Ladislav Nádaši-Jégé. Zabudnutý jubilant

Tradovalo sa, že jeho pseudonym Jégé je len prevrátená podoba výrazu grobian. Takto nejako častovali Nádašiho niektorí jeho kolegovia, lebo považoval za bežné hovoriť do očí aj nepríjemné pravdy. Esej o literátovi v denníku PRAVDA napísal literárny historik VLADIMÍR PETRÍK.

Prozaikov pseudonym – v slovenskom kontexte dosť bizarný – tvoria iniciálky predošlého Nádašiho pseudonymu Ján Grob, ktorým podpisoval svoje prvotiny v 90. rokoch 19. storočia. Tradovalo sa, že tento pseudonym je len prevrátená podoba výrazu grobian. Takto nejako častovali Nádašiho – ešte ako študenta medicíny a člena spolku Detvan v Prahe – niektorí jeho kolegovia, lebo považoval za bežné hovoriť do očí aj nepríjemné pravdy a zbavovať kamarátov ilúzií; a to aj národných.

Spomína si na to Vavro Šrobár, vtedy tiež poslucháč medicíny v Prahe. Išlo o to, že v jednej konkrétnej situácii Nádaši vyhlásil, že za väčší obnos zlatiek by hocikto veru zradil svoju slovenskosť. Šrobár ho charakterizuje ako „ironika a skeptika“, ale zároveň ho vysoko hodnotí: Jégé bol pre všetkých „uznávanou autoritou v otázkach li­teratúry, filozofie, politiky a vôbec vo všetkom, čo sa týka nášho mimomedicínskeho odboru…“. Je však možné, že Jégého pseudonym nemá nič spoločné s jeho povahovým založením.

Rozviazané jazyky

Generačne patril Jégé (1866 – 1940) k autorom slovenského literárneho realizmu, presnejšie k jeho druhej vlne (Timrava, Tajovský), ale na rôzny spôsob z neho vybočoval. Inšpiroval sa francúzskym naturalizmom, konkrétne Zolom, a tak mu prischla aj charakteristika: slovenský naturalista. Ešte závažnejšie bolo, že celé jeho dielo okrem prvotín vychádzalo až po roku 1918, teda po vzniku Československej republiky. Tento fakt tiež zanechal na ňom stopu. Patril aj k autorom tzv. rozviazaných jazykov. Nazval ich tak Štefan Krčméry. Išlo o autorov, ktorí z rôznych dôvodov prestali pred rokom 1918 písať alebo sa postupne vytratili z literatúry (Kukučín a iní). Krčméry bol vtedy šéfredaktorom obnovených Slovenských pohľadov a pokladal si za povinnosť oživiť literárnu minulosť a podporiť tak literárnu súčasnosť.

Pokiaľ išlo o Jégého, stal sa Krčméry jeho poradcom vo veciach literatúry, radil mu a redigoval texty, písal na jeho diela povzbudzujúce kritiky. Ich vzťah prerástol do skutočného priateľstva, ako o tom svedčí bohatá korešpondencia. V jednom z listov (1924) Jégé píše: „Milý Števko, ak je Šangala skutočne niečo hoden – a niekedy si aj sám myslím, že snáď je tak – jeho oživotvorenie môže jedine Tebe ďakovať. Bez Tvojho obodrenia by som sa nikdy nebol dal do tejto práce.“ A o rok neskôr: „Števko môj drahý! Ďakujem Ti, nie bez dojatia, za Tvoju starostlivosť o mňa. Skutočne, toho je už mnoho, za čo Ti musím byť povďačný. Keby som mal nejakú možnosť sa Ti odslúžiť, bol by som šťastlivý.“ Keď Krčméry ochorel (1932), Jégé tvorivo zneistel.

Dvadsať rokov mlčania

Do slovenskej prózy vstúpil koncom 80. rokov 19. storočia dlhšou novelou Výhody spoločenského života (1889) a v 90. rokoch pokračoval niekoľkými humoristickými poviedkami. Jeho vstup znamenal kritické vyrovnávanie sa s poklesnutým romantizmom a orientáciu na realizmus. Po sľubnom rozbehu sa však na dvadsať rokov odmlčal. V jeho odmlčaní sa videl krok od slovenskej kultúry, ale i slovacity vôbec. Hovorilo sa o akomsi podpise, ktorým sa zriekol literárnej tvorby kvôli lekárskemu postupu. Sám to vysvetľoval tak, že sa jeho otec zadlžil, prišli o strechu nad hlavou a on musel pomáhať splácať dlh.

Istú ideovú oslabenosť k národnej problematike badať však už v jeho prvotinách. Na rozdiel od iných autorov svojej generácie nevyrástol na dedine, ktorá bola stále slovenská, ale v meste (konkrétne v Dolnom Kubíne, ktorý bol vtedy župným mestom). Ako väčšina slovenských mestečiek aj Kubín bol už pomaďarčený, hoci, ako sa vyjadrovali súčasníci, nedochádzalo tam k národnostným excesom. To znamená, že uvedomelí Slováci a maďaróni nažívali v mieri.

Nepáčilo sa to Vajanskému, ktorý neváhal nazvať oravských Slovákov „dvojdvorovými žoldniermi“. Ivan Thurzo, ktorý je v spomienke na Jégého k nemu dosť kritický, tvrdí, že zo slovenskej strany nešlo o maďarónstvo, ale o „mameluctvo“. Ako hovorí ďalej, niektorí maďaróni chodievali aj na slovenské divadelné predstavenia a v „stoličnom“ zhromaždení „často odzneli aj slovenské prejavy, a to z úst inteligentov…“, okrem toho Orava bola jedinou župou, kde neboli pomaďarčené miestne názvy. Do tohto prostredia vhodne zapadol aj Ladislav Nádaši.

 

Na titulnej fotografii:

Ladislav Nádaši-Jégé (12. február 1866 – 2. júl 1940).

Autor: FOTO SÚBORY/MATICA SLOVENSKÁ 1980

 

Vladimír Petrík (1929)

Až do penzie pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Publikuje štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda. Je autorom radu diel, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha rozhovor, v ktorej odpovedá na otázky literárneho vedca Vladimíra Barboríka). Pôsobí ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera.

 

CELÚ ESEJ VLADIMÍRA PETRÍKA

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/portret/clanok/389037-ladislav-nadasi-jege-zabudnuty-jubilant/