Gabčíkovo si nedáme
V každom štáte sa nájdu podniky, ktoré sú súčasťou jeho identity. Predstavujú rodinné striebro, s ktorým sa nekupčí. Prechod do cudzích rúk vyvoláva spravidla vlnu nevôle u značnej časti verejnosti i politikov, považujú to priam za obmedzenie štátnej suverenity. Veľké emócie sprevádzajú aj prinavrátenie takéhoto podniku – symbolu do plného vlastníctva štátu, čo dokazuje aj prípad Gabčíkova. O príbehu VD Gabčíkovo napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.
Dunajské vodné dielo sa navyše rodilo ťažko, budovalo dlho a odovzdávalo sa do prevádzky krátko predtým, ako Slováci získali vlastnú štátnosť. Gabčíkovo sa stalo akoby súčasťou vyvrcholenia ich emancipačného procesu, stelesnením hesla Cudzie nechceme, svoje si nedáme! Bratislava si vodné dielo na Dunaji presadila najprv napriek neochote Prahy a – v koncovke – bez ohľadu na búrlivé protesty Budapešti.
Zvykne sa pripomenúť, že s výstavbou sa začalo na základe medzištátnej zmluvy medzi vtedy ešte Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou. Zmluvu podpísali v Budapešti 16. septembra 1977 premiéri oboch štátov György Lázár a Lubomír Štrougal.
Zmluva vstúpila do platnosti 30. júna 1978 s termínom uvedenia oboch stupňov vodného diela, v Gabčíkove i v Nagymarosi, do prevádzky v roku 1986 (!). V niektorých publikáciách sa ešte stručne uvádza, že práce na stavbe sa začali v apríli 1978. Skôr narodení však dobre vedia, že takáto stavba medzinárodného významu sa v období socializmu nemohla začať bez slávnostného „zahájenia“ a poklepania základného kameňa najvyššími politickými predstaviteľmi.
O tom však v prípade dunajského vodného diela nenájdeme nikde ani zmienku. Ani v dobovej tlači, a to už je čo povedať.
Na titulnej fotografii:
Vodná elektráreň Gabčíkovo.
Foto: Vodohospodárska výstavba