Joe Veselský: Ráno cvičím a študujem na univerzite, vraví 97-ročný otec Slovákov v Írsku

Svoj zmysel pre humor a pozitívny prístup k životu prejavil hneď v úvode nášho stretnutia. „Začal som zasa viac pracovať, lebo deti išli do dôchodku a musím im trochu pomáhať," pousmial sa. Joe Veselský čoskoro oslávi 97 rokov a je nielen najstarším Slovákom, ktorý žije v Írsku, ale vôbec v zahraničí.

Jeho fyzická a psychická kondícia je malým zázrakom prírody. Študuje stále na vysokej škole, pamätá si mená a dátumy aj z čias svojej mladosti, pravidelne cvičí a chodí na dlhé prechádzky, podieľa sa na riadení univerzitného futbalového klubu, v ktorom je výkonný viceprezident a slovo „výkonný“ zdôrazňuje. „Máme totiž aj čestných,“ dodáva. Trnavský rodák, ktorý žije v Dubline 67 rokov a volajú ho otec Slovákov, minulý týždeň priviedol írsku výpravu do Bratislavy, kde jeho tím čakal na Pasienkoch súboj v 2. predkole Európskej ligy.

Potešili ste sa, keď žreb určil vášmu klubu za súpera futbalistov Slovana?
Potešil, Slovan je pojem, má veľkú tradíciu i úspechy, aj keď je mladší ako ja, hoci len o niekoľko mesiacov… Nebol som presvedčený, či poletím do Bratislavy. Kamaráti, ale aj hráči nášho mužstva ma dosť dlho lámali. Na Slovensko som sa vrátil po ôsmich rokoch. Už som s tým veľmi nepočítal. Niečo vám však poviem. Nikdy predtým som nemal taký pocit ako teraz. Uvedomil som si, ako veľmi to tu všetko milujem. Spomenul som si aj na vetu, ktorú som raz predniesol na Bradle. Uvidel si svoju rodnú zem, ale mŕtvy padol do jej lona…

Emigrovali ste v roku 1948. Mali ste možnosť vracať sa domov?
To bolo rôzne. Najskôr som sa dostal do Československa po viac ako štvrťstoročí. Prvý raz som prišiel v roku 1976 na majstrovstvá Európy, ktoré boli v Prahe – ako tréner írskeho stolnotenisového tímu. Neskôr som chodil domov pomerne často. Raz i dva razy do roka. S manželkou Katkou sme milovali Piešťany. Možno sme tam boli dvadsaťkrát. Keď zomrela, už to bolo horšie.

Venovali ste sa stolnému tenisu, boli ste reprezentant. Aké najväčšie úspechy ste dosiahli?
Nemám sa veľmi čím chváliť. Mali sme po vojne zopár vynikajúcich stolných tenistov na čele s legendou Františkom Tokárom, ja som bol štvrtým, piatym hráčom rebríčka. V roku 1945 sme dali dokopy taký silný tím, že som sa usiloval, aby sme mohli vystupovať pod hlavičkou slovenskej reprezentácie. V Prahe o tom nechceli ani počuť, súhlasili len s tým, aby Slováci pôsobili pod hlavičkou Československo B.

Odohrali ste nejaké zápasy?
V Európskom pohári nám žreb určil v semifinále za súpera Juhosláviu. Vycestovať do Belehradu bol v tom čase veľký problém, ale nakoniec som to vybavil. Vystupoval som ako kapitán tímu, v ktorom bol okrem Tokára ešte aj Max Marinko, pôvodom Juhoslovan, ktorý zostal v čase vojny v Bratislave. V Belehrade sme vyhrali a nastala pikantná situácia – vo finále v pražskej Lucerne sme sa stretli s Československom A. O zápas bol veľký záujem. Čechov sme zdolali a ťažko to znášali. Vtedajší slovenský povereník ministerstva školstva a športu Laco Novomeský nás chcel prijať a odmeniť. Na stretnutie nakoniec neprišiel, blahoželal nám jeho zástupca, neskôr významný telovýchovný činovník, profesor Karol Stráňay. Na prijatí bol aj športový redaktor Pravdy Karol Weiss.

To všetko si pamätáte?
A prečo by som si nepamätal? Veď odvtedy ubehlo len sedemdesiat rokov…

Rok a pol predtým ste sa aktívne zúčastnili v Slovenskom národnom povstaní. Ako ste sa dostali medzi povstalcov?
Pracoval som v Bratislavskej všeobecnej banke pod Michalskou bránou a tam sa stretávali na schôdzkach Ján Ursíny, Karol Šmidke, Gustáv Husák, Jozef Šoltés… Šmidke zakrátko zmizol, myslím, že odletel do Moskvy. Z banky putovali nejaké peniaze na podporu Povstania. V lete 1944 mi povedali, aby som sa 1. augusta hlásil v Banskej Bystrici. Tam ma potom zadelili do brigády Bohdana Chmelnického. V tom čase bola na stredných školách predvojenská príprava, čo sa ukázalo ako užitočné. Videl som, že niektorí ľudia išli do Povstania zo srdca, ale mnohí si mysleli, že je to výborná šanca vylepšiť si profil, očistiť sa od kolaborácie.

Po skončení vojny ste dostali aj vyznamenanie…
Medailu za chrabrosť a Odbojový kríž I. triedy. Odovzdával mi ich jeden generál v roku 1945 v Brezne. Vravel som si – to je vyznamenanie za prežitie. Mnohí iní sa toho nedožili.

Máte metále stále odložené?
Nemám, žiaľ, nič. Keď som utekal v roku 1948 z Českos­lovenska, nechal som všetko v našom byte na Dostojevského rade. O tri dni neskôr sme si to všetko uvedomili. Manželka volala sestre, prosila ju, aby zachránila aspoň fotografie, albumy s deťmi, medaily. Hneď tam išla, ale byt už bol prázdny…

Prečo ste emigrovali?
Mal som dobrú prácu, bol som osobným tajomníkom povereníka priemyslu a obchodu dr. Ján Púlla a od neho si ma neskôr vyžiadali za tajomníka Ústrednej športovej rady. Presadil som, aby sme hrali zápas v Juhoslávii, ale malo to dôsledky. Keď som sa vrátil, našiel som vystrašenú manželku, štátna bezpečnosť nám obrátila byt naruby. Začali ma podozrievať, že mám prepojenie na Tita a obviňovať z národného komunizmu. To bol v tom čase najväčší hriech, mohli ste byť kapitalista a neviem čo ešte, ale to sa neodpúšťalo.

Emigrovali ste do Írska?
Mali sme namierené s manželkou a dvoma malými deťmi do Austrálie. V Zürichu som čakal na víza. Bol som vo Švajčiarsku už pol roka a náhodou som sa stretol s jedným známym Bratislavčanom – Michaelom Šusterom. Keď som pracoval na povereníctve, urobil som mu jednu láskavosť a on mi to vrátil, pomohol mi. Zürich je najdrahšie mesto, vraví, poďte do Dublinu, dám vám prácu, kým dostanete víza do Austrálie.

Čím ste sa živili?
Michael mal v Dubline novú garáž, kde robil servis áut a tiež tankoval benzín. Hneď vedľa stála obrovská konzerváreň na ovocie a zeleninu, dodnes je to známa značka. Ich autá k nám chodili tankovať. Tam sa začala aj moja írska stolnotenisová kariéra.

Vedeli, že ste reprezentant?
Vôbec nie. Ale jednému šoférovi raz vypadla z auta pingpongová raketa. Vravím mu, aj ja trochu hrám stolný tenis. Máme najlepší firemný tím v Írsku, chválil sa, prídite si s nami zahrať. Mali peknú halu, tri stoly, ale hneď som videl, ako hrajú… Od šiestej rána som robil v garáži, som trochu unavený, ak sa neurazíte, budem pri hre sedieť, navrhol som. A jasne som vyhral. Boli prekvapení a nadšení. Hneď mi povedali, že generálny riaditeľ je stolnotenisový fanatik a príde do haly zajtra, aby som si aj s ním zahral. Samozrejme, že som prišiel, ja som bol vždy taký frajer, rád som sa ukazoval. Riaditeľ, ktorý sa neskôr stal senátorom, sa zaujímal o moju minulosť, čo robím teraz. Nesťažoval som sa, ale veľmi mi pomohol.

Ako?
Odvtedy mi jeden zo šoférov priviezol každý piatok desaťkilový balík konzerv, potravín, vecí, ktoré by sme si inak nemohli dovoliť. Rýchlo som sa v Írsku udomácňoval. Stolný tenis tam nebol ešte príliš rozšírený šport. Začal som na troch školách učiť deti jeho základy.

Z toho sa dalo vyžiť?
Nedalo, len som si prilepšoval. Za jeden večer, za tri hodiny, som dostal jednu libru. To neboli pre mňa malé peniaze. V garáži som zarobil za týždeň osem libier a desať šilingov. Aj neskôr platilo, že zo stolného tenisu som nielenže nedostával peniaze, ale stál ma veľa peňazí. O dva roky ma vymenovali za trénera írskej reprezentácie, o tri ma chceli poslať so ženami na majstrovstvá sveta do Štokholmu. Pýtali sa ma, aký mám pas. Vlastnil som špeciálny doklad, ktorý mali ľudia bez štátnej príslušnosti. Keď to zistili, na druhý deň mi vybavili občianstvo, na ktoré sa čakalo inak desať rokov. Ja som ho získal v roku 1952. A čoskoro na to som začal podnikať.

Začínali ste z nuly a stali ste sa bohatým človekom. Ako ste sa vypracovali?
Krátko po vojne prišiel na naše povereníctvo v Bratislave švajčiarsky konzul, hľadal vhodnú budovu pre svoj úrad. Pomohol som mu a našiel výborné sídlo na Palisádach. O dva roky neskôr som sa na neho obrátil, v čase, keď som si vybavoval víza do Švajčiarska. Potom sme sa stretli aj v Zürichu. A spomenul si na mňa ešte raz – už som žil s rodinou asi dva roky v Dubline. Ponúkol mi, aby som zastupoval švajčiarske značky hodiniek DOXA a Langendorf.

 

Na titulnej fotografii:

Joe Veselský počas pobytu v Bratislave v júli 2015.

Foto: Pravda, M. Zeman

 

CELÉ INTERVIEW MICHALA ZEMANA

S JOE VESELSKÝM, SLOVÁKOM Z DUBLINU,

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://futbal.pravda.sk/ostatne/clanok/362240-rano-cvicim-a-studujem-na-univerzite-vravi-97-rocny-otec-slovakov-v-irsku/