Jozef Miloslav Hurban: Spisovateľ, politik, kňaz a najmä muž skutkov
Návštevníci chrámov sú zvyknutí vidieť na hlavných oltároch maľby a sochy všelijakých prísne či prívetivo sa tváriacich svätých. Ale dramatický výjav Ježiša s učeníkmi na člne uprostred rozbúreného mora? Taký obraz nájdete iba v Hlbokom, tichej dedinke pri Senici. Veľa prezrádza o tamojšom kňazovi, ktorý ho dal v roku 1857 vyhotoviť. Bol to Štúrov najbližší priateľ a spolubojovník – Jozef Miloslav Hurban. Tému príťažlivo približuje publicista MARTIN KRNO v denníku PRAVDA.
Muž s takouto tvárou neklame ani seba: vyrástol pre búrky, má ich rád a odmieta sa skrývať pod strechy, udiera ako blesk a hrmí ako hrom.
Vladimír Mináč
Kým Štúr bol vizionár, dôsledný analytik a výborný organizátor, Hurban sa zdal väčší realista, tvrdý kritik a muž skutkov. Keď došlo na lámanie chleba, neváhal vymeniť pero za šabľu a Bibliu za tri pištole. V revolučných rokoch 1848 a 1849 prešiel takmer celým Slovenskom, odskočil aj medzi Slovákov na Dolnej zemi.
Pri verbovačkách do dobrovoľníckeho vojska využíval aj také slovné zvraty, aké by z kancľa sotva vyslovil. Hoci sklamanie z nesplnených sľubov cisárskej Viedne bolo trpké, nevzdával sa. Písal prózu, verše, publicistiku, históriu. Dokonca aj jeho dlhoročné spory na cirkevnom poli sa týkali obrany národných práv. Nechýbal na nijakom významnom celonárodnom podujatí v Turčianskom Sv. Martine.
Sedem omietok a vrstva brizolitu
Obraz s námetom zázraku, keď Kristus tíšil vlny Galilejského mora, či presnejšie jazera, Hurban objednal vo Viedni u srbského maliara A. Ivanoviča za tisíc zlatých. Ani po rokoch nezabudol na revolúciu, z olejomaľby cítiť jeho nepokoj i odhodlanie. Cenné, no prederavené plátno zreštauroval pred piatimi rokmi akademický maliar Ján Pivovarči z Tisovca. Evanjelická cirkev vyhlásila naň oferu po všetkých zboroch. Získala 50-tisíc eur, vtedajší starosta Hlbokého Pavol Holejšovský priložil 35-tisíc.
„Hurban nechal opraviť strechu, dlážku, krstiteľnicu, zadovážil zvony, organ,“ ukazuje farárka Anna Ďurcová. „Časť lavíc, ktoré sa už nedali zachrániť, sme nahradili vernými kópiami od tunajšieho stolára. A tak tu bude zase tak útulne, v jednotiacom štýle, ako za Hurbana.“ Paradoxy. Kostolík, kde 45 rokov kázal Hurban, iba pred dvoma rokmi štát vyhlásil za kultúrnu pamiatku. Predtým márne žiadali dotáciu na jeho opravu, teraz im zase prísni pamiatkari dýchajú na chrbát.
V Hlbokom sa všetko, čo sa týka štúrovcov, dáva do poriadku vďaka blížiacim sa dvojstým narodeninám Ľudovíta. Po exteriéri kostola prišiel na rad jeho vnútrajšok, ktorý bol navlhnutý a šírila sa drevokazná huba.
Fara, ktorá sa v polovici 19. storočia stala miestom najzávažnejších rozhodnutí slovenských dejateľov, sa vracia k pôvodnej fasáde. Niečo zmajstrujú svojpomocne, niečo hradí štát, eurofondy, menej sponzori. Za Hurbana napočítala miestna evanjelická cirkev okolo 1 200 duší, teraz iba 319. Majú sa čo zvŕtať, aby sa postarali o dve pamiatkové budovy.
„Štúr akiste žije v nebi,“ smeje sa pani farárka, „keď sa nám dostalo takej podpory, akú si za dvadsať rokov, čo tu pôsobím, nepamätám. Šikovní chlapi zo záhorskej firmy zistili, že od poslednej generálnej opravy fary v roku 1910 tu bolo sedem omietok a jedna vrstva brizolitu.“ Do septembra bude mať fasáda pôvodnú okrovú farbu a šesťtabuľkové okná podľa zachovaných fotografií.
Pamätnú izbu J. M. Hurbana v starej škole otvorili 18. marca 1967 z iniciatívy vtedajšieho farára Juraja Chochola. V roku 1982 tam inštalovali modernejšiu expozíciu. Boli časy, keď tam ročne zavítalo okolo 7 000 návštevníkov. V roku 2012 evidovali 1 343 hostí, o rok neskôr pre opravy 938 a vlani 1 106. V máji izbu dočasne zavreli. Pracovníci Záhorského múzea v Skalici pripravujú novú stálu výstavu, ktorú sprístupnia v polovici septembra.
„Som rada,“ tvrdí Anna Ďurcová, „že sa po roku 1989 hovorí o Hurbanovi už aj ako o farárovi. Teraz už sprevádzame záujemcov aj v kostole. Keď príde školský zájazd, tak žiakom zdôrazňujem, vážte si, že vás učitelia sem doviedli, pretože štúrovci všetko, čo vykonali, nerobili pre peniaze ani pre kariéru. Hurban za celý život dostal jediné oficiálne uznanie – 6. mája 1860 čestný doktorát teológie od univerzity v Lipsku. Decká sa čudujú. Čo to boli za velikáni – bez ocenení a majetku?“
Keby boli výročia a voľby častejšie
„Bodaj by boli častejšie okrúhle výročia,“ žmurkneme na Vilmu Tomášovú. Ona zdupľuje: „Bodaj by boli častejšie parlamentné voľby!“ Keď v roku 2006 odchádzala do dôchodku z postu vedúcej miestnej predajne, presvedčili ju z obecného úradu, aby sa ujala sprevádzania po pamätnej izbe. Z rozprávania starších vie, čo sa o Hurbanovcoch po generáciách tradovalo. Vedomosti si dopĺňa samoštúdiom.
Keď sem Jozef Miloslav ako 27-ročný prišiel, musel ratovať všetko. Nielen svätostánok, ale aj farníkov nakazených páleničným morom. Ako napísal, z dvorov vytekala hnojovica, na ulici sa povaľovala polozhnitá slama, chlapi vysedávali v krčmách. Hurban začal rodiny navštevovať, vysvetľoval im, ako gazdovať. A skutočne v priebehu dvoch rokov už väčšina prestala mať dlhy v šenkoch, z verejných priestranstiev sa vytratila špina a zápach.
Keď však v dedine ktosi otvoril tretie pohostinstvo, Hurban sa tak rozčertil, že zvolal Hlbovčanov do kostola aj s ich obľúbenými pohármi. Pred oltárom ich museli rad-radom rozbíjať a prisahať, že tvrdý alkohol už piť nebudú. Energického kňaza si vážili, aj sa ho trocha báli, tak prestali s pitím. Ale ako sa mohol sám pri prechádzke presvedčiť, v rodinách pálenku jedli, naberali si ju lyžicami ako polievku zo spoločnej misy, alebo si v nej namáčali striedky chleba. Pred revolúciou 1848/1849 fungovalo na Slovensku pol tisícky spolkov striedmosti, Hurban bol ich najaktívnejší propagátor. Koľko ich je asi teraz?
Na titulnej fotografii:
J. M. Hurban s rodinou na výstave výšiviek v Martine 3. augusta 1887.
Autor: Ivan Majerský
CELÝ PRÍBEH JOZEFA MILOSLAVA HURBANA
ČÍTAJTE NA PORTÁLI PRAVDA
http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/362537-jozef-miloslav-hurban-spisovatel-politik-knaz-a-najma-muz-skutkov/
V SERIÁLE PRAVDY ČÍTAJTE AJ:
Ľudovít Štúr: Osobnosť, ktorá aj dnes ľudí spája