Ján Botto: Zememerač, ktorý precítil Jánošíka

Najznámejší sa stal dielami Smrť Jánošíkova a Žltá ľalia a už za života ho považovali za veľmi dobrého autora. Hoci je jeho tvorba známa a niektoré diela ostávajú v školách "povinnou jazdou", o živote Jána Bottu vo všeobecnosti až tak veľa nevieme. Pritom s ďalším štúrovským básnikom Andrejom Sládkovičom ho spája rovnaká tragická náhoda. O príbehu Jána Bottu v denníku PRAVDA napísal v cykle Po stopách štúrovcov redaktor BORIS MACKO.

Keď mali 13 rokov, obaja prišli o mamu. Ktovie, či práve to spôsobilo Bottovu zádumčivosť a skromnosť. Neskôr sa zúčastnil na pohrebe Sládkoviča aj na sadení lipy pri jeho hrobe. Vtedy ešte netušil, že ho čaká už len deväť rokov života. Na rozdiel od Sládkoviča sa Botto stotožnil so Štúrovým postojom k „službe národu“ a nikdy sa neoženil. Ktovie, možno to spôsobilo iba to, že jednoducho nikdy nenašiel svoj Marínu.

Aj ďalší známy slovenský básnik Ivan Krasko sa volal vlastným menom Ján Botto. Rovnako sa narodil v rodine roľníka a ako sa dá tušiť, so svojím štúrovským menovcom boli vzdialení príbuzní. Napokon Lukovištia, kde sa narodil Krasko, nie sú od Bottovho rodiska ďaleko, obe obce sú dnes v okrese Rimavská Sobota.

Botto bol najmladším štúrovským básnikom a ako jediný z nich neštudoval v Bratislave. Dobové pramene mlčia o tom, či sa niekedy stretol s Ľudovítom Štúrom. Oslovili ho však myšlienky a idey mládeže z bratislavského lýcea, ktorá na protest zrušenia Štúrovej profesúry odišla hromadne študovať do Levoče. Viedol ju Ján Francisci.

Nohydranie v krpcoch Jánošíka

Básnik Ján Botto sa stal najvýraznejším predstaviteľom slovenského literárneho romantizmu, autorom balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. Narodil sa otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne (rodenej Gajdáčovej) ako druhorodený syn vo Vyšnom Skálniku v Gemeri.

Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku. Kým na gazdovstve hospodáril jeho o jedenásť rokov starší brat Michal, on sa rozhodol pre ďalšie štúdium na latinskom gymnáziu v Ožďanoch, neskôr v rokoch 1843 až 1847 študoval na lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentských spolkov. Pobyt v Levoči, kde býval u spolužiaka Štefana Mandelika, mal rozhodujúci význam pre jeho národné uvedomenie a rozvoj básnického nadania. Ako 16-ročný sa vzdal pitia a fajčenia.

Po skončení lýcea sa Botto rozhodol pre vtedy netypické zamestnanie, inžinier zememerač. S nadhľadom neskôr svoje povolanie nazval „nohydranie“. Štúdium začal v Pešti roku 1847, kde sa zapísal na techniku. Počas revolučných udalostí pohotovo preložil báseň Nemzeti dal (Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Zaznamenala veľký úspech a šírila sa odpismi dovtedy, kým ju nezhabala polícia. Bottu ako prekladateľa nenašli, lebo bol vtedy vo Vyšnom Skálniku.

Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Ožďany a Husiná. Práve počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“, ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Po absolvovaní letného semestra v roku 1851 získal titul a mohol si hľadať zamestnanie.

Spolužiaci s Dobšinským

V roku 1853 ho na zmluvu prijíma zememeračský podnikateľ František Filo. Botto býva v Martine do skončenia prác roku 1854. Potom nasleduje dlhšia pauza, keď nemal prácu. To pôsobí na básnika zle, a preto roku 1855 odišiel k inžinierovi Bauerovi ku Zvolenu. Od augusta 1856 ďalšie dva roky pracuje u Jána Luptáka.

Botto túži po zamestnaní pri správe baní, lesov a majetku v Banskej Štiavnici, no ostáva len pri snoch. Nasleduje návrat do Martina, ale začiatkom roku 1860 predsa len preberá v Banskej Bystrici samostatné komasačné práce katastrov a obcí Počúvadlo, Dekýš, Vysoká, Banský Studenec, Žakýľ a Teplá v okolí Banskej Štiavnice. Tu býva a napokon stretáva svojho dávneho kamaráta a spolužiaka z Levoče Pavla Dobšinského. Ten je v tom čase profesorom na štiavnickom lýceu, po dvoch školských rokoch však odchádza na chudobnú faru. Botto preto 10. júla 1861 posiela už hotovú Smrť Jánošíkovu Jozefovi Viktorínovi do druhého ročníka almanachu Lipa, kde v roku 1862 táto báseň po prvý raz vyšla.

Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú, založenú 4. augusta 1863. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní. Rok pred smrťou zozbieral všetky svoje diela do Spevov, kde predstavuje „novú“, ale vlastne iba pozmenenú Smrť Jánošíkovu.

Súčasníci si vážili jeho talent

Básnické začiatky Bottu spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty mládeže slovenskej. Medzi svojimi druhmi patril k najplodnejším a najnadanejším poetom. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea, neskôr prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol.

Už počas štúdia v Levoči získal prvé ocenenia za svoju tvorbu, čo je ďalší dôkaz toho, že už jeho súčasníci si vážili jeho talent. Napríklad básňou Svetský víťaz sa umiestnil na druhom mieste v súťaži o najlepšiu študentskú prácu na súbehu spolku Tatrín v novembri 1846. V januári nasledujúceho roku zase báseň Povesti slovenské na zasadnutí Jednoty mládeže slovenskej vyhlásili za najlepšiu študentskú prácu. Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej a maďarskej poézie (Mickiewicza, Chomiakova a Petöfiho). Rozsiahlejšia básnická skladba o Alžbete Báthoryčke ostala, žiaľ, iba v rukopise.

 

Zo života Jána Bottu

  • Narodil sa 27. januára 1829 vo Vyšnom Skálniku v roľníckej rodine.
  • Matka mu zomrela, keď mal len 13 rokov.
  • Už počas štúdia v rokoch 1843–1847 v Levoči publikuje v študentských časopisoch.
  • V roku 1862 je na svete jedno z jeho najznámejších diel Smrť Jánošíkova, ktorú písal desať rokov.
  • V roku 1851 skončil štúdium a hneď nato získal prácu zememerača najprv v Gemeri, neskôr v oblasti Turca. Preto sa usadil v Martine.
  • Zomrel náhle 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici, tam ho aj pochovali.

 

Na titulnej fotografii:

Ján Botto na kresbe Karla Maixnera z roku 1880.

 

CELÝ PRÍBEH O JÁNOVI BOTTOVI

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/367760-jan-botto-zememerac-ktory-precitil-janosika/