Dana Kľučárová v roku 70. výročia ÚĽUV: Remeslám ešte neodzvonilo

Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. O tradičných ľudových remeslách to platí dvojnásobne: Nielenže remeslo má zlaté dno, ale má schopnosť "pozlátiť" – fortieľom, krásou a účelnosťou – celé prostredie. Hodí sa do moderného života, vytláča gýč, je prameňom dobrého vkusu a zárukou pôvodnosti. Stará sa oň Ústredie ľudovej umeleckej výroby – ÚĽUV, ktorého generálnou riaditeľkou je Dana Kľučárová. Príbehu a kultúrno-estetický dosah ÚĽUV-u, ktorý v tomto roku slávi svoju sedemdesiatku, v stretnutí s Danou Kľučárovou približuje publicistka HELENA DVOŘÁKOVÁ v denníku PRAVDA.

Možno si ani neuvedomujeme, ako nás ovplyvňuje ľudové umenie. Hoci sa zdá, že jeho éra sa už skončila, máme preň cit, ktorý tvorí základ dobrého vkusu. Ľudové umenie je jednoduché, vzniká z poctivých materiálov a vie aj slúžiť. Čipky, krčiažky, maľby na skle, misky z drôtu, voňavé kožené tašky, hrnčiarske kruhy, to všetko sa človeku prihovára.

Dnes sú, žiaľ, tieto predmety už skôr v úlohe dekorácií, hovorí sa im aj „lapače prachu“. Plnia úlohu suvenírov, darčekov, ktoré sa postavia na policu a nepoužívajú sa, iba majú zdobiť okolie. Toto by v súčasnom ÚĽUV-e chceli zmeniť. Chceli by ľudové výrobky vrátiť do života, aby slúžili nielen na parádu, ale aby ľudia ocenili aj ich praktickosť a úžitkovosť. Každý predsa vie, že napríklad kyslé mlieko v hlinenom džbáne je chutné a zostane dlho chladné. Prečo občas neosviežiť stolovanie tradičnou keramikou či drôtenou misou na ovocie?  

Dvor, kde sa tká, vyšíva a šijú krpce

Inštitúcia, ktorá má pod palcom ľudovú umeleckú výrobu na Slovensku, už spomenutý ÚĽUV, slávi práve sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Odvtedy sídlia na konci Obchodnej ulice v Bratislave, ale majú pracoviská aj v regiónoch. Ľudia si už zvykli, že tam nájdu kus slovenského folklóru na najvyššej úrovni – keramiku, drevené plastiky, kovové pracky na opasok, valašky, kraslice, obrazy, tkaniny a iné pekné veci.

Navyše – kto chce, môže si ich aj sám vyrobiť: Napríklad na Obchodnej ulici v Bratislave je nielen riaditeľstvo ÚĽUV-u, ale aj známy Dvor remesiel, kde počas celého roka bývajú kurzy tradičných remesiel.

Dvor je priechodný a vedú z neho vchody do rôznych dielničiek. Prešli sme ich. V kožiarskej to príjemne voňalo kožou, v pôvabných kožených brašničkách ležali na stoloch nástroje na spracovanie kože. Dajú sa ušiť aj krpce! V drotárskej dielni nás upútala krásna vtáčia klietka alebo reliéf vianočného stromčeka, ktorý sa dá zavesiť na stenu. V tkáčskej dielni boli tkáčske stavy, v textilnej čakali nástroje na odvážlivcov, čo by sa chceli naučiť robiť paličkovanú čipku.

V drevárskej dielni viseli pílky a voňalo tam zasa drevom. Moderné hrnčiarske kruhy čakali na tých, čo si túžia vyrobiť misku alebo krčah. Boli tam aj pece na vypaľovanie keramiky. Človek by si to hneď všetko najradšej vyskúšal, ale rovnako zaujímavé bolo posedieť si s Danou Kľučárovou v jej kancelárii.

Mimochodom, aj tam boli pekné kúsky – modrotlačový obrúsok, vázička, ktorú vyrobila sama pani riaditeľka. Ako jedinej z hrnčiarskeho kurzu, ktorý absolvovala v ÚĽUV-e, sa jej podarilo naučiť sa hlinu centrovať. „Dostanete hlinu na kruh ešte predtým, ako začnete točiť. Musíte si ju vycentrovať, aby vám nelietala hore-dole. Je to veľmi náročné, ale existuje grif, vďaka ktorému viete, kedy a kde zatlačiť. Na to som prišla!“   

 

Na titulnej fotografii:

Dana Kľučárová pri tkáčšskom stave.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/fenomen/clanok/352157-remeslam-este-neodzvonilo/