Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy

Denník PRAVDA prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu. Okrem tých, ktoré ešte aj dnes ožívajú v rôznych kútoch Slovenska, ponúkneme i menej známe, dokonca aj zabudnuté. Dnes sa pozrieme na zvykoslovie počas fašiangového obdobia, ktoré bolo a je spojené so smiechom, s radosťou a veselosťou. V denníku PRAVDA ho približuje VOJTECH MAJLING.

Počas zimy ľudia našich krajov nielen odpočívali, ale vychutnávali si aj nespútanú veselosť. Otvárali svoje náručie spevákom, muzikantom a maškarám. Podoby fašiangov v rôznych kútoch Slovenska boli pestré a rozmanité. V Liptovských Sliačoch to bola bursa, v Honte chodenie s mátohami, v Branove a Dolnom Ohaji chodenie s hajtom, teda klátom. Na Záhorí to bolo zase chodenie Turkov, vo viacerých dedinách sa chodilo s Turoňom. Do sprievodu patril aj čert, smrtka, Cigánka a Cigán.

Fašiangy v mestách pripravovali remeselnícke cechy. Hlavnými organizátormi boli tovariši. Mäsiarski učni sa kúpali vo veľkých drevených šafľoch, v kadiach so studenou vodou. Garbiarski učni museli zase preukázať aj veľký kus odvahy. Museli skočiť zo strechy domu do napnutej volskej kože, ktorú držali ich kamaráti. Spoločným zábavám predsedali cechmajstri.

Hra o umrlcovi

Zatiaľ čo v mestách fašiangové zvyky vymizli, v mnohých slovenských dedinách ani dnes na tento krásny zvyk nezabúdajú. Neraz sa súčasný človek pýta: odkiaľ vzali fašiangy právo na takú bezbrehú zábavu? Starí Slovania spájali svoje obrady so slnovratom. Mali odkliať plodnostné sily zeme a života.

V okolí Modrého Kameňa a Krupiny patrila po dlhé roky k fašiangom aj hra o umrlcovi. „Na drevené máry položili ženy slamenú figurínu, teda umrlca, oblečeného do plátenných nohavíc a košele. Bol zakrytý plachtou. Jedna zo žien predstavovala vdovu, ďalšie kňaza, kantora a plačky. Dievčatá predstavovali siroty. Spočiatku smútočné piesne prechádzali do komickej polohy. Vtedy ženy schytili máry s umrlcom a behali s ním po dedine, aby nakoniec skončili spoločne v krčme," zaspomínala si vyšívačka a folkloristka Zuzana Selecká z Dobrej Nivy.

V horehronskej obci Závadka nad Hronom sa najsmelšie dievky preobliekli do starých šiat a navštevovali domy, kde bývali mládenci, ktorí chodievali za dievkami na priadky. Pri vstupe do domu najsmiešnejšie oblečenú dievku predstavili domácim ako synovu nevestu. Prosili pre ňu vajíčka, slaninku a múku. V utorok večer sa mládež zišla v jednom dome, kde chodili na priadky. Dievčence navarili dlhé rezance, aby bol dlhý ľan. Podávali ich s bryndzou a opraženou slaninkou, všetci jedli spoločne. Potom sa začala zábava až do rána. Úlohou mládencov bolo priviesť muziku.

Topánky pribíjali na ploty

V Priechode pri Banskej Bystrici medzi fašiangovníkmi nechýbajú Cigánka s Cigánom. „Cigánka veštila dievkam bohatých frajerov. Cigán zase prinášal gazdovi nebožiece, teda vrtáky, a rôzne druhy klincov. Jeden z mládencov nosil veľkú kapsu a ak mu domáci za fašiang nič nedávali, zaspieval im: Moja kapsa úbohá, berie všetko, čo kto dá. Slaninku, klobásku aj údené rebrá. Pri odchode z domu zaspievajú a nikdy nezabudnú pozvať celú rodinu na večernú zábavu,“ opísala speváčka Anna Slobodníková.

Zaujímavé fašiangové zvyky majú v rázovitej obci Liptovské Sliače. „Po celej dedine po tri dni znela pieseň Keď fašiangy začínajú, len veselých vyberajú. Fašiangová bursa je v plnom prúde. Sprievod mládencov oblečených za richtára, bubeníka, Cigánku, kominára, ale aj za polchlapa, polženu a chýbať nemôže zvieracia maska nazývaná Chriapa. Za pomoci muziky fašiangovníci strhávajú každého k zábave. Spievajú pri tom veselú pesničku: Muzikanti, pod nohy hrajte bursovníkom, čia je bursa, naša je, stará Chriapa pri muzike tancuje, nás vyprevádza a my pôjdeme ďalej," hovorí Albín Benčo, ľudový výrobca huslí.

Fašiangy v podtatranskej obci Batizovce sa spájajú s kováčmi, ktorí boli neodmysliteľnou súčasťou dediny. „Mládenci preoblečení za kováčov nosili v rukách veľké kliešte a kladivá. Keď počas fašiangových dní chytili na ulici dievku alebo ženu, obrali ju o topánky či čižmičky. Podošvu kliešťami strhli a obuv pribili na plot, drevený stĺp alebo drevenicu," zaspomínal si známy výrobca veľkonočných vajíčok Milan Pastrnák. Známou postavou bol mládenec vypchatý slamou, ktorému hovorili Brucháč. „Stretol som sa však aj s lekárom a so sestričkami. Sestričky veľkým dreveným teplomerom merali teplotu tak, že ho pchali za nohavice či sukňu. Potom doktor predpísal medicínu. Ženám tabletky v podobe hrachu, fazule, šošovice, chlapom dve, tri lyžičky sirupu – pálenky,“ dodáva.

 

Na titulnej fotografii:

S fašiangom chodili aj deti. Ako napríklad v Liptovskej Lužnej.

Autor: ARCHÍV VOJTECHA MAJLINGA

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/419511-fasiangy-fasiangy-fasiangove-casy/