Malý sprievodca veľkými oslavami oslobodenia
Deň víťazstva alebo Deň oslobodenia? Má sa sláviť 9. či 8. mája? Alebo ho radšej vôbec neoslavujme? Aj takéto otázky lietali v česko-slovenskom parlamente pred štvrťstoročím. Ale tento problém nebol vôbec jednoduchý ani v prvých rokoch a desaťročiach po skončení druhej svetovej vojny. A nielen u nás – ani v Moskve! Téme sa v denníku PRAVDA venuje publicista VLADIMÍR JANCURA.
Áno, bola slávnostná vojenská prehliadka na Červenom námestí 24. júna 1945. S maršalom Žukovom na vzpínajúcom sa bielom koni a s hádzaním nemeckých vojenských zástav do prachu dlažby k múrom Kremľa. Z tribúny Leninovho mauzólea sa tomuto veľkolepému divadlu prizeral generalissimus. Medzitým v Prahe na Václavskom námestí už 17. mája 1945 defilovali pred prezidentom Edvardom Benešom jednotky 1. čs. armádneho zboru, ktorý sa začal formovať v sovietskom Buzuluku a v zostave vojsk Červenej armády oslobodzoval aj slovenské a české mestá.
Tí, čo prežili, sa tešili z vytúženého mieru, najmä politicky a rasovo prenasledovaní prežívali neskutočnú eufóriu. Ale potom už málokomu bolo do osláv. Najhoršia vojna v dejinách Európy a sveta zanechala po sebe strašné stopy. Milióny mŕtvych a zmrzačených, nesmierne materiálne škody. Žiadalo sa sústredenie na prácu, na obnovu vojnou zničeného bytového fondu, dopravy, priemyslu. Nielen v Rusku, aj na Slovensku.
Stalin dal síce vyhlásiť 9. máj za štátny sviatok a deň pracovného pokoja, ale to platilo len v prvých povojnových rokoch. Už koncom roku 1947 sa rozhodlo, že voľný deň sa presúva z 9. mája na 1. januára.
Na Deň víťazstva sa normálne pracovalo, ulice boli síce vyzdobené štátnymi vlajkami, ale vojenské prehliadky sa nekonali, slávnostný ohňostroj takisto nie, oslavovalo sa iba na verejných straníckych schôdzach a večer neformálne v rodinách. Ľudia spomínali na blízkych, ktorí sa konca vojny nedožili, pripíjali si s veteránmi.
Podľa niektorých ruských historikov Stalin sa po vojne obával rastúcej prestíže sovietskych vojvodcov a vôbec generality. Načo sa majú ešte viac vyvyšovať? Úplne stačilo, keď ľud oslavoval jeho, Stalina ako hlavného víťaza.
Súčasný ruský spisovateľ Michail Veller uvádza medzi ďalšími príčinami aj Stalinovu snahu neznížiť význam hlavného sviatku ZSSR – výročia boľševickej revolúcie. V ten deň, 7. novembra sa naďalej konali vojenské prehliadky a večer okrem ohňostroja zneli aj delostrelecké salvy. A tak to pokračovalo aj po Stalinovej smrti až do roku 1965. Prečo práve dovtedy, o tom si povieme neskôr.
A čo sa dialo na Slovensku a v ČSR? Možno to niekoho prekvapí, ale prvých sedem rokov tu koniec vojny nebol ani štátnym sviatkom a dokonca ani pamätným dňom. Ako pripomína česká historička Doubravka Olšáková, uvažovalo sa o ňom už v roku 1946, ale proti návrhu komunistov oslavovať výročie oslobodenia Československa Červenou armádou protestoval prezident Beneš vlastnoručným listom vláde.
"Sviatok 9. mája bol prvou väčšou roztržkou medzi komunistickými poslancami a Benešom,“ tvrdí Olšáková. Prezident prišiel však aj s protinávrhom: oslavovať radšej 5. máj, deň, keď Pražania povstali proti nemeckým okupantom.
Z iných zdrojov – napríklad zo servera www.fronta.cz – sa dozvedáme, že Beneša pritom inšpirovali oslavy 1. výročia Slovenského národného povstania koncom augusta 1945. Ak Slováci tak veľkolepo oslávili svoje povstanie, prečo by Česi nemohli to svoje, aj keď vypuklo až na samom konci vojny?
Ale vláda vedená Klementom Gottwaldom nenašla s Benešom spoločnú reč. A tak v zákone o úprave sviatkového práva, ani pri jeho nasledujúcich novelách, sa koniec vojny nespomína. Slávil sa akoby neoficiálne, hoci po februári 1948 už dosť pompézne. Až v novembri 1951, s účinnosťou od nasledujúceho roku, schválil československý parlament nový zákon, podľa ktorého sa 9. máj stal štátnym sviatkom ako Deň oslobodenia Československa Sovietskou armádou.
Na titulnej fotografii:
Prehliadka jednotiek Červenej armády v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí v máji 1945.
Autor: petrzalcan.sk