Košická rodáčka Edith Egerová: Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Mala šestnásť rokov, keď ju Josef Mengele, osvienčimský Anjel smrti, vytiahol z radu, ktorý viedol priamo do plynu. Jej mamu poslal nemilosrdne na smrť. Košická rodáčka Edith Egerová, za slobodna Elefantová, ktorá ako 87-ročná stále pracuje ako psychoterapeutka na predmestí kalifornského San Diega, v sebe neživí nenávisť. "Najväčší koncentračný tábor máme v hlave. A kľúč od neho držíme vo vlastnom vrecku,“ hovorí v rozsiahlom rozhovore pre PRAVDU, pod ktorý sa autorsky podpísal publicista IVAN DRÁBEK.
Po slovensky ešte hovoríte?
Už len zopár slov. Bryndza, strapačky. Bryndzu som zbožňovala, tu v Kalifornii ju, žiaľ, nedostať. Po slovensky by som sa už dnes ťažko dohovorila. Po maďarsky to stále zvládam.
Meno László Csatáry vám niečo hovorí?
Nie. Kto to je?
Bol to žandársky veliteľ Košíc. Na jar 1944 velil zbernému táboru a organizoval transporty Židov do Osvienčimu.
Nepamätám si ho. Ten tábor v Jakabovej tehelni bol však príšerný. Nahnali nás tam v marci 1944, ihneď po tom, čo do Košíc vstúpili Nemci. Odviedli celú rodinu okrem sestry Kláry, ktorá študovala v Budapešti. Otec, mama, najstaršia sestra Magda, ja, strýkovia, tety, všetci sme tam boli. Správali sa k nám ako k zvieratám. Dva mesiace sme prežili bez toho, aby sme tušili, čo nás čaká. Utiecť sa nedalo, zastrelili by nás. V polovici mája vypravili prvý transport. Vzápätí sme prišli na rad my… A čo sa stalo s tým žandárskym veliteľom?
Nerušene prežil život v Kanade, neskôr sa vrátil do Budapešti. Lovci nacistov ho pred troma rokmi vypátrali. Postavili ho pred súd, ale rozsudku sa nedožil. Ako 98-ročný predvlani zomrel. Nemrzí vás, že trestu unikol?
Nechcem sa trápiť vinou a trestom. To prenechám nástupcom Simona Wiesenthala. Keď som bola v Osvienčime, na každého nacistu som sa pozerala s tým, že aj ja som mohla byť na jeho mieste. Osud rozhodol, že som sa narodila v Košiciach a nie vo Viedni či v Berlíne. Keby som sa narodila tam, do inej rodiny, vychovávali by ma v duchu, že dnes ovládneme Nemecko a zajtra celý svet. Deti sa dajú veľmi ľahko ovplyvniť. Aj ja by som možno mala veľmi rada strýčka Hitlera. Bola som však na druhej strane. Označili ma za súčasť zhubného nádoru, ktorý treba vyrezať.
Kedy ste si prvý raz uvedomili, že ako židovské dievča to v živote nebudete mať ľahké?
Bola som veľmi dobrou gymnastkou. Mojím snom bolo dostať sa do reprezentácie, na olympiádu. Trénerka mi však jedného dňa povedala, že musím v družstve uvoľniť miesto kresťanskému dievčaťu. Lebo som Židovka. To ma veľmi ranilo. Trénovala som denne päť hodín, aby som na pretekoch uspela. A nepustili ma, lebo som nemala vhodný pôvod.
To už bolo v horthyovskom Maďarsku?
Áno, Horthy zabral Košice na jeseň 1938 a toto sa stalo o nejaké dva či tri roky neskôr. Zlomilo mi to srdce. Pretože som cítila, že ma odstrihli od mojich ambícií, od vysnívanej budúcnosti.
To bol prvý prípad, keď ste pocítili diskrimináciu?
Nie prvý, ale dovtedy najsilnejší. Už predtým som zažila ponižovanie. Chodila som do židovskej školy, a keď sme sa po vyučovaní vracali domov, deti nás opľúvali. Antisemitizmus vždy bol a, žiaľ, aj dnes je. Je mi ľúto tých ľudí, že nevedia svoje životy naplniť láskou a namiesto toho žijú nenávisťou. Pritom všetci máme viac spoločného ako toho, čo nás odlišuje. Všetci chceme byť milovaní a milovať. Nenarodili sme sa pre nenávisť. Jej nás iba niekto naučí. Vtlčú do hlavy, že ja som lepšia ako ty. Ale to ma neposilní. Nebudem sa cítiť lepšie preto, že si do niekoho môžem kopnúť.
Ako si spomínate na detstvo v Košiciach?
Otec bol vychytený krajčír s bohatou klientelou. Bývali sme na hlavnom námestí. Rada som sa pozerala z okna – na divadlo, na park. Mame som pomáhala v kuchyni. Vyprážali sme spolu kuracie rezne, dodnes ich zbožňujem. Naučila ma piecť štrúdľu. Mali sme krásnu keramickú pec. V nedeľu sme chodili do cukrárne. Bola som plaché, zakríknuté dieťa. Taký poškrabok. Moje sestry boli krásne a nadané. Najstaršia Magda hrala na klavíri. Pre jej peknú tváričku, sexi postavu a blond vlasy sme ju volali Zsa Zsa Gábor, podľa tej herečky. Klára bola zase geniálna huslistka. Boli odo mňa o päť a o tri roky staršie. Hanbili sa so mnou chodiť von. Strašne som škúlila. Až keď som mala desať rokov, mama ma vzala do Budapešti na operáciu a zrak mi napravili. Komplexov som sa zbavila, ale dovtedy som bola veľmi osamelá. Pred ľuďmi som od hanby privierala oči. Tá uzavretosť do vlastného vnútorného sveta sa neskôr ukázala ako užitočný tréning na Osvienčim.
Vy ste nezdedili hudobný talent?
Ja som bola pohybovo nadaná. Keď som mala štyri roky, mama ma zapísala na balet. Všetci ma poznali len ako Klárinu sestru. Ona bola zázračné dieťa, hotová hviezda, už ako päťročná vystupovala s Mendelssohnovým husľovým koncertom. Ja som sa vlastným menom ani nepredstavovala. Hanbila som sa aj za to strašné priezvisko: Elefantová! Hotový výsmech pre dievča, ktoré chce byť balerínou.
Na titulnej fotografii:
Edith Egerová.
Autor: archív Edith Egerovej