Fašizmus nestačilo poraziť. Mal sa vykoreniť
Slovensko sa malo rázne vyrovnať s fašizmom hneď po vojne, dodnes dopláca na vtedajšiu humánnosť. Aj takéto hlasy zaznievajú v súvislosti s príchodom Kotlebovej strany do parlamentu. K téme sa vyjadril v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.
Začiatkom apríla 1946, na prvé výročie oslobodenia Bratislavy, navštívil Slovensko americký novinár Maurice Hindus. Vzápätí denník New York Herald Tribune uverejnil jeho dojmy: „Za vojny bolo Slovensko nepriateľskou krajinou, bolo úplne fašistické. Aj teraz je preplnené fašistami a antisemitmi. Mladá pokroková inteligencia veľmi pomaly pracuje, aby poukázala ľudu na jeho vojnové chyby a zodpovednosť.“
O tri týždne sa na stránkach týždenníka Nové slovo ohradil proti tejto kritike Gustáv Husák, vtedy povereník dopravy a verejných prác na Slovensku a člen vedenia KSS. Poprel, že by krajina bola naďalej plná fašistov, zároveň však potvrdil, že „odvšivovacia akcia proti fašistickému nánosu na duševnom poli je iba na začiatku“.
Začiatkom mája 1946 sa schyľovalo k prvým parlamentným voľbám v obnovenom Československu, komunisti súperili o priazeň voličov s Demokratickou stranou, pričom každý hlas bol vtedy dobrý, vrátane hlasov bývalých ľudákov a gardistov. Možno aj preto Husák, jeden z vodcov protifašistického povstania, odpovedajúc Hindusovi zo stránok Nového slova tvrdil, že Slovensko ani v roku 1944 nebolo fašistické, tobôž nie rok po vojne. Ak niekto dnes stavia svoj politický program a predvolebnú kampaň na chybách a omyloch minulosti, tak to určite nie je KSS, ale jej súperi v politickej súťaži, naznačil Husák veľavravne.
Isteže, rok predtým, bezprostredne po skončení vojny vyzeralo všetko ináč. Už 15. mája 1945 prijala Slovenská národná rada nariadenie „o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva“. Husák bol vtedy jedným z podpredsedov SNR a povereníkom vnútra. Na spomínanom zasadnutí varoval pred „veľkým odpúšťaním“ a vyzýval pamätať na „obete beštiality a zločinnosti, ktoré sa tu za sedem rokov napáchali“.
Koho však považovať za fašistov alebo za kolaborantov? V polovojenskej Hlinkovej garde bolo už v roku 1939 okolo 100– až 120-tisíc osôb a ľudácka štátostrana mala v roku 1943 takmer 300-tisíc členov. Pritom Slovensko, oklieštené Viedenskou arbitrážou o svojej južné okresy, malo vtedy len asi 2,5 milióna obyvateľov.
„Nebudeme a nechceme sa dotýkať drobných ľudí, ktorí prípadne boli členmi Hlinkovej gardy či Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ale neprevinili sa proti národu a našim národným záujmom,“ vyhlásil Husák na pôde parlamentu. Títo „poblúdilci“ medzi domácimi fašistami, ako ich nazval, mali dostať generálny pardon. Napokon, vedenie komunistickej strany už vtedy chápalo „národnú očistu“ predovšetkým ako nástroj politiky triedneho boja. „To je nesmierne ostrá zbraň, ktorou môžeme podťať samotné korene buržoázie,“ vysvetľoval Klement Gottwald funkcionárskemu aktívu KSS 8. apríla 1945 v Košiciach.
Jeho prístup bol v súlade s nazeraním Moskvy na denacifikáciu v Nemecku i na území jeho vojnových satelitov. Sovieti totiž pripisovali hlavný diel zodpovednosti za Hitlerov nástup k moci a rozpútanie svetovej vojny najmä „kapitálu“ a „sfašizovanej buržoázii“, preto nástojili na vyvlastnení jej majetku. Zároveň prízvukovali požiadavku prísneho potrestania hlavných exponentov nacizmu a Hitlerových quislingov, ktorí s ním kolaborovali v rôznych krajinách Európy. Do tretice, Moskva podporila odsun nemeckej menšiny, zodpovednej za rozbitie Československa a Poľska. (V prvom prípade sa to spočiatku týkalo i maďarského etnika.)
A tak aj na Slovensku hneď po vojne trestali – prevýchovu ponechali na lepšie časy – v prvom rade Nemcov, Maďarov a „veľké ryby“ medzi ľudákmi. Sovietska strana však nebola spokojná s výsledkami, lebo „okrem popravy Tisa sa na Slovensku nič neurobilo s reakciou“ a nepodarilo sa tam „vykoreniť fašistické elementy“. To sú formulácie zo správy, ktorú na jeseň 1947 pripravilo Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR spolu s veľvyslanectvom v Prahe pre sovietske politické vedenie.
Miernejší ako Česi
Sovietski diplomati informovali svoju vrchnosť veľmi skreslene. Na Slovensku predsa popravili nielen exprezidenta Tisa. Už v júni 1946 vyniesol Národný súd v Bratislave rozsudok smrti aj nad bývalým predsedom slovenskej vlády Vojtechom Tukom. Na popraviská poslali ľudové, tzv. retribučné súdy, zriadené iba na tento účel, celkom 40 Slovákov, 27 Nemcov a 9 príslušníkov iných národností.
Obžalovali, pravda, oveľa viac ľudí – vyše 22-tisíc, z nich aj odsúdili bezmála 9-tisíc osôb. Historička Lenka Šindelářová porovnala nedávno činnosť retribučných súdov v Česku a na Slovensku. Na základe uložených trestov prišla k záveru, že české postupovali prísnejšie. Na Slovensku takmer dve tretiny obžalovaných dostali tresty do jedného roka straty slobody alebo len "verejné pokarhanie“ – tak skončilo až 32 percent káuz. Iba v 842 prípadoch bol trest vyšší ako 5 rokov straty slobody. Navyše bolo častým javom zmiernenie trestu alebo predčasné prepustenie z výkonu trestu (vo februári 1949 si odpykávalo trest uložený ľudovými súdmi už iba 464 odsúdených).
Niečo vyplynulo z odlišností situácie v protektoráte a vo vojnovom Slovenskom štáte – tam trvala nemecká okupácia sedem rokov, tu deväť mesiacov – ale veľa treba pripísať na vrub slovenskej „holubičej povahe“, tunajšiemu rodinkárstvu, kamarátšoftom i politickej skorumpovanosti súdov. Hriechy sa totiž vo veľkom odpúšťali aj funkcionárom gardy a ľudovej strany, ak prebehli na druhú, komunistickú stranu. Ešte aj v roku 1960 zistili v radoch KSS takmer 3 250 bývalých funkcionárov HSĽS a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Uvádzala to tajná správa, ktorú si vyžiadalo ústredie KSČ.
Pokojnejšie ako v Česku prebehlo na Slovensku aj povojnové vysídľovanie nemeckej menšiny, ktoré z dnešného pohľadu pôsobí ako etnická čistka. Nevyskytli sa tu také excesy a násilnosti ako v Česku, konštatujú historici. Napokon, prevažná väčšina karpatských Nemcov, okolo 100-tisíc, navždy opustila Slovensko ešte pred príchodom Červenej armády. Ich odsun od jesene 1944 zabezpečovala Karmasinova Deutsche Partei, strana skrz-naskrz preniknutá nacionálnosocialistickou ideológiou. Jej členmi sa počas vojny stala väčšina tunajších Nemcov.
Ale miernejšie ako v Česku sa na Slovensku aj „odvšivovalo“, použijúc vtedajší Husákov slovník, mravná a ideová očista spoločnosti bola stále „iba na začiatku“. To predpokladalo – podľa vtedajších politických smerníc i podľa opatrení prijatých v legislatíve – predovšetkým odchod z vybraných inštitúcií a profesií tých ľudí, ktorí hlásali národný socializmus, propagovali štátny antisemitizmus i Hitlerov "nový svetový poriadok“, vychovávali v tomto duchu deti a mládež.
Analýzy ukazujú, že „očista“ postihla iba najexponovanejších, aj to zvláštnym spôsobom. Šéfa Úradu propagandy v rokoch 1941–1945 Tida J. Gašpara odsúdili na doživotie, a už v roku 1958 ho prepustili na základe prezidentskej amnestie na slobodu. A šéfredaktora denníka Gardista, známeho spisovateľa Mila Urbana postihol ľudový súd – verejným pokarhaním. Podľa zistení historika novinárstva Jozefa Darma preverovacia komisia nepreverila z vyše stovky bývalých pracovníkov Úradu propagandy, ktorí sa podrobili previerke, iba jedného. Komisiu viedol divadelný vedec Rudolf Mrlian a v jej záverečnej správe je poznámka, že pracovala „humánne“.
Ján Sedlák bol cez vojnu dramaturgom Slovenského národného divadla a práve on nám v spomienkovej knihe plasticky priblížil ono „očistné“ preverovanie. Previerky ho zastihli na úrade povereníctva školstva, kde krátko po oslobodení pracoval. Keďže sa odvolával, preverovali ho až trikrát a všetky komisie nazval inkvizítorskými. Navrhovali totiž jeho prepustenie z úradu a preloženie na strednú školu do Nových Zámkov. Dôvod? „Mal dôveru klérofašistického štátu,“ konštatovali zhodne komisie. Čiže v nových pomeroch bol „národne a štátne nespoľahlivý“. Sedláka to dopálilo, lebo členov komisií dobre poznal, počas vojny pracovali v rôznych úradoch alebo ako redaktori či učitelia. „Tí nemali dôveru klérofašistického štátu?“ pýtal sa. Nakoniec však nemusel do Nových Zámkov, zastal sa ho jeden z prezidiálnych šéfov povereníctva. V októbri 1945 začal Sedlák pôsobiť ako dramaturg v novozaloženej Slovenskej filmovej spoločnosti (Slofis) v Bratislave.
Nad „majstrami ducha“ držal ochrannú ruku najmä básnik Ladislav Novomeský, vtedy povereník školstva a osvety. Nemá zmysel ich spoločensky izolovať, opakoval, mali by dostať šancu uplatniť svoj talent, a to nehľadiac na prešľapy, ktorých sa dopustili v zložitých vojnových časoch. Preto sa zastal aj viacerých slovenských umelcov, skompromitovaných spoluprácou s klérofašistickým režimom. Nielen Mila Urbana, ale napríklad aj básnika Valentína Beniaka, ktorého dokonca zamestnal na svojom povereníctve, hoci počas vojnového Slovenského štátu bol tento umelec úradníkom ministerstva vnútra vedeného Šaňom Machom!
Na titulnej fotografii:
Nástup Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Medzi nimi bolo dozaista aj veľa "poblúdilcov" (dobová snímka zo Slovenského národného archívu.)
Autor: Slovenský národný archív
CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE
NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA
http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/392518-fasizmus-nestacilo-porazit-mal-sa-vykorenit/