Do večnosti odišiel Pavel Pop, jedinečný výtvarník a skvelý človek v umeleckej rodine vojvodinských Slovákov v Srbsku

Bolestná zvesť prišla od našich krajanov v Srbsku. Vo štvrtok 4. júla 2019 v raňajších hodinách v Novom Sade skonal vo veku 70 rokov po ťažkej chorobe Pavel Pop (1.12.1948 – 4.7.2019), akademický maliar a grafik, rodák zo Starej Pazovy. V jeho osobnostnom rozmere, najmä však v umeleckom výtvarno-filozofickom prejave štýlu a schopnosti nekonvenčne pochopiť, uchopiť a rozviť tému, ako aj technickej vycibrenosti a pečate nadčasových posolstiev jeho diel orámovaných ľudskosťou, stráca kultúrna obec v Srbsku aj na Slovensku, rovnako i spoločenstvo vojvodinských Slovákov, jednu zo svojich významných charizmatických veličín.

Správu o smrti Pavla Popa so zármutkom prijal Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, rovnako tak aj ďalší z jeho mnohých dobrých priateľov a známych  v Srbsku i na Slovensku, ktorých s Pavlom Popom harmonizoval tak jeho umelecký prístup, ako aj bezprostrednosť stretnutí so spontánnym a dobrodušným spolubesedníkom.

Ján Varšo, ktorý 18. januára tohto roku odovzdal v Novom Sade priamo v ateliéri Pavla Popa umelcovi Pamätnú medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí  k jeho životnému jubileu „za zásluhy a upevňovanie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí, za vysoko umelecké výtvarné diela a za výtvarné stvárnenie portrétov osobností z minulosti slovenskej vojvodinskej kultúry“, s hlbokým pohnutím prijal zvesť o odchode výnimočného výtvarníka do časnosti:

"S traumou na duši prijímame zvesť o skone ľudí, ktorí nám boli blízki a svojimi osobnostnými črtami nám imponovali vďaka ich prirodzenosti, neformálnosti a náhľadmi na  svet. Patril k nim aj Pavel Pop, rozširujúci tento obzor vďaka jeho impulzom, postrehom a námetom, ako aj dobre mieneným kritickým reflexiám na utužovanie spolupatričnosti Slovákov vo svete.

Pavel Pop, s ktorým ma vďaka jeho danosti príznačnej pre ľudí kumštu viesť debaty o zmysle i posolstvách našich činov a snažení priateľsky spojili cesty  ešte v čase môjho pôsobenia na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbsku, takýmto človekom bol. Preto jeho trvalé odlúčenie od všetkých, s ktorým ho spájali nielen zmysly pre vnímanie jeho umeleckej filozofie, ale najmä črty ľudského charakteru v emotívnom svete jeho slovenskosti, ma o to väčšmi zraňuje.

S jeho odchodom do večnosti myslím v prvom rade na jeho najbližších. Touto cestou mi prichodí vyslať svoju účasť a zároveň vyjadriť úprimnú ľútosť nad skonom Pavla Popa jeho manželke i dcére: pani Nataša a Ana Lada, viem, že akékoľvek slová útechy pri Vašom vyrovnávaní sa s bôľom nad stratou pre Vás najvzácnejšieho človeka, sú v tejto chvíli prejavením súcitu zmierňujúceho smútok a žiaľ. Zajedno v nich ale chcem prejaviť aj osobné presvedčenie a nádej, že Pavlov duch a večná spomienka na neho tu naďalej zostáva s nami. Vrátane jeho priateľov a známych, obdivovateľov  a priaznivcov jeho umenia, ktorých si vďaka jeho charakteru rovného chlapa dokázal aj skrze nezištnosť, priamočiarosť a otvorenosť srdca i dverí jeho ateliéru k sebe privinúť, nakloniť.

Okrem výnimočnosti rýdzo ľudskej tu zostáva natrvalo umelecká pamäť, dosah a jedinečnosť grafickej a výtvarnej umeleckej tvorby Pavla Popa. Stala  sa neoddeliteľnou súčasťou bohatstva našej celonárodnej slovenskej kultúry. O to viac, že je v nej slovenská podstata skrze umeleckú identitu skĺbená v príbehu odvinuvšieho sa prvými skicami vo vysokoškolskom ateliéri v matke slovenských miest. V bezmála polstoročnej esencii tvorby Pavla Popa sa totiž významne prelínajú tvary, farby, odtiene a tiene, najmä však hĺbka presvedčivých filozoficko-estetických a humanistických nadčasových premýšľaní, ktoré si v zobrazení svojich grafických etúd osvojil a potvrdil ešte v čase svojich štúdií  na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Slovensko je pyšné na to, že rukopis staropazovského rodáka a hrdého dolnozemského Slováka z prostredia krajanov vo Vojvodine  vypravili do umeleckého sveta krehkými vnuknutiami také výtvarné veličiny, akými boli majstri Vincent Hložník a Albín Brunovský. Skvie sa v tom aj kus symboliky, že po životnom jubileu – sedemdesiatke, sa Pavel Pop do Bratislavy, hoci nie fyzicky – pretože choroba mu v tom zabránila, ale svojou tvorbou,  v marci 2019 vrátil. Pričom impozantne, s pompou a zajedno aj s pokorou. Pretože 22 veľkoplošných obrazov stvárňujúcich večitý umelecký odkaz a nevšednosť príbehov jeho svetových predchodcov, akoby načrtávalo tichú bohému jadrného Slováka tvoriaceho v jedinečnej „naddunajskej“ atmosfére jeho ateliéru nad útesom Petrovaradínskej pevnosti Nového Sadu.

Pavel Pop vďaka jeho húževnato cibrenému talentu dokázal nielen svet vnímať a pozorovať, ale sa s ním aj emotívne zžiť, prehodnocovať ho, analyzovať. Takpovediac úhľadne ukladať jeho siločiary medzi zemou a nebom. Aby práve túto, cez umelcovu dušu preniknutú esenciu, vyjavil majstrovskými ťahmi emotívne a originálne do jeho „zarámovaného videnia sveta“. Pavel Pop výstavou nazvanou Pocta majstra majstrom, ktorej sa na Bratislavskom hrade dostalo cti necelé štyri mesiace pred jeho bolestným odchodom do večnosti,  nás tak priblížil priam k nadpozemskému filozofovaniu skrze jeho v podvedomí netušené dišputy  s Michelangelom, Gauguinom,  Leonardom da Vincim, Toulouse-Lautrecom, van Goghom, Dürerom, Kandinským, Warholom a ďalšími.

A tak aj preto, cez rozšafnosť slobodomyseľného skúmateľa tajuplných zákutí v škrupinke trinástej komnaty jeho znamenitých predchodcov, vnímam nielen poslednú autorskú výstavu Pavla Popa počas jeho života v Bratislave, ale najmä jeho ľudský aj umelecký odkaz nám všetkým, ako jeho najúprimnejšie posolstvo.

Aby sme znovu objavovali, prejavovali a chránili si navzájom v našich vzťahoch všetko to, čo je v nás dobré, pozitívne, charakterné a ľudské. Všetko, čo nás spája. V prípade a príklade Pavla Popa aj skrze jeho lásku ku všetkému, čo žije a dýcha slovenskosťou!"

Takým v našich mysliach a spomienkach Pavel Pop trvalo zostáva.

 

Česť jeho pamiatke!

 

 

Posledná rozlúčka s Pavlom Popom sa uskutoční v sobotu 6. júla 2019 o 12.45 h

na Mestskom cintoríne v Novom Sade (Rumenački put 65).