Ivan Krasko: Príťažlivý básnik noci a samoty

Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto), ktorého 140. výročie narodenia si pripomíname, je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a tvorcom najvýraznejšej slovenskej modifikácie európskeho básnického symbolizmu, ktorá má svoje miesto aj v jeho rámci. O jeho živote, tvorbe i literárnom odkaze v denníku PRAVDA napísal JÁN ZAMBOR, literárny vedec, básnik a prekladateľ.

Narodil sa v dedine Lukovištia (okres Rimavská Sobota) v roľníckej rodine. Študoval na zjednotenom protestantskom maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (slovenské gymnáziá boli v tom čase zrušené) a na nacionálne slobodnejších gymnáziách v Sedmohradsku (v dnešnom Rumunsku) – na evanjelickom nemeckom v Sibiu a na pravoslávnom rumunskom v Brašove, kde roku 1896 maturoval.

V rokoch 1900 – 1905 absolvoval štúdium technickej chémie na Českej vysokej škole technickej v Prahe. V Prahe sa zapojil do činnosti slovenského vysokoškolského spolku Detvan. Bohumil Haluzický o ňom napísal: „Janko Botto prišiel do Prahy ako dvadsaťštyriročný. Bol z nás všetkých študentov najvyrovnanejší a duševne najvyspelejší. Štúdium na maďarskom, nemeckom a rumunskom gymnáziu prinieslo nielen znalosť cudzích rečí, ale i širšie literárne obzory, doplnené čítaním francúzskej a ruskej literatúry…“ „Bol medzi nami akýmsi arbitrom literárneho vkusu, ‚estétom‘, ako sme ho označovali pre jeho literárne vedomosti a vždy pevne vyhranený kritický úsudok“. Ako svojho „najintímnejšieho priateľa“ z tých čias Krasko uviedol Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol v rokoch 1901 – 1904 predsedom Detvana.

Po skončení štúdia pôsobil ako chemický inžinier v Čechách – v cukrovare v obci Klobuky v okrese Kladno (1905 – 1912) a v chemickej továrni v neďalekom meste Slaný (1912 – 1914). Počas pôsobenia v Klobukoch a v Slanom absolvoval tri semestre na filozofickej fakulte v Prahe a toto štúdium uzavrel začiatkom dvadsiatych rokov v Bratislave. V Slanom skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol patentovaný; prácu na treťom vynáleze prerušila prvá svetová vojna; napísal tam aj doktorskú dizertáciu z technickej chémie, ktorú obhájil roku 1923.

Udalosťou v Kraskovom živote, ktorá ovplyvnila aj jeho tvorbu, bol sobáš s Elenou Kňazovičovou z Dolného Kubína v novembri 1912, ktorý nasledoval po ročnom zasnúbení. V rokoch 1914 – 1918 bol narukovaný v prvej svetovej vojne. Po vzniku Československej republiky roku 1918 pracoval ako vyšší štátny úradník na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a v Krajinskom úrade v Bratislave, stal sa poslancom Revolučného národného zhromaždenia a neskôr poslancom a senátorom Národného zhromaždenia ČSR za agrárnu stranu, v rokoch 1920 – 1925 bol podpredsedom poslaneckej snemovne. Roku 1938 z politických príčin požiadal o dôchodok. Od roku 1943 žil v Piešťanoch.

Tvorba

Začiatky Kraskovej poézie sa viažu k brašovským rokom. Prvú báseň uverejnil roku 1896 v časopise Slovenské pohľady, ktorého tradicionalisticky orientovaná redakcia mu inak nebola naklonená. Jeho ozajstným vstupom do poézie bol cyklus Lístok, ktorý vyšiel v časopise Dennica v októbri 1905 a v januári 1906 a ktorým nasmeroval svoju a slovenskú poéziu na vnútornú problematiku človeka.

Od začiatočných básní so znakmi folklórno-romantickej, parnasistickej a novoromantickej poetiky sa vyvíjal smerom k symbolizmu. Podstatu jeho básnickej tvorby tvoria dve básnické zbierky Nox et solitudo (1909) a Verše(1912), ktoré v nových vydaniach mierne rozšíril o nové básne. Zbierky skoncipoval v Klobukoch v období intenzívne pociťovanej samoty i jej prekonávania (aj protirečivého) vďaka stretnutiu s vytúženou ženou. Neskôr písal a uverejňoval nové básne iba ojedinele. Súčasťou jeho literárneho diela je niekoľko pozoruhodných lyrických próz a preklady rumunských poézie, najmä neskorého romantika Mihaila Eminesca, a dvoch esejí nemeckého symbolistu Richarda Dehmela.

Je aj autorom odborných prác z oblasti technickej chémie a historiografie. Chemické záujmy od dvadsiatych rokov vystriedalo najmä skúmanie dejín gemerských obcí Kraskova a Lukovíšť a bottovskej genealógie.

 

Na titulnej fotografii:

Ivan Krasko (12. júl 1876 – 3. marec 1958).

Foto: archív

 

CELÚ ESEJ O IVANOVI KRASKOVI ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/portret/clanok/398726-ivan-krasko-pritazlivy-basnik-noci-a-samoty/

 

Ján Zambor (1947)

Literárny vedec, básnik a prekladateľ, profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Debutoval básnickou knižkouZelený večer (1977), naposledy sa predstavil zbierkou Dom plný neviditeľných(2014). Je autorom literárnovedných kníhIvan Krasko a poézia českej moderny(1981), Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Preklad ako umenie (2000), Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005), Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010), Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a najnovšej monografie Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách (2016). Prekladá ruskú, španielsku a hispanoamerickú poéziu.