Magda Husáková-Lokvencová: Od sociálnej utópie k divadelnej réžii

Keď pred polstoročím zomrela, bola akurát na prahu päťdesiatky. Zostali po nej dve deti, dvaja muži, titul doktorky práva, rozpracovaná divadelná i televízna inscenácia, tri texty rozprávkových divadelných hier (napísaných v spoluautorstve s priateľkou), niekoľko herecky stvárnených divadelných a filmových rolí, vyše päťdesiat divadelných a televíznych réžií, zakladateľská zbierka slovenského divadelného archívu… Vo výpočte sa dá pokračovať, ktovie, aké poradie by tomu všetkému stanovila ona sama… Dnes si pripomíname storočnicu Magdy Husákovej-Lokvencovej. V denníku PRAVDA ju približuje teatrologička NADEŽDA LINDOVSKÁ.

Do dejín slovenského profesionálneho divadelníctva vošla Magda Husáková-Lokvencová ako prvá žena, ktorá sa odvážila stať sa režisérkou. Bola vnímaná ako výlučná osobnosť. Ešte desať rokov po jej smrti, teda v roku 1976, bolo jej prvenstvo samotnými ženami považované za priekopnícky čin: „Osobitosť zástoja Magdy Husákovej-Lokvencovej v neveľkom kolektíve slovenských profesionálnych režisérov pramenila z jej bezpečnej orientácie v moderných prúdoch divadelného umenia, zo schopnosti prieniku k myšlienkovému jadru dramatikovej výpovede, no v neposlednom rade i z obdivu k jej odvahe postaviť sa ako jediná žena za režisérsky pult po boku svojich mužských kolegov.“ (Nelly Štúrová, Javisko 1976, č. 2).

Napriek dobovej predpojatosti voči ženám za režisérskym pultom si Magda Husáková-Lokvencová vydobyla úctu kolegov i obdiv divadelných kritikov. Významne prispela k profesionalizácii a diváckemu úspechu vtedy mladej bratislavskej činohry Novej scény. Netradičným spôsobom inscenovala slovenskú klasiku. Nadviazala na postupy medzivojnovej divadelnej avantgardy. Už v 60. rokoch presadzovala moderné autorské divadlo. Slávila úspechy s politicky šteklivými inscenáciami Majakovského komédií aj s naštudovaniami filozoficky náročných modelových hier západných dramatikov. Pomohla pri formovaní mnohých slovenských hercov, ukázala im smer ich ďalšej tvorby.

Zomrela nečakane. In memoriam jej československí kritici udelili cenu za prínos v odbore televíznej inscenácie (v tom istom roku tá istá porota udelila ceny Milošovi Formanovi, Jaroslavovi Papouškovi, Ivanovi Passerovi, Jiřímu Trnkovi, Jozefovi Kronerovi a Evaldovi Schormovi…)

Matka ženskej réžie

Dnes JUDr. Magdu Husákovú-Lokvencovú právom považujeme za symbolickú matku ženskej réžie (divadelnej, televíznej, filmovej) na Slovensku. Hoci v čase jej začiatkov bola réžia vnímaná ako neženské povolanie, nikto o nej nemohol povedať, že je mužatka. V spomienkach súčasníkov, na fotografiách, ale aj na filmovom plátne (napr. vo Vlčích dierach) zostala ako krásna žena, tmavovláska, klasický typ so zmyslom pre eleganciu. V snahe venovať sa réžii musela stále prekonávať predsudok, že nie je muž. Zdá sa, že si osvojila určitú masku, pôsobila dojmom sebaistej, rezervovanej až neprístupnej ženy, mnohí ju na prvý pohľad považovali za čisto racionálny typ. Bola vzdelanou a stále sa vzdelávajúcou emancipovanou ženou, ženou intelektuálkou par excellence. Zamýšľala sa nad osobitosťami zástoja žien v réžii a umení vôbec, vytvárala ženské siete tvorivej spolupráce (priatelila sa a spolupracovala s Oľgou Lichardovou, Ester Šimerovou, Katarínou Hrabovskou, Natašou Tanskou, Stanislavou Vaníčkovou atď.), milovala Boženu Nemcovú, rada inscenovala ženské autorky (ktorých bolo ako šafranu).

Pozostalosť našej prvej profesionálnej divadelnej režisérky je uložená v archíve Divadelného ústavu v Bratislave. Tvorí súčasť rozsiahlej zbierky, ktorú pred šesťdesiatimi rokmi vlastnoručne založila. Obsah mĺkvych škatúľ označených jej menom je rýdzo pracovný. Sú tam uložené režijné knihy, študijné záznamy odbornej divadelnej literatúry, kresby, rukopisy referátov, fotografie predstavení, recenzie inscenácií. Podarilo sa ich čiastočne spracovať v kolektívnej monografii, ktorú Divadelný ústav vydal v roku 2008.

Život a tvorba jedno jest – aj vtedy, ak je tvorba útekom z reálneho vonkajšieho života, lebo je pokračovaním života vnútorného, vyjadrením snov, túžob a bolestí. Platí to aj o tvorbe Magdy Husákovej-Lokvencovej. Jej tvorba predstavuje, okrem iného, dobre zašifrovaný životopis a o jej osude by sa dali napísať celé romány a natočiť filmy.

Manželka intelektuála i politika

Narodila sa pred sto rokmi 13. septembra 1916. Pôvodom bola Češka, no od svojich šiestich rokov žila na Slovensku. Chcela sa stať herečkou, ale rodina trvala na štúdiu práva. Temer ako dvadsaťdvaročná sa vydala za o tri roky staršieho ambiciózneho intelektuála-komunistu JUDr. Gustáva Husáka (1. septembra 1938). Fascinoval ju svojím intelektom, sčítanosťou, energiou a rečníckym darom. Pridala sa k tzv. druhému pokoleniu davistov. Doštudovala právo, potom sa prihlásila na herectvo a tri roky študovala na bratislavskom konzervatóriu popri zamestnaní.

Na jeseň 1944, keď čakala prvého syna, vypuklo Slovenské národné povstanie, na organizácii ktorého sa podieľal aj jej manžel. Povstanie bolo potlačené a tehotnú ženu evakuovali lietadlom spolu s inými ženami, deťmi a ranenými. Prekonali náročnú cestu plnú nástrah a turbulencií, o päť dní nato v Moskve porodila zdravé dieťa. Mladá matka sa ešte stihla aspoň trochu zoznámiť s moskovským divadelným životom. V roku 1946 porodila druhého syna. Od roku 1946 jej manžel patril medzi najvplyvnejšie osobnosti na Slovensku. V tom čase začala pracovať na Novej scéne ako herečka a asistentka réžie, od roku 1947 ako samostatná režisérka.

Temer rok pracovala zadarmo. Na vedenie domácnosti mala kuchárku a vychovávateľku. Príležitosť v divadle možno dostala vďaka postaveniu svojho manžela, aj vďaka priateľstvu s dramaturgom NS Petrom Karvašom, ale kladné hodnotenia kritiky si vyslúžila vďaka vlastnej pracovitosti a talentu. Správala sa s odstupom, ale skromne. Prácu si nevyberala, robila všetko, čo jej pridelili: rozprávku, detektívku, hudobnú inscenáciu, psychologickú drámu. Prejavila zmysel pre zábavnosť, pre atraktívnu formu, pre psychológiu postáv, snažila sa obchádzať šablóny, dokonca šablóny ideologického schematizmu (v Hellmanovej Líštičkách v roku 1949 predstavila Američanov ako ľudí, nie ako predstaviteľov „amerikanizmu“).

Darilo sa jej stále viac a viac. Začalo sa však obdobie stalinských čistiek v Čes­koslovensku. Začiatkom päťdesiatych rokov sa Husák dištancoval od svojich priateľov, podrobil sa sebakritike, ale aj tak ho v roku 1951 zatkli. Manželku a deti vysťahovali z domu. Vo februári 1952 Magdu H. Lokvencovú (divadelníčka začala radšej používať svoje dievčenské priezvisko) prepustili z divadla za amorálne pôsobenie na členov súboru, potom ju „odložili“ do Národného múzea, kde za tri roky položila základy pre divadelný archív. V apríli 1954 Husáka odsúdili na doživotie. Štátna bezpečnosť jej navrhovala, aby sa rozviedla, potom by sa mohla vrátiť do divadla. Odmietla. Pritom ešte pred uväznením Husáka prepukla manželská kríza a v jej živote sa objavil iný muž. Iba keď sa jej manžel po desiatich rokoch vrátil z väzenia a žiadal, aby si vybrala, a zároveň odišla z divadla – vtedy sa rozviedla.

Popri práci v archíve múzea začala robiť divadlo mimo Bratislavy. V sezóne 1955/1956 získala angažmán v Košiciach a od roku 1956 stále angažmán v Bratislave na Novej scéne. Šťastím bolo, že žena, ktorá sa jej starala o domácnosť a bola takmer ako členka rodiny, neodišla, aj keď už nedostávala plat. (Pani Helenka neopustila Husákovcov ani po Magdinej smrti).

 

Na titulnej fotografii:

Magda Husáková-Lokvencová, 13. september 1916 – 17. január 1966.

Autor: ARCHÍV SNK

 

CELÚ ESEJ ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/portret/clanok/404836-magda-husakova-lokvencova-od-socialnej-utopie-k-divadelnej-rezii/