Ján Budaj a November ´89: Z Umelky cez námestia do Štúdia dialóg

O 17. novembri iba lakonicky poznamenal: „Kúril, som, lebo sezóna už bežala naplno." Ján Budaj, jeden z lídrov nežnej revolúcie, začal vnímať, že sa niečo deje, až v sobotu 18. novembra.  „V novembri to už u nás vrelo,“ začína svoje spomienky Ján Budaj, „a vo vzduchu viselo akési zjednotenie protirežimných ľudí, ktorí nesúhlasili s jakešovsko-husákovským prešľapovaním na mieste a napodobňovaním či falšovaním perestrojky. Slovo opozícia by som nepoužíval, lebo vtedy sme nemali odvahu také slovo vysloviť.“ Novembrový príbeh Jána Budaja, ako aj všetko to, čo s ním súviselo „po“ i teraz, na portáli denníka PRAVDA napísali redaktori Gabriela Miškovičová a Marián Niton.

Ako si teda Ján Budaj spomína na prvý revolučný týždeň, ktorý ohraničil sobotňajším stretnutím organizovaným Soňou Čechovou (18. november) a piatkovou prvou živou debatou v Slovenskej televízii (24. november)?

Ráno nič nebude také ako včera

Nebohá Soňa Čechová zorganizovala v sobotu jedno z jej stretnutí a vtedy sa prvýkrát dialo mimo jej domu. „Malo to byť stretnutie s členmi Komunistickej strany Slovenska, ktorí boli považovaní za ľudí majúcich odvahu stretnúť sa s disidentmi. Čiže na jednej strane tam prišli kuriči a vyšetrovaní ľudia, z druhej strany prišla napríklad pani Soňa Szomolányi, v ktorej byte sa stretnutie konalo, alebo aj novinár Michal Áč, myslím, že redaktor Nedeľnej pravdy. Obaja to boli veľmi kultivovaní ľudia. Pani Szomolányi bola dokonca predsedníčka závodného výboru strany na sociológii.

Pre mňa to bol „výlet do iného sveta“, ja som sa totiž s funkcionármi strany veľmi nestýkal. Oni zasa boli zaskočení druhou stranou, takže celý rozhovor bol skôr akademický a oficiózny, a teda nebol až taký zaujímavý. Zaujímavé však bolo, že sa tieto dve polovice slovenského sveta vôbec stretli. V tej večer o desiatej som požiadal domácu pani, aby pustila Slobodku. Práve vysielali správu o tom, že jedného študenta v Prahe počas demonštrácie zavraždili. Informácie sa vtedy šírili bez internetu a mobilov. Až v sobotu večer sa na Slovensko dostala správa, čo sa udialo v Prahe.

Samozrejme, že nespokojnosť mala najrôznejšie východiská. Boli sme nespokojní, ale členovia strany si predstavovali, že to vyriešia na schôdzach strany a keď sa pani Szomolányi dopočula o zabitom študentovi, povedala, že bude žiadať vysvetlenie. Pre mňa, ako pre disidenta, to bolo skôr na usmiatie, lebo už stretnutím u nej si našliapla na to, že ju zo strany vylejú. Vážil som si však, že chcela niečo robiť. Vtedy už mnohí komunisti v KSS očakávali zmenu. Kým ja som chcel demokraciu bez prívlastkov, oni ešte stále uvažovali o nejakom prestavbovom riešení, perestrojke, tretej ceste resp. o návrate k roku 1968.

Na titulnej fotografii:

Ján Budaj spomína na udalosti v novembri 1989.

Autor: Ivan Majerský, Pravda

 

NOVEMBROVÝ PRÍBEH JÁNA BUDAJA

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/336640-z-umelky-cez-namestia-do-studia-dialog-na-prve-dni-revolucie-spomina-jan-budaj/