Ľudovít Štúr, prvý slovenský politik. V jeho hodnotení bola vždy rozpoltenosť

Ľudovít Štúr sa stal v našom historickom príbehu osobnosťou číslo jeden, osobnosťou konštituujúcou a kanonizujúcou zmysel slovenských dejín, slovenskú národnú ideológiu spôsobom, na ktorom možno stavať budúcnosť. V denníku PRAVDA ho v dňoch 200. výročia narodenia priblížil v eseji literárny vedec a politik RUDOLF CHMEL.

Vzťah k minulosti, v našom prípade k predminulému storočiu, dnes reflektujeme z pohľadu perspektívy, teda 21. storočia. Oplatí sa preto, nielen jubilejne, položiť si otázku: Akú má dnes z tohto odstupu v našom súčasnom historickom vedomí, v našej pamäti hodnotu Ľudovít Štúr? A čo, kto ju vlastne určuje? Poskytuje vôbec takáto personalizovaná minulosť ešte nejaké aktuálne vzory, príklady, oporu pri obhajobe našich prítomných postojov? Predstavuje naozaj podstatnú súčasť našej identity? Sceľuje alebo rozdeľuje, inšpiruje, iniciuje alebo iba konzervuje? To sú otázky, ktoré sú časové nielen pri výročiach.

My, pravdaže, nechceme nanovo poznávať len dielo, ale i život Ľudovíta Štúra, chceme vedieť nielen to, ako konal, ale najmä prečo tak konal. Prostredníctvom takéhoto poznávania sa usilujeme vedieť viac nielen o veľkých, politických dejinách, ale aj o mikrohistórii, dejinách každodennosti. Chceme pochopiť, a podľa možností aj vysvetliť, prečo je Ľudovít Štúr „najväčším Slovákom“, ako znel výsledok ankety z prelomu tisícročí, v ktorej Štúr „zvíťazil“ nad Štefánikom a Dubčekom. Hoci takéto ankety nemusia byť vždy celkom príznakovým obrazom významu historických osobností, predsa len sú určitým svedectvom národnej súdržnosti. A v istom ohľade aj impulzom na diskurz o zmysle slovenských dejín dnes.

Oslavnosť vs. kritickosť

V hodnotení Ľudovíta Štúra sa u nás od začiatku prejavovala istá historická rozpoltenosť, oslavnosť verzus kritickosť (J. M. Hurban, S. H. Vajanský, J. Škultéty, Š. Krčméry a i. verzus hlasisti, prúdisti, M. Hodža, B. Pavlů, F. Votruba a i.), ktorá pokračovala latentne aj následne (vynecháme teraz extrémy), aby sa však Štúr napokon predsa len stal tým symbolom národnej súdržnosti, ktorý dával – napriek protirečivosti čias aj jeho diela – našej národnej existencii vyšší zmysel. Zmysel, ktorý nerozdeľoval, ale spájal, neraz inak nespojiteľných – národniarov, čechoslovakistov, komunistov, ľudákov, demokratov a ďalších.

Štúr sa tak stal v našom historickom príbehu posledného vyše pol druha storočia osobnosťou číslo jeden (nielen kvôli spomínanej ankete), osobnosťou konštituujúcou a kanonizujúcou zmysel slovenských dejín, slovenskú národnú ideológiu spôsobom, na ktorom možno stavať – napriek všetkej skepse – budúcnosť. Aj pri poznaní toho, ako ju sám Štúr na konci života sproblematizoval.

Narušovanie historických kánonov nebýva zvyčajne prijímané ústretovo, pri výročiach významných osobností o to väčšmi. Akýsi druhý život Štúrovho pôsobenia v našom prostredí, ktorý tento kánon zvyčajne problematizuje, predstavuje aj Štúrova vydavateľská konkretizácia. Vydávanie, respektíve skôr nevydávanie jeho kritického, akademického diela, takisto ako už tradičná absencia vážnych monografických prác o ňom sú len vrcholom ľadovca, ktorý dokumentuje, že namiesto skutočného poznania sa zväčša uspokojujeme s ustáleným kanonickým obrazom zakladateľa národa, ktorý sme získali v škole. Priamo exemplárnym príkladom môže byť aj aktuálne vajatanie okolo posmrtne vydaného spisu Slovanstvo a svet budúcnosti, aj jeho posledné amatérske vydanie (2015).

Vydávanie/nevy­dávanie Štúra je kapitola sama osebe a iste by si zaslúžila špeciálnu pozornosť. Tak ako by si ju zaslúžil celý druhý život Štúra, teda jeho reflexia v konkretizácii historiografie, literárnej vedy, jazykovedy, politológie, novinovedy, etnografie a etnológie či ďalších disciplín, ktoré svojím dielom obsiahol (politická konkretizácia by si žiadala osobitnú štúdiu).

Intelektuál politikom

Štúrovou výhodou bolo, že sa narodil do historickej doby, do čias, keď sa vskutku písali dejiny, veľké dejiny, keď sa začala vytvárať nielen moderná spoločnosť národná, ale aj občianska, keď sa slovenská intelektuálna elita cieľavedome pokúšala prostredníctvom národnej myšlienky, ale aj občianskych princípov prebúdzať dovtedy celkom neprivilegované ľudové, rurálne vrstvy, aby sa z nich sformovala nová entita, dovtedy takmer neznáma a nepoznaná. Tá, samozrejme, ideu národnej emancipácie mohla prijať najmä v sociálnom kontexte.

Štúr však vskutku vedel, že aj keď samotné vytvorenie národa je dielom vzdelancov, jeho stavbu treba budovať „odspodku, od ľudu obecného“. To bol základný predpoklad presahu intelektuála do politiky, ktorý nestavia dom od strechy, vo víziách, ale zdola, teda „odspodku“. (Na rozdiel napríklad od jeho vrstovníka Jonáša Záborského, ktorý preferoval získanie duchovenstva a zemianstva a až následne chcel „ošľachtiť surovú masu“.) Štúrov postoj bol politický, nerátal už len s čitateľom, nebodaj vzdelaným, rátal s tou Záborského surovou masou, teda s robotným ľudom, menej vzdelaným či nevzdelaným, ale tvoriacim národ.

Ľudovít Štúr bol prvý slovenský intelektuál, ktorý vstúpil na pole politiky s ambíciou robiť ju profesionálne. Vstupoval do nej s úmyslami gradualistickými, ktoré sa však veľmi rýchlo museli vyrovnať s revolučnými situáciami dovtedy nepredstaviteľnými. Kým bol v službe ducha, musel rátať s obmedzeniami externými, keď sa dal na politiku, obmedzenú individuálnu slobodu vymenil za zápas o kolektívnu slobodu národnú a sociálnu zároveň.

Kodifikáciou spisovnej slovenčiny vytvoril Štúr základné podmienky nielen na vznik romantickej literatúry, ale aj na šírenie politických názorov v Slovenských národných novinách, v ktorých zjednotil v mene národného záujmu konfesionálne rozdrobenú spoločnosť naprieč všetkými jej vrstvami okrem vysokej šľachty. V úvodníkoch, článkoch, často vlastne politických esejach analyzoval najpodstatnejšie sociálne a duchovné, najmä však politické problémy, ktoré hýbali predrevolučnou spoločnosťou. Sformuloval v nich slovenskú národnú ideológiu, ktorej stopy sú v nej viditeľné dodnes.

Maďarská opcia

Revolúcia 1848/49 ukázala, že Štúr, ktorý dovtedy operoval v stredoeurópskom priestore, zjednodušene povedané, sa nemohol dohodnúť s Kossuthom. Za to bolo treba zaplatiť daň – dať sa do služieb reakčnej Viedne. A keď sa ani tam nepochodilo, uchádzať sa o priazeň u iného reakcionára – ruského cára. Bolo však z tejto situácie vôbec nejaké východisko? Boli na maďarskej strane iné opcie? Boli vôbec nejaké opcie? Maďarský nacionalizmus, ktorého supremačné snahy boli založené na územných ambíciách smerujúcich k maďarskej štátnej nezávislosti, vychádzajúcej z konceptu jednotného maďarského národa, sa opieral o vyššiu i strednú šľachtu. Slovenský nacionalizmus v tom istom čase, osnovaný na jazykovo-kultúrno-etnickom princípe a ľudovej báze, ktorú sa usilovala kultivovať neveľká intelektuálna elita, a ešte menšia časť nižšej šľachty, respektíve zemianstva, sa v tejto situácii ohrozenia dostával čoraz viac do obrannej pozície a, nemajúc inej možnosti, obracal sa so svojimi sťažnosťami, prosbopismi na Viedeň, ktorá predstavovala za Metternicha a po revolúcii i za Bacha rovnakú baštu reakcie.

Maďarská opcia bola pre slovenskú politiku od tridsiatych rokov 19. storočia, od čias, keď sa absolutizovalo postavenie maďarčiny ako úradnej reči, fakticky neprijateľná. Maďarizácia, tak ako sa v tridsiatych rokoch stupňovala, vyvolávala prirodzenú obrannú reakciu Slovákov, ktorá cez konkrétne Štúrove politické aktivity, takzvané jazykové obrany, kodifikáciu jazyka, noviny atď. vyvrcholila v rokoch meruôsmych.

Konflikt maďarského (uhorského v zmysle jednonárodného politického národa) a slovenského (etnicko-kultúrneho) nacionalizmu, ktorý v tých rokoch vyvrcholil, ovplyvnil slovenský politický vývoj nielen po revolúcii, ale aj po rozpade monarchie, a vlastne pôsobí vo vedomí v latentnej podobe dodnes.

Keď sa po revolúcii 1848/49 vyčerpali všetky možnosti, priklonil sa Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti (vyšiel prvý raz až roku 1867 v ruskom preklade) k utopickému konceptu, ktorý znamenal panrusizmus dovtedy v týchto končinách nevídaný. Tento koncept však nebol, nielen pre jeho neznámosť v slovenskom prostredí, nikdy inkorporovaný do reálneho politického myslenia ani do politickej praxe.

 

Na titulnej fotografii:

Viera Kraicová: Ľudovít Štúr v pracovni (1956, výrez).

Autor: Zdroj: Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre

 

CELÚ ESEJ RUDOLFA CHMELA

ČÍTAJTE NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

 

http://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/371974-ludovit-stur-prvy-slovensky-politik-v-jeho-hodnoteni-bola-vzdy-rozpoltenost/