Čo sa ušlo Slovensku z nemeckých reparácií

Gréci žiadajú od Nemecka takmer 300 miliárd eur reparácií za škody spôsobené ich krajine nacistami v priebehu druhej svetovej vojny. Mohli by mať podobné nároky aj Slováci a Česi? A vôbec, ako to bolo s odškodňovaním bývalého Československa po porážke Hitlerovej ríše? V denníku PRAVDA o tom píše publicista VLADIMÍR JANCURA.

"Nemecko bude musieť poskytnúť vecnú náhradu za škody, ktoré spôsobilo spojeneckým národom počas vojny,“ uvádzalo sa v protokole konferencie Veľkej trojky na Kryme začiatkom januára 1945. Stalin, Roosevelt a Churchill sa tam zároveň dohodli, že na nemecké reparácie majú nárok predovšetkým tie krajiny, ktoré "niesli hlavné bremeno vojny, utrpeli najväčšie straty a vybojovali víťazstvo nad nepriateľom“.

Okrem ZSSR, USA a Veľkej Británie sa na odškodnení mali podieľať aj ich spojenci. V definitívnom zozname sa počet ustálil na pätnástich. Československo sa prvýkrát oficiálne prihlásilo k spolupráci s tromi mocnosťami na ukladaní a vymáhaní reparácií od Nemecka v Košickom vládnom programe pred 70 rokmi, v apríli 1945.

Predtým sa exilová čs. vláda v Londýne zaujímala len o reštitúcie, čiže o navrátenie majetku, ktorý nacisti zhabali počas svojho protektorátu v Čechách a na Morave, a najmä po okupácii Slovenska od septembra 1944 aj na jeho území.

Zároveň Edvard Beneš a spol. nemohli nemať na zreteli fakt, že Slovensko bolo takmer až do konca vojny spojencom Hitlera v zbrani a samo osebe by malo vojnové reparácie skôr platiť ako dostávať.

Po podpise spojeneckej zmluvy so ZSSR koncom roku 1943 a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa však situácia zmenila. Navyše, v poslednej fáze vojny spôsobili ustupujúce nemecké vojská obrovské škody najmä na Slovensku. Ako upozorňuje Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV, v programe prvej povojnovej vlády sa už nemecké reparácie dostávajú medzi jej zahraničnopolitické priority.

Clementis: Nemajme veľké oči

Po páde Berlína a skončení vojny v Európe nabrali udalosti rýchlejší spád. Na Postupimskej konferencii v druhej polovici júla 1945 boli reparácie prvým bodom rokovaní Veľkej trojky. Padlo tam rozhodnutie, že požiadavky spojencov "druhého radu“ (ktorí neniesli hlavnú ťarchu vojny) sa uspokoja zo západných zón v okupovanom Nemecku (americkej, britskej a francúzskej) a z "vhodného nemeckého zahraničného majetku“. Týkalo sa to aj Československa.

Ani nie celý mesiac po skončení konferencie vyzvali USA a Veľká Británia Prahu, aby vláda predložila do 1. októbra (čiže do mesiaca!) svoje požiadavky na odškodnenie a všetky podklady o vojnových škodách na území ČSR. Navyše, materiál mal obsahovať aj súpis nepriateľského (zahraničného nemeckého) majetku na tomto území. Medzinárodná reparačná komisia mala o ňom v Paríži rokovať o ďalší mesiac, 1. novembra 1945. Naozaj šibeničný termín.

Štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí ČSR – zástupcom Jana Masaryka – bol vtedy Slovák Vladimír Clementis. Práve on informoval o situácii vládu na jej rokovaní 16. septembra. Upozornil, že od Československa sa zrejme bude požadovať náhrada za majetok odsunutých Nemcov, a túto sumu bude treba odpočítať od súhrnných vojnových škôd, a teda aj od reparačných požiadaviek. Pripomíname, že konfiškácie nemeckého majetku sa začali už koncom jari 1945 (v českých krajinách na základe Benešovho dekrétu, na Slovensku – nariadením SNR). V auguste toho istého roku prišli sudetskí aj karpatskí (slovenskí) Nemci o československé štátne občianstvo.

Ani v septembri však vláda ešte nemala prehľad o reparačných nárokoch od všetkých rezortov. Sám Clementis odhadoval, že dosiahnu hodnotu 360 miliárd v predvojnových korunách "Ak dostaneme z tejto sumy jedno percento, budeme môcť byť spokojní,“ skepticky poznamenal Clementis. Ďalší vývoj ukázal, že sa ani veľmi nemýlil.

Zostal nám majetok odsunutých Nemcov

Vláda schválila Clementisov návrh a nezahrnula do Parížu predložených reštitučných nárokov hodnotu zhabaného majetku odsunutých Nemcov. Experti ho vtedy odhadli približne na 100 mld. korún, podľa Sabola to bol však narýchlo pripravený, "strelený“ odhad. Reálna hodnota oscilovala vraj medzi 50 až 60 miliardami.

Na Slovensku, kde pred vojnou žilo okolo 150-tisíc Nemcov (v českých krajinách viac ako 3 milióny) išlo len o malú časť tejto hodnoty. Najväčšiu cenu tu mala postupne konfiškovaná poľnohospodárska pôda (takmer 292-tisíc hektárov) a lesy (276-tisíc hektárov), ale aj domy s príslušenstvom. Len v Bratislave bolo takto skonfiškovaných bezmála 2 500 nemeckých domov, v Handlovej 810, v Kežmarku 395 atď. Informoval o tom Vestník Osídľovacieho úradu pre Slovensko v roku 1947.

Reparácie mali mať iba naturálnu, nie peňažnú podobu. Do úvahy neprichádzala však ani úhrada vojnových škôd potravinami a liekmi. Odškodňovať sa malo predovšetkým priemyselným zariadením a produkciou tých odvetví, ktoré mohli prispieť k zbrojeniu a opätovnému rastu ekonomickej i vojenskej moci Nemecka.

Parížska konferencia po šiestich týždňoch rokovaní pridelila Československu 4,3 percenta priemyselných zariadení a lodí z celkového objemu reparácií, určených pre spojenecké krajiny a tri percentá z objemu nemeckého majetku v cudzine.

Ako uvádza známy český odborník na túto problematiku, profesor Václav Pavlíček z Karlovej univerzity v Prahe, víťazné mocnosti "odklepli“ Československu nárok na reparácie za 19,5 miliardy vtedajších dolárov.

 

Na titulnej fotografii:

Vladimír Clementis vynaložil značné úsilie v snahe získať pre Československo vojnové reparácie.

Foto: mzv.sk

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/352540-co-sa-uslo-slovensku-z-nemeckych-reparacii/