Gorbačov sa absolútne odmietol baviť s Husákom o odchode vojsk

Historik Viliam Plevza sa zblížil s Gustávom Husákom už v roku 1963, keď ten po dlhoročnom väzení nastúpil pracovať do SAV. Mal k nemu veľmi blízko aj po Husákovom návrate do vrcholnej politiky v roku 1968, aj po tom, čo sa stal prvým mužom v Komunistickej strane Československa a v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. O osobnosti Gustáva Husáka v slovenskej a československej politike sa s Viliamom Plevzom v interview denníka PRAVDA zhovára publicistka TINA ČORNÁ.

Ako jeden z mála mal Plevza k nemu prístup aj v čase, keď už Husák bol v politickom dôchodku, až do jeho posledných dní. Pred takmer štvrťstoročím vydal Plevza o ich posledných rozhovoroch knihu. Asi 130 strán Husák odmietol publikovať. Čo v nich bolo, čoho sa bál?

Aký mal Husák vzťah k moci – fascinovala ho alebo ju vnímal iba ako inštrument k naplneniu svojich vízií a cieľov?
Profesionálny politik nemôže nemať mocenské ambície. A Husák bol vo svojej podstate pragmatický človek, to mu nemožno uprieť. Ale aj článok Vladimíra Jancuru Ako Slovák Gustáv Husák dobyl Pražský hrad, ktorý ste minulý týždeň na týchto stránkach uverejnili, jasne dokazuje, že Husákov zápas o moc nebol patologický. Išlo mu o konštruktívne riešenie problémov českej a slovenskej spoločnosti, čo korešpondovalo s jeho celoživotnou filozofiou slúžiť pokroku, ideálom socializmu, ktorým veril. Nešlo mu teda o moc pre moc, ale o možnosti napĺňania jeho životného kréda. Ešte v roku 1973 sa veľmi bránil tomu, aby sa ako prvý tajomník Ústredného výboru KSČ stal zároveň aj prezidentom, hoci väčšina ľudí vo vedení štátu a strany si to želala.

Prečo si to vlastne želala väčšina?
Išlo o mimoriadne nepriaznivú a zložitú situáciu. Husák vôbec nemal voľné ruky, pri každom dôležitom rozhodnutí ho determinovali aj kľúčové zahraničnopolitické faktory, najmä naša príslušnosť k sovietskemu bloku. Napríklad obmedzenia, ktoré nemohol ignorovať. Mám na mysli špeciálne postoje Leonida Brežneva, ktorý mu nedôveroval. Nástupcom prezidenta Ludvíka Svobodu chcel byť napríklad Alois Indra, ktorý predstavoval tvrdé „robotnícko-roľnícke krídlo“, Vasil Biľak chcel zas vystriedať Husáka v úlohe prvého tajomníka. Obaja boli agentmi Moskvy. Husák si to veľmi dobre uvedomoval a nechcel to pripustiť.

Bol presvedčený, že v jeho rukách je moc "v bezpečí”?
Podľa mojej mienky by Husák neprevzal ani funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, keby mu Brežnev v Užhorode v roku 1968 záväzne neprisľúbil, že vojská určite odídu, ale až po tom, čo sa v Československu skonsoliduje situácia. Preto Husák neskôr súhlasil s formuláciou Poučenia z krízového vývoja: bolo to podmienkou, aby sa konal zjazd KSČ v roku 1971, ktorý mal potvrdiť ukončenie konsolidácie. Ale Brežnev, ako vieme, svoj sľub nedodržal a po tomto zjazde vojská nestiahol. Tých rozhovorov o odchode sovietskych vojsk bolo viac, hoci Lubomír Štrougal hovoril len o dvoch. Potvrdila mi to Viera Husáková-Millerová, s ktorou sme boli rodinní priatelia. Spomenula napríklad zážitok z dovolenky na Kryme, keď Husák znovu nastolil tému odchodu sovietskych vojsk z republiky a Brežnevovi to bolo veľmi nepríjemné. Štrougal dokonca raz poznamenal, že Brežnev by bol aj ustúpil, keby boli súhlasili maršali.

Nedalo sa s tým vôbec nič robiť?
Keď Husáka kritizujú za opatrenia, ktoré sa tu urobili, svedčí to iba o naivite. O nekompetentnej predstave, že vo svojom postavení mohol Husák realizovať samostatnú politiku. Táto kritika vôbec neberie do úvahy, že v podmienkach obsadeného Československa sa nemohlo urobiť viac, ako sa urobilo. V Československu sa na rozdiel od Maďarska (po udalostiach v r. 1956) nekonali politické procesy a verilo sa – a to až do roku 1975, že raz skutočne pôjdeme nejakou špecifickou cestou, keď Rusi odídu a my budeme mať voľné ruky. Napokon, diktát Moskvy sa nekonal takým tým otvoreným spôsobom, dokonca aj vojenské jednotky sa stiahli na základne, ktoré ľuďom neboli príliš na očiach – na rozdiel napríklad od NDR.

Husák si teda myslel, že predstavuje pre krajinu menšie zlo ako ktokoľvek iný?
Politika, ktorú reprezentoval, bola objektívne politikou menšieho zla. On sám skutočne veril, že keď sa urobí konsolidácia spoločnosti, budeme pokračovať v kľúčových ideách predokupačnej politiky. A to, že sa to neuskutočnilo, bolo už dôsledkom medzinárodnopo­litického tlaku. Musel to rešpektovať, inak by ho boli zlikvidovali.

O Husákovi sa vie, že bol mimoriadne inteligentným človekom. Mal vôbec v politbyre rovnocenných partnerov, schopnostiam ktorých by dokázal dôverovať?
Na Slovensku boli jeho skutočnými priateľmi v politike iba Miroslav Válek a Peter Colotka, čo ťažko niesol napríklad Ľudovít Pezlár, ktorý sa s Husákom napokon politicky rozišiel a radšej prešiel na stranu tvrdého normalizátora Biľaka. Ale v českej politike si Husák najviac rozumel so Štrougalom. Ich vzťah bol neobyčajne priateľský až po Husákov odchod na Pražský hrad.

Prečo len dovtedy?
Hoci si navzájom mimoriadne rozumeli a dokonca do poslednej chvíle aj nahrávali, po tom, čo Husák odišiel na Hrad, bohužiaľ, už všetko hralo v neprospech jeho ideí pozitívnych zmien.

Odrazila sa na Husákovej politickej sebaistote strata jeho druhej manželky v roku 1977?
Osobná tragédia ho podlomila, ale politicky zostal pevný. Patril som k osobných priateľom Vierky Millerovej od roku 1958. Preto mi neváhala hovoriť veci, ktoré boli aj zo súkromnej, aj politickej sféry. Hoci jednou z jej úloh bola aj rola prostredníka medzi Husákom a jeho spojencami na Slovensku, veľmi zodpovedne môžem povedať, že ich vzťah bol veľmi hlboký a vrúcny.

Aká bola?
Vierka nevedela odporovať, nedokázala povedať nie. Bola neobyčajne slušným človekom. Dokonca ani po tom, čo si v Bardejovských Kúpeľoch nešťastnou náhodou zlomila ruku, nedokázala odporovať šéfovi kliniky, ktorý ju ako prvú dámu poslal s týmto banálnym zranením vrtuľníkom do Bratislavy. Husák s ňou predtým telefonoval a radil jej, aby zostala v Bardejove. Keď mu oznámili, že sa vrtuľník zrútil a Vierka zahynula, zlomilo ho to. Krátko na to prekonal infarkt… Hovoril som s ním o tom v roku 1990, keď sa mi otvorene vyznal, že síce jeho veľká láska bola Magda Husáková-Lokvencová, ale že Vierka bola neobyčajný človek a vedela ho ľudsky úplne podporiť. No zopakoval, že to bolo neporovnateľné s jeho prvou manželkou. Osobne si myslím, že aj jeho rozchod s Magdou Lokvencovou bol tiež politickou kalkuláciou.

 

 Na titulnej fotografii:

Historik Viliam Plevza

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

 

Na snímke vo fotogalérii:

Pri svojej návšteve ČSSR v roku 1987 sa Michail Gorbačov odmietol s prezidentom Gustávom Husákom o odchode vojsk absolútne baviť.

Autor: PROFIMEDIA

 

CELÉ INTERVIEW S VILIAMOM PLEVZOM

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/356749-gorbacov-sa-absolutne-odmietol-bavit-s-husakom-o-odchode-vojsk/