Jún 1990: Slovensko sa začalo osamostatňovať

Hlasovanie, ktoré predznamenalo zánik Československa. Aj tak by sa dali nazvať pamätné parlamentné voľby pred 25 rokmi. Prischlo im síce pomenovanie „prvé slobodné“, bystrý pozorovateľ si však už vtedy nemohol nevšimnúť, že prvýkrát v dejinách spoločného štátu Čechov a Slovákov v nich absentovali relevantné celoštátne politické strany. Niektorí historici a politológovia tvrdia, že tento jav spravidla predchádza rozpadu mnohonárodnostných štátov. V denníku PRAVDA o tom píše publicista VLADIMÍR JANCURA.

Pre zaujímavosť, prívlastok „prvé slobodné“ a ešte „prvé poprevratové“ mali aj parlamentné voľby v apríli 1920, teda rok a pol po vzniku Československej republiky. Väčšina politických strán, ktoré sa na nich zúčastnili, mala však celoštátnu pôsobnosť.

Tieto strany obsadili prvé tri priečky podľa zisku hlasov aj na Slovensku. Zvíťazili s veľkým náskokom sociálni demokrati vedení Antonínom Němcom, nasledovaní agrárnikmi na čele s Antonínom Švehlom, ktorému dýchal na chrbát Jan Šrámek so svojou Československou stranou lidovou.

Českí lidovci išli do týchto volieb v jednom bloku s Hlinkovými ľudákmi, čoho sa obe strany už v ďalších medzivojnových voľbách nikdy „nedopustili“. Na porovnanie: pred voľbami 1990 katolícka ČSL (podobne ako ďalšia česká kresťanská strana KDS – Kresťanskodemo­kratická strana) uzavreli, naopak, so slovenským KDH dohodu, že nebudú v druhej národnej republike pôsobiť.

Samostatne tentoraz postupovali aj ďalšie podobne orientované strany v Česku a na Slovensku, vrátane nežnou revolúciou zrodených hnutí – Občianskeho fóra (OF) a Verejnosti proti násiliu (VPN). Organizácie OF, ktoré vznikli už počas revolúcie predovšetkým na východnom Slovensku, boli po dohode s ich pražskou centrálou rozpustené.

Z tradičných strán predstavovala výnimku Československá strana socialistická (ČSS), ktorá v roku 1990 začala znovu pôsobiť aj na Slovensku a uchádzala sa o mandáty v SNR, ale neuspela – získala iba 0,03 percenta. Podľa historika Jana Rychlíka, profesora na Karlovej univerzite v Prahe, aj tie české politické strany, ktoré sa pokúsili preniknúť na Slovensko, tam narazili na absolútny nezáujem voličov. A dôvod? „V otázke nového vymedzenia postavenia Slovenska neboli schopné nič ponúknuť.“

Naopak, obnovená Demokratická strana sa ani nepokúsila o prekročenie rieky Moravy smerom do českých krajín, lebo – povedané Rychlíkovými slovami, „akcentovanie slovenskej otázky nebolo pre českého voliča zaujímavé“.

Za zmienku stojí ojedinelý pokus založiť celoštátnu stranu na Slovensku. Hnutie československého porozumenia (HČP) bratislavského chartistu Vlada Čecha vzniklo koncom februára 1990, vo voľbách do SNR však získalo iba 0,4 percenta hlasov a nedokázalo osloviť ani voličov v Českej republike.

Samozrejme, bola tu ešte KSČ, po revolúcii značne otrasená a usilujúca sa o transformáciu na modernú ľavicovú stranu. Od konca marca 1990 sa však aj ona (už ako KSČS) stala federáciou dvoch samostatných strán – KSČM a KSS, ktorá postupne prijala prídomok SDĽ.

Jej predseda Peter Weiss bol síce začiatkom júna aj na volebnom mítingu v Karvinej (na severe Moravy pracovalo veľa Slovákov), ale jeho strana sa v kampani sústredila na Slovensko a podobne ako niektoré ďalšie relevantné politické strany, aj ona zdôrazňovala národný program, pravda, v podobe „autentickej federácie“.

Skrátka, všetky určujúce strany a hnutia išli do volieb v národných tričkách s tým, že si jasne vymedzili teritóriá, v ktorých budú navzájom súťažiť – Česi v Čechách a na Morave, Slováci – na Slovensku.

V popredí česko-slovenské vyrovnanie

Oficiálne sa volebná kampaň začala 29. apríla 1990, na Slovensku však mala iný charakter, iné heslá a programy ako v Česku. Kým tam dávali politické strany či hnutia do popredia svojej predvolebnej agendy ďalší rozvoj demokracie, ekonomické reformy a boj proti „komunistickým mafiám“, na Slovensku sa už v tom čase kládol dôraz na otázky nového postavenia Slovenska v spoločnom štáte.

Vyvolalo to dojem, ako by po 22 rokoch pokračovala Pražská jar so svojou „večnou“ česko-slovenskou dilemou: čo by malo mať teraz prednosť – demokratizácia politického systému a celej spoločnosti, alebo štátoprávne usporiadanie, skutočné zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi?

Ale nešlo len o rozdielne priority politických elít – českej a slovenskej. Ako ukázali sociologické výskumy, odlišné témy zaujímali aj širokú verejnosť či voličstvo v oboch častiach spoločného štátu. V tej východnej sa dostala na prvé miesto národnostná otázka.

To neznamená, že problémy spojené s prechodom na trhovú ekonomiku boli Slovákom ľahostajné. Ocitli sa hneď na druhom mieste, najmä v súvislosti s prestavbou slovenského priemyslu po konverzii tunajších zbrojoviek a s hroziacou nezamestnanosťou.

Treba vari pripomenúť, že česko-slovenské vzťahy sa začali vyhrocovať už skôr, koncom januára a v polovici marca 1990 po nevydarených pokusoch prezidenta Václava Havla premenovať štát. Prepukla tzv. pomlčková (v skutočnosti spojovníková) voj­na.

 

Na titulnej fotografii:

Václav Havel (vľavo), prezident Československa, Alexander Dubček (vpravo), znovuzvolený predseda Federálneho zhromaždenia a Marián Čalfa, premiér postkomunistickej československej prechodnej vlády.

Foto: Pravda – Profimedia

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/357835-jun-1990-slovensko-sa-zacalo-osamostatnovat/