František Jozef nesplnil nádeje Slovákov

Cisár je mŕtvy?! Tejto správe nechcel pred 100 rokmi skoro nikto uveriť. Zomrel totiž František Jozef I., ktorý vládol národom rozľahlej habsburskej monarchie, medzi nimi aj Slovákom, nepretržite 68 rokov.  Tri generácie nepoznali iného panovníka, väčšine ľudí preto stelesňoval štát. Cisárova smrť akoby predznamenávala koniec jednej ríše. Téme sa v denníku PRAVDA venoval publicista VLADIMÍR JANCURA.

Ale bola jeho smrť až taká nečakaná? Noviny v tom čase zapĺňali informácie z frontov prvej svetovej vojny, týždeň pred osudným dňom však prinášali aj stručné spravodajstvo o zdravotnom stave 86-ročného mocnára. Už 30. októbra 1916 totiž lekári zistili u Františka Jozefa I. zápal priedušiek.

Napriek tomu neprestal pracovať, v ten deň prijal napríklad nového pápežského nuncia. V nedeľu 19. novembra si cisárov osobný komorník Eugen Ketterl zaznamenal: „Zápal pľúc stále viac bráni Jeho Veličenstvu vo výkone práce“.

Teda prerástlo to do zápalu pľúc? Večerný Zeit, vychádzajúci vo Viedni, však na druhý deň informoval: „Lekári dnes ráno konštatovali malé zlepšenie zdravotného stavu cisára.“

Čitatelia sa ďalej mohli dozvedieť, že Jeho Veličenstvo vstalo „ako obyčajne o pol štvrtej v dobrej nálade a tiež stav jeho telesných síl bol v rámci nepopierateľnej choroby relatívne uspokojivý“. Ba čo viac, „nenastala žiadna zmena v spôsobe panovníkovho života, jednotlivé referáty prijíma v obvyklom čase“.

Deň pred smrťou strávil cisár, ako zvyčajne, za pracovným stolom, prečo by sa teda jeho poddaní mali znepokojovať? Ostatne, už v máji 1914 sa zdalo, že dni Františka Jozefa sú zrátané. Až natoľko sa skomplikoval zdravotný stav starého pána v dôsledku zápalu priedušiek. A vystrábil sa z choroby, ba o dva mesiace neskôr vyhlásil vojnu Srbsku…

Tento monarcha musel mať naozaj tuhý korienok, lebo ešte aj v utorok 22. novembra 1916 sa pokúsil nevybočiť z rokmi zaužívaného rozvrhu pracovného dňa. Budíček o 3.30 hod. (napriek zápalu pľúc!), ranná toaleta (s výnimkou obvyklého kúpeľa v studenej vode), raňajky o 5. hod., holič o hodinu neskôr.

O 8. hodine sa začali vopred naplánované návštevy a audiencie. Okolo poludnia sa ukázal nakrátko aj následnícky pár (arcivojvoda Karol s arcivojvodkyňou Zitou). Cisár si posťažoval na chorobu, vyjadril však nádej na rýchle uzdravenie: „Nemám čas byť nemocný.“

Pred piatou zašla k nemu na chvíľu dcéra Mária Valéria, a prekvapená zistila, že otec zrazu pôsobí ako ťažko chorý človek, sily ho rýchlo opúšťajú. Pred šiestou sa dal doviesť ku kľačadlu a dlhšie sa posediačky modlil, pretože už nemohol, ako obvykle pri modlitbách, kľačať. Konečne dovolil, aby ho uložili do postele. Ketterl: „Nahlas a istým hlasom mi povedal: Nemám dokončenú prácu, zobuď ma ako obvykle o pol štvrtej.“

O pár hodín však začal mať problémy s dýchaním a začalo zlyhávať aj srdce – cisár musel dostať injekciu na podporu jeho činnosti. Po pol deviatej vpustili k smrteľnému lôžku dvorného kňaza, aby udelil Františkovi Jozefovi posledné pomazanie. Presne o 21.05 hod. cisár dodýchal v kruhu privolaných najbližších.

V prvých nekrológoch sa médiá obdivne pozastavovali najmä nad poslednými dňami a hodinami panovníkovho života. Pražské Národní listy si dovolili dokonca takéto zovšeobecnenie a predpoveď: „V dejinách bude práve húževnatosť životných síl panovníkových popri jeho vytrvalosti v práci najzreteľnejším znakom jeho osobnosti.“

 

Tisíc zlatých za vernosť

Nekrológy v takýchto prípadoch prísne dodržujú pravidlo „o mŕtvom len dobre“. Tlač rakúskych Nemcov a predovšetkým noviny blízke cisárskemu dvoru však išli ďalej a pri hodnotení života a diela Františka Jozefa nešetrili superlatívmi. „Takmer 68 rokov bezpečnou rukou riadil štátnu loď,“ napísal Neuer Wiener Tagblatt, „za jeho vlády ríša vo všetkých oblastiach nevídane prekvitala.“

Maďarské médiá sa v tejto súvislosti držali viac pri zemi a používali menej kvetnaté vety. Nemohli zabudnúť na úlohu zosnulého cisára pri krvavom potláčaní revolúcie v Uhorsku (bitka pri Világoši v roku 1849). František Jozef I. ako 18-ročný vtedy iba zasadol na trón a prvé desaťročie jeho vládnutia sa nieslo v znamení tzv. Bachovho absolutizmu (nazvaného tak podľa vtedajšieho ministra vnútra).

Mladý cisár sa usiloval o posilnenie centralizmu a integrácie jednotlivých korunných krajín ríše. Prejavilo sa to nepriateľsky nielen vo vzťahu k požiadavkám o autonómiu pre Uhorsko, ale aj voči akýmkoľvek pokusom o demokratizáciu krajiny.

Od roku 1861 však postupne otváral cestu reformám a o šesť rokov neskôr (po prehratej vojne s Pruskom) pristúpil aj k vari najvýznamnejšej z nich, k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Obe časti monarchie mali odvtedy spoločného už len panovníka v osobe cisára (ktorý bol na území Uhorska kráľom), tri spoločné ministerstvá, spoločnú armádu a menu.

Pešť sa potom usilovala, ale márne, vybojovať ešte vlastnú ceduľovú banku a nepochodila ani s maďarizáciou vojenských útvarov dislokovaných na území Uhorska (maďarčina ako veliaca reč).

Napriek tomu nekrológy v peštianskej tlači hodnotili Františka Jozefa I. ako „najústavnejšieho panovníka“ pre jeho striktné dodržiavanie ustanovení dohody o novom štátoprávnom usporiadaní, vrátane dôsledného používania spojovníka v názve tohto štátneho útvaru: Rakúsko-Uhorsko.

Nekrológy v tlači národnostných menšín boli oveľa zdržanlivejšie. Ten v martinských Národných novinách (vyšiel ako redakčný nepodpísaný príspevok) pripravil asi ich šéfredaktor Jozef Škultéty alebo vydavateľ Matúš Dula, ináč predseda Slovenskej národnej strany.

Autor venoval pozornosť rekordne dlhému vládnutiu Franca Jozefa I. či Fraňa Jozefa I. (tak jeho meno vtedy prepisovali do slovenčiny): „Prusko malo štyroch cisárov, Rusko štyroch cárov a Turecko štyroch sultánov za jeho panovania.“ Uviedol však aj rôzne peripetie a prekážky, ktoré zosnulý na tejto dlhej ceste prekonával. Napríklad detronizáciu uhorskou revolučnou vládou v marci 1849 alebo porážku v rakúsko-pruskej vojne.

Nekrológ zároveň pripomenul alebo aspoň naznačil nesplnené cisárove sľuby, ktoré kedysi dal slovenskej národnej reprezentácii. Začalo sa to už počas revolučných meruôsmych rokov, keď Slováci „na rozdiel od Poliakov, ktorí pomáhali Maďarom, stáli pri Austrii a dynastii“. Autor zachoval pietu (a zároveň sa vyhol cenzúre), keď nešiel do podrobností.

Ani slovom sa nezmienil o Žiadostiach slovenského národa, ktoré štúrovci v roku 1848 adresovali cisárovi i Uhorskému snemu. Žiadali v nich autonómiu pre Slovensko s vlastným snemom a ďalšie konštitučné práva.

Nespomenul viaceré deputácie Slovákov k cisárovi, vrátane tej prvej v marci 1849 do Olomouca, kde sa vtedy panovník nachádzal. Odovzdali mu prosbopis s podobnými požiadavkami: „Aby slovenský národ, blízo tri milióny silný, bol uznaný ako národ v určitých hraniciach.“ Autor však pripomenul moyzesovskú deputáciu z decembra 1861.

Aj v tomto prípade však pomlčal o obsahu pamätného listu, ktorý vychádzal z textu martinského Memoranda národa slovenského a načrtol projekt Hornouhorského slovenského okolia alebo dištriktu, s Banskou Bystricou ako hlavným mestom a s polovičnou rozlohou súčasného Slovenska.

Prečo len s polovičnou? „Zostavovatelia tohto projektu nemali napríklad ani tušenie o existencii slovenského Zemplína a mimo ich úvah bol aj Prešporok,“ približuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.

Napriek tomu bol projekt odmietnutý, čo nekrológ v Národných novinách vzhľadom na okolnosti nespomenul, radšej odcitoval nasledujúce slova z príhovoru Františka Jozefa I. počas prijatia deputácie: „Teší ma, že vás tu vidím ako tlmočníkov zmýšľania môjho slovenského národa, vždy verného a lojálneho.“

Slováci boli verní, lojálni a dlho vkladali do tohto cisára veľké nádeje. Ale nedočkali sa… Ba predsa! V roku 1863 daroval Matici slovenskej pri jej zrode 1 000 zlatých. Na porovnanie – biskup Štefan Moyzes daroval vtedy takmer 2 500 zlatých.

Panovník mohol zaiste prispieť väčšou sumou, ale organizátori zbierok aj to málo prijali s nadšením – cisárov dar svedčil podľa nich o zmene jeho postoja k všetkým požiadavkám Slovákov. To sa však nepotvrdilo. Žiadosti, prosbopisy, memorandá František Jozef zvyčajne posunul vláde do Pešti, a tam buď zapadli prachom, alebo ich ministri odmietli ako nerealizovateľné.

 

Na titulnej fotografii:

Cisár František Jozef I. (18. august 1830 – 21. november 1916).

Autor: Profimedia

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/411500-frantisek-jozef-nesplnil-nadeje-slovakov/