Keď Američania pripíjali na Stalina a Rusi na Roosevelta

Na jarnej oblohe zasvietila zelená žiara. To Američania svetlicou informovali Sovietov na druhej strane rieky, že sa blížia spojenci, nie nepriatelia. Stretnutie Spojencov na Labe bolo srdečné. Takto uvádza jednu z kľúčových operácií v oslobodzovacích bojoch na frontoch II. svetovej vojny v denníku PRAVDA publicista MILAN ČUPKA. Ten príbeh vošiel do histórie ako stretnutie spojencov na Labe.

Šiesti Američania si podávali ruky s vojakmi Červenej armády, vzápätí si pripíjali vodkou. Vtom si však jeden z Američanov všimol, že všade vôkol nich ležia mŕtvoly nemeckých civilistov – väčšinou starcov, žien a detí. „Nech je tento deň pamiatkou na všetky nevinné obete,“ povedal tak, aby mu rozumeli aj Rusi. Teda – paradoxne – po nemecky.

Stretnutie amerických vojakov s Červenou armádou na sklonku druhej svetovej vojny malo veľký symbolický význam. Nepriateľovi, ktorý aj v druhej polovici apríla 1945 stále odolával na mnohých frontoch, malo demonštrovať, že je zatlačený a obkľúčený. A rozdelený – dotyk spojeneckých armád neďaleko Drážďan rozdelil Tretiu ríšu na sever a juh. Aj preto bolo stretnutie na diplomatickej úrovni veľmi starostlivo naplánované a opatrné z oboch strán.

Priamo na bojisku však bolo všetko inak. Od polovice apríla bolo jasné, že stretnutie armád je na spadnutie. Američania držali svoje pozície na západ od rieky Labe a Rusi rýchlo postupovali. Oči senzáciechtivých reportérov sa preto upierali na generála Courtneyho Hodgesa, ktorého Prvá armáda bola ku kontaktu najbližšie. Hodges bol však zúfalý. Keď žiadal od hlavného veliteľstva pokyny, ako postupovať, vždy ho len odbili vetou: „Správajte sa k nim slušne.“

Z terénu medzitým prichádzali samé „zaručené“ správy. Jedna hliadka do vysielačky oznámila, že zazrela ruský tank s dohovoreným znakom – bielym kruhom okolo vežičky. Už o chvíľu však priznala, že ide len o malý zelený kopček, okolo ktorého je natiahnutá šnúra s bielizňou. Američania vydali príkaz nestrieľať, aby náhodou nezasiahli prichádzajúcich Rusov. Rozkaz však zrušili, keď sa na druhej strane Labe začali drzo opaľovať nemeckí vojaci.

Ako v tých posledných dňoch vyzeralo kedysi hrdé Nemecko? Atmosféru výstižne opísal napríklad Kurt Vonnegut v románe Bitúnok číslo 5: „Bane na mŕtvoly zatvorili. Všetci vojaci odišli bojovať proti Rusom. Ženy a deti kopali na predmestiach strelecké zákopy. A tam kdesi bola jar.“ Americké hliadky už len zriedka narazili na nepriateľa. Nemeckí vojaci sa im vzdávali, aby nepadli do ruského zajatia, civilisti ustráchane čakali, čo príde.

Namiesto zbrane vodové farby

A v tejto atmosfére strachu a nedôvery prišlo to očakávané stretnutie. Jeho priebeh vykreslil v knihe Posledná ofenzíva americký vojenský historik Charles B. MacDonald. Hoci americké hliadky mali prísny zákaz vzdialiť sa viac než päť míľ od základní, viaceré rozkaz ignorovali. Patril k nim aj poručík William Robertson, ktorý sa popoludní 25. apríla zatúlal až do mestečka Torgau, v ktorom bolo stále počuť streľbu. Vtom zbadal, že smeruje od Rusov.

Keďže pri sebe nemal zelenú svetlicu, ktorou by preukázal dohodnutý signál, vzal z jedného domu bielu plachtu a v prázdnom obchode našiel súpravu vodových farieb. Zakrátko bola americká vlajka hotová. Vybehol s ňou na vrchol veže a mával. „Streľba ale neustala, keďže pár dní predtým sa nemecká posádka snažila zmiasť Rusov práve americkou vlajkou. Ruskí vojaci si mysleli, že je to zase lesť,“ píše v knihe MacDonald.

Našťastie sa pod vežou s Američanom v skupine oslobodených zajatcov nachádzal aj jeden ruský. Ten zakričal na svojich, aby nestrieľali, že sú vedľa neho ozajstní Američania. Po prvých minútach nedôvery sa začala oslava, ktorá trvala asi hodinu. Potom Robertson pozval troch ruských vojakov, aby sa s ním vrátili na americkú základňu. Privítanie? Zúrivosť nadriadených a hrozba poľného súdu. Veď porušil zákaz vzdialiť sa!

Veliteľstvo si stretnutie predstavovalo úplne inak. Malo sa odohrať organizovane na úrovni generálov a nie na popud nedočkavých dobrodružných hliadok. Takto museli stretnutie zopakovať na druhý deň, už aj s novinármi. Vtedy vznikla aj asi najznámejšia fotografia z americko-sovietskeho stretnutia, na ktorej si Robertson (medzičasom oslobodený od viny samotným generálom Hodgesom) podáva ruku s poručíkom Alexandrom Sylvaškom, ktorý ho deň predtým privítal.

 

Na titulnej fotografii:

Slávna fotografia zo stretnutia spojeneckých vojsk pri Labe. Poručík americkej armády William Robertson ( vľavo) s poručíkom Červenej armády Alexandrom Sylvaškom.

Autor: Wikimedia Commons

 

CELÝ PRÍBEH ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/354013-ked-americania-pripijali-na-stalina-a-rusi-na-roosevelta/