Ján Zambor o básnikovi Jozefovi Mihalkovičovi: Hľadajme v reči tých, čo slová našli

Básnik, prekladateľ a esejista Jozef Mihalkovič, ktorý sa koncom januára v modranskom okruží spriaznenosti dožil osemdesiatky, sa svojou tvorbou nikdy nepripomínal často, ale jeho básne v literárnych časopisoch, nehovoriac o básňach v knižkách, vždy zavážili. V denníku PRAVDA o ňom napísal JÁN ZAMBOR, literárny vedec, básnik a prekladateľ.

Vie sa o Jozefovi Mihalkovičovi, že odovzdaný rukopis vzápätí sebakriticky stiahol alebo mu rukopis bolo treba doslova vytrhnúť z rúk. Nikdy netrpel nadprodukciou, o pocite opakovania či variovania predchádzajúceho v súvislosti s ním nemôže byť ani reči. Pritom od istej chvíle, keď sa rozlúčil so svojou pôvodnou inžinierskou profesiou, v podstate od poézie neodbiehal; jeho zamestnania boli napospol také, ktoré s literatúrou súviseli.

Celkove sme desaťročia z neho mali dojem, že materiálnu stránku života priam ignoruje, že si – ako píše v básni o Jánovi Hollom – dovoľuje „prepych kráľovského opovrhovania / zábezpekami náručí“, aby najproduktívnejšie hodiny svojho osobného času venoval sledovaniu života, premýšľaniu, čítaniu a tvorbe.

Trnavská skupina aj urbanistická poézia

Jeho vstup do literatúry koncom 50. rokov a v 60. rokoch minulého storočia sa spája s Trnavskou skupinou, nazývanou aj konkretisti. K spoločným skupinovým znakom patrili dôraz na empirickosť, zmyslovú konkrétnosť a metaforu a obnova spojenia s medzivojnovou avantgardou. Básnici tým polemicky reagovali na veršovú produkciu obdobia schematizmu. Mihalkovič v neskorších rozhovoroch opakovane zdôrazňuje, že základné pre nich bolo to, aby báseň bola básňou, teda estetické hľadisko. V jeho poézii sa však vynárali aj osobnostné črty. Zreteľné sú v pozornosti rozličným „postavám“, fragmentom ich príbehov a prehovorov, a v pozornosti prostrediu, čo na žánrovej úrovni poukazuje na lyrikovo spojenie s epikou.

Výrazne sa to prejavilo najmä v jeho zbierke Zimoviská (1965), jednej z podstatných básnických kníh slovenskej poézie 60. rokov minulého storočia, ktorej predchádzal pozoruhodný debut Ľútosť (1962). Reflektovanie mladomanželských vzťahov medzi lyrickým subjektom a jeho partnerkou so situáciami napätia a kríz má pendant v postihovaní podobnej problémovosti medzi partnermi z okruhu priateľov a príbuzných vrátane partnerov staršej generácie. Disonancie v partnerských vzťahoch v básnikovej poézii vedú k narúšaniu a strate pocitu domova, k zimnej nehostinnosti ľudského bytia. Na pozadí obrazov krízových situácií zapamätateľne zaznejú verše viery vo vzájomný vzťah: „Netráp sa. Nájdeme svoje miesto.“ „Možno ešte len uvidíme, / čo je láska. Srdce je vysoko.“

Osobité osobnostné črty Mihalkovičovej poézie súviseli aj s jeho štúdiami a s pôvodnou profesiou. Vyštudoval Vysokú školu chemickotechno­logickú v Pardubiciach a spočiatku pracoval v stupavskej cementárni. Prejavilo sa to na motivickej rovine (napríklad motív či obraz cementu v zbierke Ľútosť) a v pozornosti pracovným prostrediam.

Pri Mihalkovičovej osobitnej pozornosti prostrediu sa nám automaticky vybaví najmä malokarpatský región, ktorý spolu s Vincentom Šikulom a Lýdiou Vadkertiovou umelecky výrazne etabloval v slovenskej literatúre. Svet tradičnej slovenskej kultúry s malokarpatskými znakmi, ako sa predstavuje v autorovej poézii, je svetom hodnôt, zahŕňa vzťahy medzi ľuďmi, ktoré majú podobu rodinných i medzigeneračných a priateľských vzťahov, vzťah k práci, k zemi, k prírode, ku krajine, k umeleckoreme­selníckej tvorbe a v neposlednom rade je rezervoárom reči. Súčasťou Mihalkovičovej integrálne chápanej poézie sú i fragmenty reflexií o národnom spoločenstve.

V Zimoviskách sa bohatá empíria spája s výraznou stavebnosťou. Mihalkovič mal v slovenskej poézii 60. rokov minulého storočia podstatný podiel na vytvorení nového druhu voľného verša stavajúceho na presahu a viacvýznamovosti, odlišného od jeho dvoch najvýraznejších predchádzajúcich druhov – od voľného verša založeného na rôznoslabičnosti veršov, na určujúcej jambickosti a na voľných odsekoch a od nadrealistického voľného verša zakladajúceho sa na splývavej klesavej intonácii a na rytmicko-syntaktickej konvergencii. Po etape vyhrotenej neoavantgardnej stavebnosti sa básnik dostal k čitateľsky prístupnejšej poézii, ale vždy mu šlo o osobnostnú inovačnú básnickú artikuláciu.

Záujem o technickú sféru, ktorú si priniesol z pôvodnej profesie, využil na oživovanie vidieckej tematiky i obraznosti a stala sa dôležitým podkladom jeho urbanistickej poézie v zbierkach Kam sa náhlite (1974) a Približné položenie (1978) s dominanciou sídliskových motívov. Kým Mihalkovič v nej nakoniec stavil na „harmóniu a zmysel“ (Valér Mikula), mladší básnici sa sústreďovali na skeptickejšie odkrývanie naliehavej civilizačnej problémovosti. Rovnako ako v Zimoviskách aj v zbierkach so sídliskovými motívmi a v tlmenejšej podobe aj v ďalšej jeho poézii sa stretávame so sympatickým gestom družnosti, inak povedané sociability, vyrastajúcim z básnikovho naturelu i z nezanedbateľnej tradície slovenskej lyriky.

Chápanie básne

Pokiaľ ide o dojem odkazujúci na akt tvorby, v jeho básni sa spája spontánnosť s „vydobývaním“, ako autor hovorieva, „kovu z rudy“. Podobu Mihalkovičovej básne utvára aj jej chápanie ako rastliny a spájanie vzniku básne s narodením živej bytosti, ktoré vnímame ako zázrak. Posledným sa približuje predstave básne ako zjavenia.

V povojnovej slovenskej poézii ju nájdeme v explicitnej formulácii u Milana Rúfusa a v španielskej u Josého Ángela Valenteho, ktorý sa v tom inšpiroval aj Paulom Celanom. Valente výstižne píše: „Báseň znásobujúca zmysly prevyšuje každý z možných zmyslov. A hoci by nám všetky boli dané, báseň by si zo svojej prirodzenosti uchovala to, čo ju v skutočnosti utvára – očarenie záhadou. / Básnické slovo nemá byť vnímané predovšetkým prostredníctvom zmyslov, ale v bezprostrednosti svojho náhleho zjavenia.“

Aktivovanie kultúrnej pamäti

Mihalkovič je básnikom kontinuity a inovácie, pričom tieto veci nie sú v jeho poézii oddelené. Súčasťou radu jeho básní a neraz aj ich samostatnou náplňou sú „poznámky o predkoch“. Keď básnik píše o osobnostiach slovenskej kultúry, najmä o básnikoch, ale aj o krajine, aktivuje kultúrnu pamäť. Týka sa to aj jeho spôsobu práce s jazykom. Úspešne využíva najmä polozabudnuté lexikálne a frazeologické prvky s kultúrnou dimenzionalitou, v jeho literárnych prejavoch nadobúdajú rozmer archeologického odkrytia. Načiera do literárneho dedičstva a do zdrojov prostredí, v ktorých sa pohybuje. Tým vzdoruje nivelizačnej kríze jazyka. Jeho pozornosť reči, v dnešnej slovenskej literatúre zriedkavá, je výzvou. Reč je aj jedna zo základných tém autorových úvah.

 

Ján Zambor (1947)

Študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (1966 – 1971). Pôsobil o. i. ako vedecký pracovník v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave, bol zakladajúcim šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky a od roku 1991 prednáša všeobecnú poetiku, vývin poetiky slovenskej poézie 20. storočia a dejiny španielskej a ruskej poézie na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vydal viac ako desať básnických zbierok, naposledy Dom plný neviditeľných (2014), a rad literárnovedných prác.

 

Na titulnej fotografii:

Básnik Jozef Mihalkovič.

Autor: Marek Mihalkovič

 

CELÚ ESEJ JÁNA ZAMBORA

O BÁSNIKOVI JOZEFOVI MIHALKOVIČOVI

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/355454-hladajme-v-reci-tych-co-slova-nasli/