Československo po vojne: Len pre Slovanov!

Dva štáty v jednom. Dožívajúci slovenský a obnovujúci sa československý. A oba vojnové. Tak by sa dala charakterizovať situácia na Slovensku pred 70 rokmi. Bratislava sa mohla iba tváriť, že ešte niekomu vládne. Koncom januára 1945 už východnú časť našej krajiny obsadila Červená armáda, začali tam vznikať nové orgány verejnej správy – národné výbory. Ostatné územie naďalej okupovali ozbrojené zložky hitlerovského Nemecka. O situácii v povojnovom čase na Slovensku a v Československu napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Front, ktorý rozčesol Slovensko, napredoval v hornatom teréne síce pomaly, Nemci kládli tvrdý odpor, ale málokto už pochyboval o blížiacom sa konci vojny. Čo komu prinesie? Tak znela otázka. A odpoveď: Zachráň sa, kto môžeš!

Košice a Prešov oslobodili sovietske jednotky v jeden deň – 19. januára, Spišskú Novú Ves o týždeň neskôr a Poprad dva dni nato. Spišskí Nemci sa medzitým presunuli na západné Slovensko a ďalej do sudetských krajov. O ich totálnej evakuácii rozhodol ešte koncom októbra 1944 sám ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. Podľa jeho príkazu, o ktorom slovenská vláda nebola ani informovaná, len priamo vodca Deutsche Partei Franz Karmasin, mali svoje domovy opustiť všetci Nemci z horného i dolného Spiša, okolo 30-tisíc ľudí. Ako však uvádza historička Soňa Gabzdilová zo Spoločenskovedného ústavu SAV, tisíce z nich sa tomu vzpierali, preto posledný transport odišiel zo Spiša až 23. januára 1945, keď bol už front za humnami.

Aj tak mnohí zostali, napríklad v Medzeve, a nevyplatilo sa im to. Dvesto tamojších Mantákov odvliekli začiatkom februára jednotky NKVD na nútené práce do Sovietskeho zväzu. Rodinu budúceho slovenského prezidenta Rudolfa Schustera zachránilo len to, že jeho starší brat bol medzi partizánmi.

Nemci musia preč

V tom čase sa už končila aj evakuácia Nemcov žijúcich na hornej Nitre a začala sa v Bratislave a jej okolí. Esesáci zodpovední za túto akciu všetkým odchádzajúcim tvrdili, že je to len dočasné opatrenie a že sa čoskoro vrátia. Slovenská vláda sa vraj postará o to, aby ich príbytky neobsadili cudzí ľudia. Každému však muselo byť jasné, že v prípade zjavného víťazstva vojsk protihitlerovskej koalície pre nemeckú menšinu už nebude v obnovenom Československu miesto. Poslucháčov vysielania londýnskeho rozhlasu v tom utvrdzovali aj pravidelné príhovory exilových politikov Jana Masaryka a Vladimíra Clementisa: "Strašné skúsenosti, ktorých sme sa dožili s nemeckou menšinou, nás nútia ďalej s ňou už nepočítať v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.“

Ešte 21. januára 1945 hrdlorezi z komanda Edelweiss vyvraždili obyvateľov Kľaku a Ostrého Grúňa, a to "kaťuše“ už bolo počuť v Tatrách.

Slovenská národná rada sa v tom čase chystala zriadiť svoje dočasné sídlo v Košiciach (činnosť tam začala 1. februára). Jej postoj k národnostným menšinám v obnovenej ČSR bol však dobre známy od prvých dní Povstania. "Želáme si nové Československo, ktoré má byť slovanským štátom. Česi a Slováci nemôžu žiť v jednej krajine s Nemcami a Maďarmi.“ Výnimku mali tvoriť iba tí ich príslušníci, ktorí sa zúčastnili na protifašistickom odboji.

Vtedy sa ešte počítalo s tým, že obnovenú ČSR vytvoria tri slovanské národy: Slováci, Česi a Podkarpatskí Ukrajinci (Rusíni). V septembri 1944 predsa nik na Slovensku nemohol vedieť, že prezident ČSR v exile Edvard Beneš tajne dohodol s Josifom Stalinom odovzdanie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu. Prísľub obnoviť republiku v jej predmníchovských hraniciach zostal teda iba na papieri.

Čo sa týka československých Nemcov a Maďarov, s myšlienkou ich povojnového vysídlenia Beneš prvýkrát verejne vystúpil v decembri 1943 počas moskovských rozhovorov so Stalinom a jeho ministrom zahraničia Viačeslavom Molotovom. Zo záznamu ich rokovania vyplýva, že sovietske vedenie súhlasilo s vysídlením, ako aj s Benešovou predstavou, podľa ktorej by sa transfer Maďarov čiastočne spojil s ich výmenou za Slovákov z Maďarska.

V januári 1945 uzavreli spojenci dohodu o prímerí s Maďarskom. Zaznel tam návrh, aby sa ako prví vysťahovali tzv. anyási, ktorí prišli žiť na územie južného Slovenska odstúpené po Viedenskej arbitráži Maďarsku až v novembri 1938 a neskôr. Podľa slov Clementisa išlo o Maďarov, „ktorých nám poslal horthyovský režim“. Mal zrejme na mysli predovšetkým úradníkov a vojakov. Samozrejme, okrem nich mali v deportačnom zozname figurovať aj všetci domáci exponenti maďarskej národnosti, predovšetkým funkcionári maďarských strán a organizácií.

Profesor Štefan Šutaj vo svojich knihách uvádza, že prvých "anyásov“ začali miestne úrady na juhovýchodnom Slovensku presídľovať do Maďarska hneď po obsadení tohto kraja Červenou armádou. Napríklad v okrese Trebišov takto vysťahovali už do 15. marca 1945 zo 17 obcí takmer stovku maďarských štátnych príslušníkov. Do júna 1945 bolo vysťahovaných takmer 3 500 „anyásov“, z toho 1 833 z Košíc. Išlo zrejme o živelný proces, keď proti nemu protestovali dokonca i maďarskí komunisti. "Vyčítali najmä to, že boli vyvážané aj sociálne slabšie vrstvy,“ vysvetľuje historik. Ale proti postupu slovenskej strany mali námietky aj spojenci, teda aspoň niektorí. Ako priznal v jednom vystúpení Viliam Široký, vtedy už podpredseda vlády, z Londýna prišla protestná nóta. Vyslovený súhlas s vysídľovaním "anyásov“ dala totiž iba sovietska strana.

Stalin: Zbavte sa teraz Maďarov!

Kým českí exiloví politici v Londýne i v Moskve sa na sklonku vojny venovali najmä nemeckej, stále ešte dvaapolmiliónovej menšine, slovenských politikov – exilových i domácich – zaujímala najmä maďarská menšina. „Maďarov označovali za hrozbu a problém, ktorý bolo potrebné riešiť v prvom rade,“ konštatuje Gabzdilová.

Napokon, tzv. Karpatských Nemcov žilo na Slovensku pred vojnou vari 150-tisíc. A Maďarov? Štyrikrát viac. Navyše Nemci odišli väčšinou sami, hoci mnohí nedobrovoľne. A slovenskí Maďari, ktorí v kritickej chvíli dejín podporili politiku materskej krajiny, horthyovského režimu, prispeli k odtrhnutiu južných okresov od Slovenska.

Predpokladalo sa, že odchodom „anyásov“ a kolaborantov, čiže po prvej vlne vysídlenia by na Slovensku zostalo asi 450-tisíc Maďarov. Z nich by sa 300– až 350-tisíc dalo vymeniť za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Maďarskú menšinu na Slovensku by potom tvorilo len asi 50– až 70-tisíc osôb. Výpočty sa líšili podľa toho, kto ich predkladal a kedy. Napríklad návrh člena vedenia SNR Vavra Šrobára niekedy z konca marca 1945 rátal s tým, že z každej národnostne zmiešanej obce bude vyvezených 70 percent Maďarov.

Posmelil vari vtedy už 80-ročného Šrobára sám Stalin? Keď v marci 1945 prijal Kremeľ delegáciu Slovenskej národnej rady, venoval sa Stalin podľa očitých svedkov predovšetkým tomuto starému "buržoáznemu“ politikovi. A pokračovalo to aj na recepcii. Údajne najmä preto, že Šrobár s ním dokázal držať krok v pití. „Zbavte sa teraz Maďarov,“ opakoval mu Stalin, "nikdy viac sa vám takáto priaznivá okolnosť nenaskytne. Zbavte sa všetkých!“

 

Na titulnej fotografii:

Maďari si sťahovali nábytok.

Autor: madari.sk

 

CELÝ ČLÁNOK V. JANCURU ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/342806-ceskoslovensko-po-vojne-len-pre-slovanov/