Historik Kováč: Slováci sú štátotvorní už od roku 1918. Vďaka vzniku prvej ČSR

Jeho starší brat Michal, len nedávno zosnulý prvý slovenský prezident, sa nikdy netajil tým, že vznikom samostatného Slovenska sa mu splnil veľký sen. Historik Dušan Kováč bol zase v roku 1992 proti rozdeleniu štátu, ktorý predtým Slováci zdieľali spoločne s Čechmi. Publicistka SOŇA PACHEROVÁ v denníku PRAVDA sa s ním porozprávala na tému česko-slovenských vzťahov, historických peripetií, spoločných míľnikov, ale aj mýtov.

V piatok 28. októbra sme si pripomenuli 98. výročie vyhlásenia ČSR. Myslíte si, že naša politická reprezentácia už docenila význam Československa pre súčasnú slovenskú štátnosť?
Stále si tým nie som istý. Naša politická scéna je rôznorodá. Možno väčšine slovenských politikov je to viac-menej jasné, určite to neplatí o celom politickom spektre a celej spoločnosti. Čo sa napríklad týka vládnej koalície, museli by ste sa spýtať predstaviteľov SNS, čo si myslia o spoločnom štáte s Čechmi. Vždy to predsa bola strana nacionalistická a jej nacionalizmus sa v extrémnejšej podobe odrážal v tvrdeniach jej predstaviteľov, že bývalá republika riešila iba českú, nie slovenskú otázku. Čo, samozrejme, nikdy nebolo korektné.

Dva roky zostávajú do okrúhlej storočnice vzniku ČSR. Ako hodnotíte, že sa obe krajiny podujali osláviť toto jubileum celým radom spoločných aktivít?
Jednoznačne vítam, že naše najvyššie kultúrne inštitúcie sa oslavy chystajú zorganizovať spoločne. Ide teraz len o to, aby sa na nich obe strany podieľali naozaj rovnocenne, nielen rečami, ale aj skutkami. Spoločné akcie bude treba napríklad aj spoločne financovať. Nech sa teda nestane, že sa viac bude musieť angažovať česká strana.

Mal by byť aj na Slovensku 28. október štátnym sviatkom?
Celkom určite. A verím, že raz ním aj bude. Pre Slovákov, to je môj názor, znamenal totiž vznik ČSR v roku 1918 ešte oveľa viac ako pre Čechov. Tí už vtedy boli ďalej, česká spoločnosť bola vyspelejšia, český národ sformovaný. Naopak, slovenský sa len vďaka Masarykovej republike pretvoril z etnika na štátotvorný národ. Slováci prvý raz v histórii získali primeraný počet poslancov v parlamente. Nie ako predtým v uhorskom, kde v tom poslednom mali len dvoch zástupcov, no obvykle žiadneho. Mali tiež svojich ministrov, dokonca predsedu vlády Milana Hodžu. Prvýkrát zažili demokratický politický systém a z predstavy o ňom potom žili aj dlhé roky komunizmu. Už ani nehovoriac, že sa vtedy prvý raz vytýčili konkrétne hranice Slovenska, nie veľmi rozdielne oproti terajším.

Prečo teda dnes Česi a Slováci vnímajú vznik štátu rozdielne? Pre našich susedov je to najväčší sviatok, pre nás iba pamätný deň, aj to nie dlho.
Je to asi obraz nášho pokriveného historického vedomia. Slovenský pohľad na spoločný štát bol až dvakrát účelovo zdeformovaný. Prvý raz v roku 1939, keď ho ľudáci pomohli Hitlerovi rozbiť a ospravedlňovali to tým, že Slovákom Česi ubližovali a neriešili slovenskú otázku. Pritom, opakujem, práve tento štát ju riešil! A potom nasledovala komunistická deformácia, bol to predsa buržoázny štát, takže nemohol byť dobrý. V takom svetle sa dostal do učebníc, médií. Česká spoločnosť, napriek tomu, že komunisti aj jej vnucovali zdeformovaný obraz ČSR, si tento štát vždy viac cenila.

Česi si sviatok pripomínajú príkladne. Nevyrušujú vás však podivné udalosti, ktoré sa okolo jeho osláv v Prahe odohrávajú v posledných rokoch?
Áno, máme tu bojkot osláv rektormi vysokých škôl, videli sme prijímanie vyznamenania v mikine, tentoraz zase rezonuje škandál okolo Jiřího Bradyho, ktorého údajne vyškrtli zo zoznamu ocenených pre stretnutie jeho synovca, českého ministra kultúry, s tibetským dalajlámom. Treba však zdôrazniť, že to všetko neboli prejavy neúcty k sviatku samotnému. Problémom je iba osoba a skutky prezidenta Zemana, v ktorom časť českej spoločnosti jednoducho nevidí dôstojného predstaviteľa štátu a zreteľne mu to dáva najavo.

Slováci sa však niekedy dožadujú, aby bol za deň vzniku ČSR vyhlásený 30. október. Až vtedy bola prijatá Martinská deklarácia, ktorou sa pripojili k spoločnému štátu.
To sú len nie celkom historicky korektné výhovorky tých, ktorí stále hľadajú zámienky, aby sme si tento sviatok pripomínali v iný deň ako Česi. Martinská deklarácia je veľmi významný dokument, pôvodne ju však vyhlásili preto, aby slovenskí reprezentanti dali zahraničiu najavo, že stoja za Masarykom. Slováci deklaráciou vyjadrili súhlas so vznikom štátu. Urobili to však až vtedy, keď už ČSR existovala. Tento fakt sa dozvedeli od Milana Hodžu, keď im prišiel do Martina vysvetliť situáciu. Následne v deklarácii urobili isté úpravy. Prosto, v Martine nová republika vyhlásená nebola, stalo sa tak 28. októbra v Prahe.

Od roku 1993 už Slováci a Česi žijú oddelene. Postavenie našich už samostatných krajín je však značne rozdielne. Česi majú takmer najnižšiu nezamestnanosť v Európe, sú na úplnom chvoste v rebríčku rizika chudoby. Slovensko je na tom oveľa horšie. Pritom premiér Mečiar po rozdelení federácie sľuboval, že do piatich rokov Česko dobehneme.
Ak by sme vychádzali z toho, čo kedy nahovoril Mečiar, ďaleko by sme v tomto rozhovore nezašli. Aj toto bol len jeden z jeho bonmotov, nepodložený nijakou analýzou. Pretože on analýzy nepotreboval, stačilo mu narozprávať kopy nezmyslov. Situácia oboch krajín po rozdelení bola zásadne rozdielna. Solídni analytici sa k tomu, ako bude Slovensko napredovať, stavali ešte oveľa skeptickejšie, ako sa v skutočnosti ukázalo. Štruktúra našej ekonomiky bola zlá. Ani divoká mečiarovská privatizácia sa v Česku neudiala. Tam z nej štát získal prostriedky, ktoré mohol vložiť do rozvoja školstva, vedy, zdravotníctva. U nás išli peniaze do vreciek „poctivých podnikateľov mečiarovcov“. Dnešné postavenie Slovenska je preto z pohľadu mnohých odborníkov priam zázrak. Nožnice medzi dôchodkami, mzdami či investíciami do verejného sektora sú síce stále otvorené, no stav slovenskej ekonomiky už je tolerovateľný.

Hovorí sa, že si s Čechmi stále udržujeme nadštandardné vzťahy. Ale predsa, neodcudzili sme sa už vzájomne? V českej televízii vídame dabované slovenské filmy, české deti už slovenčine nerozumejú.
Žiaľ, je to tak, ale nepovažujem to za dôsledok rozdelenia štátu. Aj pred ním sme my Slováci viac vnímali českú literatúru, vo federálnej televízii znela čeština aj slovenčina, takže staršie generácie Čechov stále nemajú s bežnou komunikáciou problémy. To, že sa v Česku masovo nečíta slovenská literatúra, je historická záležitosť. Česi mali vždy dosť kvalitných prekladov svetovej literatúry, Slováci sa s ňou po roku 1918 zoznamovali najmä cez české preklady. Hoci aj naši prekladatelia sa postupne vypracovali na solídnu úroveň, česká spoločnosť nemala dôvod zvykať si na nich. V češtine vydávaná literatúra má aj na Slovensku stále svoj trh, kým opačne to neplatí.

Vráťme sa teraz na samý začiatok. Z lona rozpadnutej monarchie mohli vzniknúť mnohé nové štátne útvary. Česi sa mohli usilovať o samostatný štát, Slováci sa zase obracali aj na východ. Prečo bolo Československo dobrý koncept?
Súvisí to predovšetkým s osobou T. G. Masaryka. On si ako politický realista dobre uvedomoval, že nový štátny celok v hraniciach niekdajších štátov českej koruny by nebol životaschopný. Bolo mu jasné, že vytvoriť štát, v ktorom tretinu obyvateľov tvoria Nemci, a ktorý je takmer celý obkolesený nemeckým prostredím, je iba romantická predstava. V spojení so Slovákmi už išlo o niečo iné: o dlhú hranicu s Poľskom, o spojenie cez Podkarpatskú Rus s Rumunskom. Jestvovala tu aj idea o prepojení s Juhosláviou, tá sa však napokon nerealizovala. Československo znamenalo otvorenie sa na východ a Masarykovi sa podarilo presvedčiť českú verejnosť, že je to dobrá myšlienka. A čo sa týka slovenského politického programu, ten dovtedy smeroval nanajvýš k autonómii v rámci Uhorska, nikdy neprekračoval uhorské hranice. Keby však Slováci autonómiu aj získali, bola by len formálna. Spojenectvo malého Slovenska s veľkým ruským „dubiskom“ nebolo práve ružovou perspektívou. Uvažovalo sa aj o česko-poľsko-slovenskej alternatíve, ale zo všetkých možností sa napokon ako jediný zmysluplný útvar najlepšie ukázal práve tento.

Zlé jazyky však tvrdia, že Masaryk si Slovákov v podstate „vymyslel“, pretože inak by v novom štáte boli po Čechoch najpočetnejší Nemci.
Nuž, bola tu známa Masarykova idea československého národa. Pretože pokiaľ ide o jazykový rozmer, Nemcov bolo na danom území naozaj viac ako slovenského obyvateľstva. Masaryk preto, čo sa týka Čechov a Slovákov, argumentoval „jediným politickým národom“, aby sa ČSR vôbec mohla vytvoriť. Treba si uvedomiť, že nové štáty vtedy na troskách monarchie vznikali na národnom princípe, keďže v mnohonárodnom útvare sa dovtedy jednotlivé národy nemohli naplno realizovať. Masaryk si spočiatku skutočne myslel, že Slováci prijmú češtinu za spisovný jazyk. Domnieval sa, že rozdielnosť v oboch jazykoch vyplývala len z predchádzajúceho života vo dvoch útvaroch – v Rakúsku a v Uhorsku. Keď sa však presvedčil, že Slovákom na spisovnej slovenčine záleží a trvajú na nej, povedal – dobre, bude to tak, nemusíme to ďalej riešiť. Apropo, problém s akceptovaním ČSR tkvel tiež v tom, že na jej území žili aj Rusíni, Poliaci, Maďari či Chorváti, teda národnostné menšiny. Preto sa nový štát v Saintgermainskej mierovej zmluve zaviazal dodržiavať aj menšinové práva.

Vysoko vyzdvihujete Masaryka. V čom je príčina, že dnes možno asi v každom českom meste nájsť po ňom pomenovanú ulicu či námestie, alebo aj sochu tohto štátnika, no v slovenských len veľmi výnimočne?
Osobnosť TGM ako hlavného tvorcu štátu je v slovenskom verejnom priestore naozaj úplne zanedbaná. Koľko sa len pred časom vylialo žlče pri osadení jeho maličkej sochy pred budovou Slovenského národného múzea v Bratislave! Pritom kto si dnes uvedomuje, že práve Masaryk sa prioritne zaslúžil o začlenenie vtedajšieho Prešporka do Československa. Už na začiatku prvej svetovej vojny, keď vznikol prvý plán o vytvorení ČSR, strategicky pochopil, že nová republika potrebuje Dunaj aj nejaké jeho pravobrežné predmostie. Pritom Prešporok bol mestom s prevažne nemeckým a sčasti pomaďarčeným obyvateľstvom, slovenské bolo skôr jeho okolie. Na tomto svojom predpoklade Masaryk vždy trval a keď už predstavitelia Dohody súhlasili s vytvorením ČSR, akceptovali ju aj vrátane Prešporka. Idea takzvaného Wilsonovho mesta, akéhosi mestského štátu, ktorý sa podľa inej predstavy mohol z neho vytvoriť, nemala dlhé trvanie. Ak si teda ani Bratislavčania neuvedomujú, aký leví podiel má Masaryk na súčasnom postavení ich mesta a odmietajú mu vzdať úctu, vôbec to nechápem. Aj iniciatíva vrátiť Masarykovo meno Základnej škole na Českej ulici sa skončila neúspešne, to je skutočne úbohé.

Ako sa po vzniku ČSR vyvíjal život v jej slovenskej časti?
Slovensko bolo pred rokom 1918 len pomyselnou krajinou, prevažne agrárnou. Existovala tu len úzka nevýrazná vrstva slovenskej inteligencie, podnikateľov či remeselníkov. Veľa ľudí z vyššej vrstvy sa odnárodnilo. Už v medzivojnovom období však Slováci ten deficit oproti Čechom dohnali, mnohí sa opäť začali hlásiť k slovenskej národnosti. Aby sa však tak stalo, bola spočiatku prítomnosť Čechov na Slovensku nevyhnutná. Z monarchie sme tu síce zdedili dobrý školský systém, škola bola prakticky v každej obci, akurát že nie slovenská. O stredných školách ani nehovoriac. Nemali sme dosť slovenských učiteľov, tak ich zastúpili českí. Slovákom sa však zároveň otvorili dvere českých vysokých škôl, mohli do nich nastúpiť aj študenti z najchudobnejších rodín. Slovenská inteligencia sa preto už zhruba od 30. rokov začala priam masovo rozrastať. Zakladatelia mnohých vedných odborov na Slovensku vyštudovali v Česku. Obrovský boom zažila aj slovenská kultúra. Na jej rozvoj dostávali Slováci prvýkrát v histórii peniaze od štátu. Neboli už odkázaní len na tie, čo si sami po grošoch vyzbierali. Mnohí českí intelektuáli sa však u nás medzičasom udomácnili, založili si rodiny, nemienili sa už vrátiť domov. Bol to preto nepochopiteľný akt absolútnej nevďačnosti, keď sme ich po mníchovskej zrade a nastolení Slovenského štátu v marci 1939 odtiaľto vyhnali.

 

Na titulnej fotografii:

Popredný slovenský historik Dušan Kováč.

Autor: Robert Hüttner, Pravda

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/409546-slovaci-su-statotvorni-uz-od-roku-1918-vdaka-vzniku-prvej-csr/