Dušan Jurkovič, architekt dvoch storočí

O Dušanovi Jurkovičovi sa hovorí ako o architektovi dvoch storočí. Tvoril naozaj v dlhom časovom období, a tak mohol realizovať rozmanité projekty a dokonca štýly. Začínal rozprávkovou ľudovou secesiou, ale dospel až k funkcionalizmu. Bol to všestranný umelec, ktorý zanechal bohaté dielo európskeho významu. O starom otcovi Dušanovi Jurkovičovi hovorí jeho vnučka Katarína Salayová-Jurkovičová. Aj ona má cit pre umenie. Vyštudovala fotografiu na Škole umeleckého priemyslu a novinárstvo na Univerzite Komenského. Vyše desať rokov bola redaktorkou časopisu Projekt – revue slovenskej architektúry. Teraz je manažérkou Nadácie Emílie a Michala Kováčovcov. S Katarínou Salayovou-Jurkovičovou sa v denníku PRAVDA zhovárala publicistka HELENA DVOŘÁKOVÁ.

Žili ste niekedy v dome, ktorý navrhol starý otec?
Bývala som s rodičmi a starou mamou päť rokov v jednej z víl, ktoré naprojektoval v Bratislave na Lermontovovej. Bolo to číslo 23. Naprojektoval tam päť domov a všetky stoja. My sme sa na Lermontovovu nasťahovali až v roku 1950, starý otec zomrel v roku 1947. Dovtedy sme bývali v Pezinku – otec tam bol riaditeľom tehelní. Starý otec mal tehelňu v Trnave, ale pezinská tehelňa patrila lichtenštajnskému kniežaťu, ktoré malo na Slovensku majetky. Otec bol jeho riaditeľom, kým sa všetko nezmenilo a my sme neodišli na Lermontovovu.

Kedy ste začali vnímať, že starý otec je výnimočný človek?
V tom ranom veku ani ešte nie, žiaľ, zomrel, keď som mala tri roky, a tak si ho nepamätám. Starý otec sa – vzhľadom na to, že robil mohylu generálovi Štefánikovi a bol kapitalista – dostal na „čiernu listinu“. Všetko okolo rodiny bolo teda vtedy skôr na príťaž a celé to obdobie bolo spojené s nepríjemnými pocitmi, ktoré som ako dieťa predovšetkým vnímala. Môjho otecka vtedy tiež zavreli, hoci len na niekoľko mesiacov, ale náš život to poznamenalo.

Z vily na Lermontovovej ste sa odsťahovali v roku 1955 – aké boli jej ďalšie osudy?
Tam som začala chodiť do ľudovej školy, ale potom sme sa odsťahovali a vo vile zostala stará mama sama. Neskôr mala vila viacerých majiteľov a nakoniec ju kúpil skladateľ Tibor Andrašovan, zdedil ju jeho syn Andrej, ktorý tam býva s manželkou, speváčkou Beátou Dubasovou.

Aké máte pocity pri pohľade na vily, ktoré starý otec projektoval?
Brnianska mi je veľmi blízka, lebo tam sa narodil môj otec. Do vily sa nasťahovali v roku 1906 – mali už dvoch synov – a o rok sa tam narodil najmladší Pavel. Vilu som dlho nepoznala, mala tiež viacero majiteľov, ale raz sme tam s rodičmi zazvonili a poprosili, či by sme si mohli dom pozrieť. Bývala tam vtedy rodina Bradáčovcov, veľmi slušní ľudia, pozvali nás ďalej. Bol to silný zážitok. Neskorší majitelia vily už nevládali ťahať náklady, dom bol vyhlásený za pamiatkovo chránenú stavbu, a tak odpredali vilu Moravskej galérii v Brne, ktorá ju – za pomoci rôznych finančných prostriedkov, napríklad aj z Nórskych fondov – zrekonštruovala. Som veľmi rada, že je tam dnes múzeum. Môj otec tiež o tom sníval, ale, žiaľ, už sa toho nedožil.

Ako sa starý otec dostal do obce Žabovřesky? Prečo sa usadil práve tam?
Súviselo to s celkovou situáciou vo vtedajších časoch, narodil sa ešte za Rakúsko-Uhorska! Študoval v Šoproni, potom v Rakúsku na Kunstgewerbeschule, ale potom sa usadil na Morave. Hovoril však vždy po slovensky. Na Morave mal pracovné kontakty a príležitosti, tam si našiel aj manželku: otec Boženy Bartelmusovej bol brniansky stavebný podnikateľ a dal si postaviť víkendový dom na Rezku pri Novom Měste nad Metují. Mal päť dcér a starý otec, ktorý im vilu staval, sa do jednej „zakukal“. Tak sa zoznámili so starou mamou. Spočiatku žili v Brne na Kaunitzovej, vo štvrti Veveří, kde mu odhalili aj krásnu pamätnú tabuľu. Keď prišli synovia, rozhodol sa, že postaví vilu v Žabovřeskoch, vtedy obci neďaleko Brna. Ja tomu domu hovorím, že je to perníková chalúpka.

Je to inšpirujúca architektúra – stal sa niekto z potomkov architektom?
Nie. Môj otec nakoniec zakotvil v stavebníctve, hoci bol vyštudovaný právnik, takže zrejme ho to priťahovalo, ale ani jeden syn sa nestal architektom, ani žiadne z vnúčat. Boli sme tri vnučky a jeden vnuk, ktorý študoval stavbárčinu, ale nie architektúru. Až teraz je v rodine jeden architekt, a to bratrancov syn, čiže Dušanovho syna vnuk. Je úspešný a volá sa tiež Dušan Jurkovič. Jeho mama je spisovateľka Alta Vášová, ktorá bola v prvom manželstve vydatá za môjho bratranca a mali dvojčatá. Architekt je jedno z nich, ale jeho otec už tiež zomrel, a tak som zostala jediná z vnúčat.

 

Na titulnej fotografii:

Katarína Salayová-Jurkovičová

Foto: Robert Hüttner, Pravda

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/410608-architekt-dvoch-storoci/

 

ČÍTAJTE AJ ČLÁNOK:

Dušan Samo Jurkovič známy a neznámy

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/410605-dusan-samo-jurkovic-znamy-a-neznamy/