Dunajská povodeň postavila na nohy celú krajinu
Biblické slovo potopa sa v posledných desaťročiach dosť znehodnotilo. Bulvár je schopný nazvať potopou aj niekoľko vytopených pivníc kdesi v Hornej Dolnej. A lokálne záplavy v jednej obci vydávať za potopu okresu či kraja. Pred polstoročím však Slovensko zažilo skutočnú potopu, aj keď nie "celého sveta", ale "iba" svojho južného územia s rozlohou asi 100-tisíc hektárov. Pod vodou sa ocitla veľká časť obilnice krajiny – Žitného ostrova – a málokoho z jej obyvateľov to nechávalo ľahostajným. V denníku PRAVDA o tom napísal publicista VLADIMÍR JANCURA.
Odborníci neprestávajú diskutovať o príčinách tejto katastrofálnej povodne. Zhodujú sa v jednom, že prietok vody na Dunaji, ktorý pri Bratislave kulminoval 16. júna 1965 na úrovni 9 250 kubíkov za sekundu, nebol nijako výnimočný, tobôž nie extrémny. Napríklad pri veľkej dunajskej povodni v roku 1954 prevýšil sekundový prietok na tom istom mieste hodnotu 10 400 kubíkov (podobne ako pri veľkej vode v roku 2002).
Lenže kým v roku 1954 trvala povodeň 15 dní, tak v roku 1965 stúpali hladiny takmer tri mesiace, od polovice marca. "Neužili sme si jari, mesiac lásky by bolo správnejšie nazvať mesiacom dažďov,“ napísal v tom čase populárny reportér Bohuš Ujček. Podľa súčasnej riaditeľky Ústavu hydrológie SAV Pavly Pekárovej tri prietokové povodňové vlny idúce po sebe vymývali podložie dunajských hrádzí.
Pršalo vtedy dlhšie ako oných biblických "40 dní a nocí“ a dažde prišli oveľa skôr ako na Medarda. Na Žitnom ostrove sú ináč z troch rokov dva suché, v tom šesťdesiatom piatom však lialo aj tam ako z krhly. Za máj a jún namerali v komárňanskom okrese poldruhakrát väčší úhrn zrážok, ako býva normálne. Ľudia preto s obavami hľadeli, čo to urobí s riekou. A tá sa čoskoro rozbesnela.
Pamätníci spomínajú, že záujem o predpovede počasia, o povodňovú situáciu, a najmä o predpovede vodných stavov bol vtedy mimoriadny. To až o niekoľko rokov neskôr – koncom šesťdesiatych – si Lasica a Satinský mohli dovoliť v Balade o vodných stavoch spievať: „Dunaj klesá pri Komárne a ty milá klesni tiež.“ Ibaže podľa textu tej slávnej pesničky bolo "meter dvadsať v Gabčíkove, meter pätnásť v Medveďove a meter desať pri Štúrove“. A 17. júna 1965 namerali pri Štúrove vodný stav 732, pri Medveďove 813 a v Bratislave 916 centimetrov!
Dramatickosť hydrologickej situácie však vytváralo čosi iné – v máji a júni 1965 veľkosť prietoku Dunaja v Bratislave ani raz neklesla pod hodnotu, ktorú veľrieka v týchto miestach dosahuje alebo prekračuje priemerne iba raz za rok, teda pod 4 800 kubíkov za sekundu. Kde sa zrazu vzalo toľko vody? Z analýzy protipovodňovej ochrany, ktorú už v súčasnosti vypracovali pre ministerstvo životného prostredia vedci z akadémie vied i ďalších výskumných pracovísk, vyplýva, že daždivé jarné počasie v roku 1965 nebolo jedinou príčinou živelnej pohromy. "Základy pre vznik povodne vznikli už počas predchádzajúcej zimy, keď sa v Alpách vytvorili nezvyčajne veľké zásoby snehu,“ uvádza sa v analýze.
Navyše do tej záľahy snehu v Alpách začalo výdatne pršať. A tak do rozvodneného už v Rakúsku Dunaja sa na južnom Slovensku vlial ešte aj rozvodnený Váh. Na úseku Komárno – Štúrovo v polovici júna 1965 namerali historicky najvyššie vodné hladiny.
Ako prvé však bolo zaliate územie (asi 2 700 hektárov) pri Štúrove pozdĺž rieky Hron (pred jeho sútokom s Dunajom), ktoré vtedy ešte nebolo chránené hrádzami. A v noci z 14. na 15 júna pretrhla veľká voda provizórnu hrádzu na Malom Dunaji a zaplavila obec Trstice s okolím (1 800 ha). Prečo však nevydržali dlhodobo budované a udržiavané hrádze na hlavnom toku Dunaja?
Na titulnej fotografii:
Mierová ulica v Kolárove počas povodne v roku 1965.
Foto: SVP