Ján Čarnogurský: Ilúzie už ľudia mať nemôžu
Bývalý väzeň komunistického režimu, zakladateľ Kresťanskodemokratického hnutia vstupoval do prvých slobodných volieb v júni 1990 ako ich možný víťaz. Napriek druhému miestu, ktoré si KDH napokon vybojovalo, sa meno Jána Čarnogurského na dlhé roky spojilo s najvyššou slovenskou politikou a s bojom proti mečiarizmu. „Musíme zdokonaľovať službu ľuďom, ktorí nemajú na to, aby si sami poradili. Pre ktorých je tento spoločenský systém príliš komplikovaný,“ hovorí o súčasnosti, štvrťstoročie po prvých voľbách. Interview s Jánom Čarnogurským pripravila v denníku PRAVDA publicistka TINA ČORNÁ.
Aj s odstupom 25 rokov môžeme pokojne tvrdiť, že prvé voľby po Novembri boli slobodné?
Boli slobodné, a v určitom zmysle aj slobodnejšie ako tie neskoršie.
V akom zmysle?
Vtedy ešte neboli zaužívané také techniky ako teraz. Napríklad neboli prakticky žiadne bilbordy, finančné nároky na voľby neboli prehnané a veľa záležalo na osobnom nasadení straníckych aktivistov. Nehovoriac o entuziazme všetkých zúčastnených: ľudí v kandidujúcich stranách, samotných kandidátov a v prvom rade voličov. V tomto zmysle boli teda voľby naozaj demokratické.
Z čoho vyplývala takmer stopercentná účasť voličov? Aj z predchádzajúceho návyku chodiť povinne k voľbám, alebo išlo o entuziazmus hraničiaci s naivitou?
To je cynická definícia súčasných cynikov, medzi ktorých ja nepatrím. Vysoká účasť súvisela s tým, že predtým ľudia 40 rokov nemohli slobodne voliť.
Predvolebné prieskumy ukazovali, že KDH sa na Slovensku stane jasným víťazom volieb. Ako spätne hodnotíte druhú priečku vo výsledku hlasovania občanov?
Boli sme, samozrejme, sklamaní, lebo aj my sme očakávali lepší výsledok, aj keď to bol napokon doteraz najlepší výsledok KDH. Svoju úlohu zohralo, že naša strana nebola znalá demokratických volebných techník. No podľa môjho názoru rozhodlo, že proti KDH veľmi cielene nasadili VPN, ktoré dalo na svoju kandidátku bývalých „lepších“ komunistov. Voliči týchto dávnych či nedávnych funkcionárov komunistickej strany poznali – Dubčeka, Čiča, Čalfu – a tak ich volili.
Prečo si myslíte, že to bolo cielené proti KDH?
Chcem poukázať na sériu článkov, ktoré svojho času uverejnil Peter Zajac v týždenníku Domino fórum (alebo Domino efekt?), kde autor píše, že keď predvolebné preferencie VPN v marci – apríli 1990 v prieskumoch verejnej mienky hlboko klesali, vedenie VPN sa rozhodlo zobrať týchto bývalých členov komunistickej strany, a to najmä preto, aby porazilo KDH. Peter Zajac, ktorý bol vo vedení VPN, čo znamená, že všetko zažil a videl zvnútra, to rozvádza ďalej konštatovaním: dobre, vyhrať voľby to pomohlo, ale viedlo to skoro ku krachu strany.
Kriticky analyzuje stratégiu VPN nielen v súvislosti s Vladimírom Mečiarom, ale s celkovou predvolebnou kampaňou. A, mimochodom, Fedor Gál v knihe Z prvej ruky, ktorú vydal na prelome rokov 1990–1991, keď už síce odišiel z priamej politiky, ale ešte stále „začerstva“ zaznamenal svoje spomienky na predošlé mesiace, venuje viac strán kritike KDH než KSS. Už tam bolo vidno, kde vidí hlavného nepriateľa.
Dotklo sa vás to v súvislosti s tým, že pred Novembrom '89 ste boli na jednej strane barikády?
Ani nie. Ideové predstavy o ďalšom vývoji Slovenska sa medzi KDH a VPN začali líšiť, čiže taká bola realita.
Čomu pripisujete dnešný malý záujem občanov o voľby? Je to, povedzme, preto, že sa stali samozrejmosťou?
Ešte k slobode volieb v roku 1990 chcem pripomenúť, že vtedy vznikali nové strany, ktoré mohli hlásať svoju politiku nehatene. Tak sa napríklad na Slovensku objavila strana Trend tretieho tisícročia. Vo voľbách síce neuspela, ale ak by ste sledovali noviny vrátane Pravdy v prvom polroku 1990, na TTT by ste natrafili často. Už si nespomeniem, čo presne zvestovala, ale v každom prípade to robila bez obmedzenia.
A takých strán bolo viac. V Česku napríklad vznikla strana oslovujúca milovníkov piva. Ľudia cítili, že voľby sú slobodné a celkom prirodzene nadobudli o budúcnosti ilúzie. Zjednodušene povedané, mnohí podľahli snu, že veľmi rýchlo dosiahneme západnú životnú úroveň. Tak to išli voliť.
A dnes?
Teraz už síce môžu vznikať nové strany, ale musia mať spojenie s nejakou finančnou skupinou, aby mohli mať bilbordy, reklamu v médiách, nakrútiť spoty atď. A pokiaľ ide o ilúzie, tie už ľudia mať nemôžu, lebo vieme všetci, kam smerujeme. Ľudia poznajú realitu a uvedomujú si, že sa skokom zmeniť nedá. Mnohí s ňou nie sú spokojní, takže načo by chodili voliť?
Na titulnej fotografii:
Ján Čarnogurský.
Foto: Ľuboš Pilca, Pravda