia sa územie Dolnej Lužice stalo súčasťou Pruska (neskôr Nemeckého cisárstva). Vo svojom diele Nová Európa písal v súvislosti s Lužicou o "riešení pruskej otázky v zmysle demokracie a národností“. Nepochodil však ani Masaryk a po druhej svetovej vojne ani Beneš. Kým v roku 1919 sa proti rozšíreniu ČSR o Lužicu postavili predovšetkým Spojené štáty a Veľká Británia, v roku 1945 s tým nesúhlasil Sovietsky zväz.

Na titulnej fotografii:

Členovia britského kabinetu (zľava): David Lloyd George, Winston Churchill a Edward Grey.

Autor: HISTORYHEROES.CO.UK

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA  PORTÁLI  DENNÍKA  PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/355464-cesko-slovensko-malo-byt-povodne-monarchiou/