Husákov profil dokresľujú archívne objavy

Pri hodnotení životného príbehu Gustáva Husáka sotva niekedy dospejeme k definitívnym záverom – tvrdí mladý český historik Michal Macháček, ktorý práve finišuje s vedeckou biografiou tejto výnimočnej postavy našich novodobých dejín. O súvislostiach životného príbehu Gustáva Husáka sa s ním v interview denníka PRAVDA pozhováral publicista VLADIMÍR JANCURA.

Je známe, že dokončujete prvý ucelený životopis o Gustávovi Husákovi. Kniha mala podľa niektorých českých médií vyjsť už minulej jesene, podľa iných – začiatkom tohto roku. Prečo tie odklady a v akom štádiu sa vydanie knihy Gustáv Husák nachádza teraz?
Mrzí ma to a ospravedlňujem sa za nedodržanie predtým avizovaných termínov. Záverečná fáza spracovania sa ukázala náročnejšia, ako som predpokladal. Pôvodne som totiž zamýšľal iba načrtnúť – vzhľadom na jeho náročnosť – obdobie 70. a 80. rokov a neskôr sa k nemu vrátiť samostatným textom. Nakoniec som tento prístup prehodnotil, prakticky by to znamenalo pridržiavať sa zabehnutých schém, čo som nechcel. Navyše táto kapitola Husákovho života najviac lákala potenciálnych čitateľov, preto som sa rozhodol prepracovať aj ju, a to predovšetkým podľa výsledkov vlastného základného výskumu, ktorý bolo treba ešte prehĺbiť. Okrem toho človek rieši ďalšie povinnosti a radosti, verím však, že predĺženie lehoty do polovice tohto roku sa pozitívne prejaví na konečnej kvalite knihy, čo nakoniec ocení aj čitateľ.

V historických zborníkoch a časopisoch vám medzitým vyšlo niekoľko odborných i populárno-náučných publikácií o Husákovi. V jednej štúdii sa zmieňujete aj o svojom objave v Archíve Kancelárie prezidenta republiky na Pražskom hrade – o dovtedy neznámych materiáloch, tykajúcich sa Husákovho pôsobenia v protifašistickom odboji počas vojnového Slovenského štátu. Ako je možné, že tieto písomnosti sa našli až dvadsať rokov po exprezidentovej smrti?
Áno, materiály boli neznáme, prinajmenšom neviem o tom, že by ich niekto dovtedy využil. Problém spočíva v tom, že fond Gustáva Husáka v spomínanom archíve na Pražskom hrade neprešiel inventarizáciou, preto sa ani nevedelo, čo konkrétne sa v ňom nachádza. Navyše, fond nebol bežne prístupný a historici sa oň preto ani nezaujímali. Mňa však, prirodzene, lákalo si ho preštudovať, čo sa napokon aj stalo vďaka ústretovosti vedúceho archívu Jakuba Doležala. Na revanš som aspoň zostavil kusý súpis toho, čo sa vo fonde nachádza, ktorý je teraz k dispozícii ďalším potenciálnym bádateľom.

Čo všetko obsahuje Husákov fond a nakoľko ste ho využívali pri príprave Husákovej biografie?
Obsahuje písomnosti, ktoré sa väčšinou týkajú prezidentskej agendy, ďalej materiály týkajúce sa štátnych návštev, rôzne podklady, monitoringy médií, ale tiež hojnosť korešpondencie adresovanej Husákovi ako prezidentovi. Napríklad narodeninové gratulácie, ale aj sťažnosti na porušovanie ľudských práv, okrajovo dokonca ľúbostné listy. Prirodzene, využívam relevantné písomnosti aj v knihe, ale nie samoúčelne – usilujem sa riešiť rôzne problémy a analyzovať situácie na základe kombinácie rôznych zdrojov.

Zmienili ste sa o ľúbostných listoch, môžete prezradiť, z ktorého obdobia Husákovho života pochádzajú?
Niekoľko listov skutočne adresovali Husákovi jeho ctiteľky, ktoré mu v priebehu 70. a 80. rokov posielali aj rôzne drobné darčeky. Nedá sa paušálne povedať, že by Husák prijímal iba zdvorilostné listy, ľudia sa chceli zdôveriť prezidentovi aj s osobnými problémami, žiadali o intervencie, často tiež peniaze. Nejde však o žiadne husákovské špecifikum, dá sa predpokladať, že podobné listy putovali a putujú všetkým prezidentom: Masarykom počnúc, cez Gottwalda až k dnešným Milošovi Zemanovi a Andrejovi Kiskovi, ktorí v mnohých očiach stelesňovali a stelesňujú vďaka svojmu úradu všemocnú a morálnu autoritu. Ide do určitej miery o pozostatok monarchistickej tradície, ktorú navyše umocňuje v českom prostredí prezidentské sídlo na Pražskom hrade.

Niektoré z vami objavených materiálov, napríklad nepublikovaná recenzia Husákovej knihy Svedectvo o SNP a korešpondencia Pavla Čarnogurského s Ladislavom Novomeským sa medzitým ocitli v knihe textov prvého z menovaných, ktorá vyšla koncom minulého roka. V doslove však jeho syn Ivan Čarnogurský píše, že materiály našiel „v osobnom archíve“ prezidenta Gustáva Husáka na Pražskom hrade historik Pavol Minárik. Ide o chybu alebo nejaké nedorozumenie?
Na materiály som narazil náhodou práve počas štúdia v spomínanom Husákovom fonde. Ide o raritu, boli uložené spolu s písomnosťami, ktoré Štátna bezpečnosť zhabala v roku 1976 historikovi Jozefovi Jablonickému. Považoval som za vhodné dotyčných informovať. Som veľmi rád, že sa to stihlo v prípade Dr. Jablonického, ktorý zomrel iba niekoľko mesiacov po tom. S archívnym nálezom som oboznámil aj synov Pavla Čarnogurského. Pán inžinier Ivan Čarnogurský prejavil záujem, aby som mu poskytol kópie, že ich bude publikovať vo výbere textov svojho otca, čo som následne dohodol s archívom, kópie vyhotovil a poslal. Preto ma nepríjemne prekvapilo, keď v nedávno vydanej knihe Súboj s komunizmom 2 nebol pravdivý odkaz na zdroj, a navyše sa tento objav využil na propagačné účely. Nejde len o moju osobu, ale tiež o narušenie dôvery archívu, čo sa môže prejaviť v prístupe k ďalším bádateľom. Nebolo to podľa mňa seriózne.

A čo historik Minárik – existuje vôbec?
„Krycie meno“ Pavol Minárik som nevedomky dostal údajne preto, že pán Čarnogurský sa obával, aby ma nežalovala rodina Gustáva Husáka, lebo objav mohol byť, podľa jeho názoru, interpretovaný tak, že Husák nariadil uväznenie jeho otca a aj zhabanie oných písomností. Celé mi to pripadá ako zo seriálu Mestečko Twin Peaks, skrátka absurdne. Snažím sa tomu porozumieť tak, že pán Čarnogurský asi konal na základe svojich životných skúseností. Je pravda, že sa potom interne ospravedlnil. Nakoniec, keď sa to vezme z pozitívnej stránky, s oneskorenou recenziou Husákovej knihy sa teraz môže zoznámiť širšia verejnosť, o čo išlo v prvom rade. Len výber toho „krycieho mena“ mohol byť šťastnejší. Mne totiž evokuje Pavla Minaříka, bývalého agenta Štátnej bezpečnosti, ktorý pred 40 rokmi nabádal k bombovému útoku na sídlo Rádia Slobodná Európa v Mníchove a, navyše, pred niekoľkými rokmi ho odsúdili za poistný podvod.

Zaujímalo Husáka už ako prezidenta ČSSR, čo si myslí o jeho Svedectve historik disident Jozef Jablonický alebo dôchodca Pavol Čarnogurský? Čítal vôbec ich recenzie, a ako sa ocitli v jeho archíve?
Tie materiály sa žiaľ neevidovali v spisovej službe, preto nevieme, kedy presne a ako sa tam dostali. Pravdepodobne neštandardnou cestou, pričom niektoré indície smerujú k bývalému šéfovi slovenských komunistov Jozefovi Lenártovi a na federálne ministerstvo vnútra. A či ich Husák čítal? Myslím si, že keď sa dostali písomností do jeho rúk, tak sa o ne, prirodzene, zaujímal a preštudoval si ich. Ostatne, Jablonický bol v 60. rokoch Husákov mladší kolega v Slovenskej akadémii vied a vypracoval sa medzi najväčších znalcov problematiky protifašistického odboja na Slovensku. Husák si dokonca dal vybrať koncom 80. rokov z monitoringu médií prepis záznamu Rádia Slobodná Európa, ktoré vysielalo na pokračovanie jednu Jablonického samizdatovú štúdiu. Čiže ho to zaujímalo.

Aké boli v minulosti vzťahy medzi Čarnogurským a Husákom?
Pavol Čarnogurský bol v rokoch vojny členom Slovenského snemu a zároveň zasadal v správnej rade Slovenskej všeobecnej úverovej banky, kde prišiel do styku s Magdou Husákovou-Lokvencovou, prvou Husákovou manželkou. Keď Husáka v marci 1944 opätovne zadržala slovenská bezpečnosť, pani Magda požiadala okrem iných práve Čarnogurského, aby intervenoval za neho u ministra vnútra Alexandra Macha. Čarnogurský tak urobil a neskôr sa vyjadril, že zachránil Husákovi život, čo bolo dosť nadnesené tvrdenie. Jednak vtedajšia justícia neuplatňovala v prípade politických obvinení trest smrti, ale aj bez ohľadu na to za Husáka vtedy intervenovalo viacero osôb. Najvplyvnejší z nich bol guvernér Slovenskej národnej banky profesor Imrich Karvaš, ktorý vyučoval Husáka na Univerzite Komenského v 30. rokoch a počas vojny udržiavali priateľské styky.

Po vojne zase Husák intervenoval v prospech Čarnogurského…
…v prospech Čarnogurského i Karvaša, ktorému tiež dosvedčil odbojovú činnosť a snažil sa ho vtiahnuť opäť do verejného života. Husák využíval vtedy Čarnogurského ako spojku na politické a cirkevné katolícke kruhy, čo súviselo aj s rokovaním o vzniku katolíckej politickej strany. Po februári 1948 Husák s Novomeským zariadili, aby Čarnogurský mohol pracovať najprv v knižnici Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr ako správca na hrade Červený Kameň. Je dosť možné, že na seba ešte natrafili v Bratislave niekedy v 60. rokoch.

V recenzii Husákovej knihy i v korešpondencii s Novomeským Pavol Čarnogurský tvrdí, že Husák hrubo skreslil dejiny SNP. Bolo to tak?
Je pravda, že Husák použil aj skresľujúci a miestami veľmi subjektívny výklad. Zároveň si treba uvedomiť, že Husákova kniha Svedectvo o SNP nie je klasická historiografická práca, aj keď za ňu Husák získal v roku 1965 hodnosť kandidáta vied. Ide o kvázispomienkový text, ktorý je zároveň silným svedectvom o dobe svojho vzniku. Stojí tiež za zmienku, že prvému vydaniu tejto knihy sa nevyhla cenzúra. Husák sa vtedy usiloval najmä o rehabilitáciu seba a blízkych spolupracovníkov z čias Povstania, vulgárne obvinených z tzv. buržoázneho nacionalizmu, preto sa sústredil na vyvracanie vulgarizovaných a falošných interpretácií SNP.

 

Na titulnej fotografii:

Gustáv Husák ako generálny tajomník Ústredného výboru KSČ v roku 1973 gratuluje Ludvíkovi Svobodovi k zvoleniu za prezidenta ČSSR.

Autor: Profimedia

 

CELÉ INTERVIEW S MICHALOM MACHÁČKOM

ČÍTAJTE NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/387579-husakov-profil-dokresluju-archivne-objavy/