M. M. Hodža: Šľachtic ducha s pomníčkom skromným-preskromným

Zo "slovenského triumvirátu" národných velikánov Štúr-Hurban-Hodža najmä tomu poslednému čo by národ zostávame nesmierne veľa dlžní. Meno Michal Miloslav Hodža mladšie generácie sotva poznajú. Nespravodlivo mu prischla povesť zbabelca, ktorý uteká z boja. V závere života trel biedu, navyše sa musel zmieriť s nepochopením až zradou najbližších priateľov. A dodnes nemá ani dôstojný hrob. V cykle Po stopách štúrovcov v denníku PRAVDA približuje životný príbeh M. M. Hodžu publicistka SOŇA PACHEROVÁ.

Ani niektorí vysokí slovenskí politici netušia, že bratislavské námestie s Prezidentským palácom sa menuje podľa štúrovca Hodžu, nie podľa jeho synovca a predsedu vlády niekdajšej ČSR Milana Hodžu. Encyklopédie chybne uvádzajú niektoré dátumy spojené s Hodžovým životom. Historici mylne tvrdia, že na prvej vychádzke štúrovcov na Kriváň 16. augusta 1843 nebol on, ale Hurban.

Ak však Slováci boli v minulosti toľko vysmievaní, že nemajú vlastnú šľachtu, práve Hodža je dôkaz, že mali prinajmenšom „šľachtu ducha“. Do jeho bohatého rodostromu patria aj takí významní vedci ako biológ Ivan Pišút či už zosnulý patológ a jazykovedec Igor Kutlík. A tiež bratia Zajacovci, exposlanec Peter a exminister zdravotníctva Rudolf.

Hodžovi tiež vďačíme, teda aspoň poniektorí, za to, že v slovenčine zostal ypsilon – o ktorý Štúr veľmi nestál. „Zrušiť moje tvrdé y? To sa, Boh dá, nigdá nestane!“ je známy jeho výrok. Hoci nepohrdol pohárom dobrého vína, dodnes rezonujú aj jeho úporné snahy odviesť Slovákov od alkoholu. Žiaľ, ani takýto nasadený „ťažký kaliber“ to nedokázal.

Zo slávnej trojice bol najstarší. Štúr ho opísal ako „vzorného človeka, ku všetkému pripraveného Slovana, skalu, tichú búrku a skvelú dúhu Tatier“. „O to horšie je poznanie, že zo štúrovskej generácie je trestuhodne zabudnutý a zabúdaný,“ tvrdí jeho prapravnuk Ivan Pišút, ktorý sa dnes asi najcieľavedomejšie usiluje o zachovanie Hodžovej pamiatky.

Obrat od češtiny, zostal len ypsilon

Keď sa 22. septembra 1811 v turčianskej dedinke Rakša do klopotu mlyna opäť zamiešal detský plač, mlynár Ján Hodža si do svojho kresťanského spevníčka zaznamenal narodenie tretieho syna – Michala. Chlapec, ktorý si neskôr do mena vložil charakteristické štúrovské Miloslav, sa síce nenarodil do bohatstva, no jeho rodina nebola ani biedna. Prežil šťastné detstvo, bol zdravý, veselý, múdry, húževnatý.

Už v ľudovej škole v Mošovciach sa stretol s osobnosťou Jána Kollára, ktorý ju predtým tiež navštevoval. Učil ich dokonca rovnaký učiteľ Adam Burian. Rovnako ako Kollár pokračoval aj Hodža v štúdiu na gymnáziu v Banskej Bystrici. Na prešovskom lýceu si neskôr prvý raz s nadšením a dopodrobna prečítal Kollárovu Slávy dcéru.

V tom čase spoznal aj dielo Pavla Jozefa Šafárika. Oboch národovcov si dnes pre reč, ktorou písali, privlastňujú aj Česi. Preto sa Hodža tiež najprv prikláňal k tomu, aby sa jazykom Slovákov stala biblická čeština. Až neskôr urobil zásadný obrat, čo zdôvodnil takto: "Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo, alebo pri češtine nebude ani pre Čechov, ani pre seba nič.“ Tvrdé y však pre Hodžu zostalo nedotknuteľné.

Skutočnú živnú pôdu však Hodžovho národné cítenie našlo až na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde aktívne pôsobil v Spoločnosti česko-slovanskej aj v tajnom študentskom spolku Vzájomnosť. A po tom, čo ho v roku 1837 vo Viedni vysvätili za evanjelického kňaza, začala sa ďalšia veľká etapa jeho života. Takmer tri desaťročia pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši, kde sa ďalej národne angažoval.

Na liptovskej fare Hodža v roku 1841 spoznal dcéru mikulášskeho lekára Kornéliu Kellnerovú. „Traduje sa, že Kornélia sa so svojím manželom zoznámila nevšedne,“ spomenie Ivan Pišút. Vraj sa to stalo v jedno nedeľné ráno, keď mladý farár otváral dvere kostola. Silný prievan ovanul jeho kňazské rúcho, ktoré sa vzápätí ovinulo okolo vchádzajúceho švárneho dievčaťa. Do roka bola svadba. Manželstvo Hodžovcov bolo veľmi šťastné. Keď nastúpila „slovenská revolučná jar“ rokov 1848–1849, starali sa už o štyri malé deti.

 

Zo života M. M. Hodžu

  • Narodil sa 22. septembra 1811 v Rakši.
  • Ľudovú školu vychodil v Rakši a Mošovciach, študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, na evanjelickom kolégiu v Prešove, evanjelickom lýceu v Bratislave a napokon na teologickej fakulte vo Viedni, kde ho v roku 1837 vysvätili za kňaza.
  • Na bratislavskom lýceu začal pracovať v Spoločnosti česko-slovanskej, v rokoch 1833 až 1834 bol jej podpredseda. Od júna 1834 pôsobil v tajnom spolku Vzájomnosť.
  • V rokoch 1837 až 1866 bol evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši.
  • Päť detí sa mu postupne narodilo v manželstve s Kornéliou Kellnerovou, s ktorou sa oženil v roku 1842. Ďalších päť, narodených po roku 1849, teda v najťažších časoch Hodžovcov, zomrelo.
  • Na fare v Hlbokom v júli 1843 aj so Štúrom a Hurbanom spolurozhodoval o podobe spisovnej slovenčiny a vydávaní slovenských novín. V auguste 1844 v Liptovskom Mikuláši založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín, stal sa jeho prvým predsedom.
  • Počas revolúcie 1848 až 1849 mal veľkú zásluhu na uskutočnení schôdze národovcov v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktorá aj v prítomnosti Štúra a Hurbana schválila 14 bodov Žiadostí slovenského národa.
  • Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady ustanovenej v septembri 1848 vo Viedni, bol aktívny účastník slovenských dobrovoľníckych výprav po boku cisárskych vojsk, hoci nesúhlasil s otvoreným vojenským konfliktom.
  • Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša, v rokoch 1849 až 1850 bol stoličný notár Liptovskej župy.
  • V rokoch 1863 až 1867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.
  • Zomrel 26. marca 1870 v sliezskom Těšíne (dnes Český Těšín), kde od roku 1867 žil v exile. V roku 1922 jeho ostatky previezli do Liptovského Mikuláša.

 

CELÝ PRÍBEH MICHALA MILOSLAVA HODŽU

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/363885-m-m-hodza-slachtic-ducha-s-pomnickom-skromnym-preskromnym/