Mária Kišonová-Hubová: Sopránová primadona, akých nebolo mnoho

Sopránová primadona, stálica národnej opernej scény Mária Kišonová-Hubová, ktorej storočnicu si v týchto dňoch pripomíname, napĺňala svojou tvorivou interpretáciou a osobnostnou charizmou význam slova celebrita v jeho prapodstate. V denníku PRAVDA jej príbeh pripomína hudobný publicista PAVEL UNGER.

Patrím ku generácii, ktorá pred polstoročím už nestihla javiskový odchod prvého veľkého sopránu slovenskej opery, a prvého legendárneho tenora zažila len v rozlúčkových epizódach. O Helene Bartošovej a  Dr. Jankovi Blahovi by sa mi písalo ťažšie. Ďalšie dve sopránové primadony som od školských diváckych liet až po roky recenzentské zastihol ešte v mnohých dominantných postavách. Margitu Česányiovú (1911–2007) i Máriu Kišonovú-Hubovú (1915–2004).

Prečo ich spomínam jedným dychom? Nuž lebo či sa striedali v rovnakej úlohe, alebo stáli na javisku vedľa seba ako partnerky či sokyne (stávalo sa všetko), boli rozdielne charaktermi hlasov i typmi. Spoločné mali to, že obe boli sopranistky, a nadovšetko – patrili do kategórie prvých dám mladého slovenského profesionálneho divadla. Vtedy sme nepoznali celebrity, no dnes taký sprofanovaný význam slova práve ony napĺňali v jeho samej prapodstate. A teraz už len o Márii Kišonovej-Hubovej, ktorej storočnicu narodenia si 17. marca pripomenieme.

Presne a vybrúsene

Začnem takmer od konca. Od bodu, keď som pani Hubovú, krátko pred jej abrahámovinami a pred otvorením štvrtej dekády javiskovej činnosti, počul po prvý raz. Listujúc vo svojich starých bulletinoch zisťujem, že od prelomu rokov 1964/1965 až do konca jej aktívnej kariéry som mal šťastie spoznať približne pätnásť jej javiskových kreácií. Doslova kreácií. Mária Kišonová-Hubová totiž každej postave dala absolútne presné a charakterovo ostro vybrúsené črty.

Prvé zážitky z čarovného sveta opery si každý z nás uchováva v čírejších obrysoch ako tie neskoršie. Tak sa mi vynára jej krojovaná, lyricky zamilovaná, ale aj temperamentne vzdorujúca Marienka (poslovenčovaná Mařenka) z Predanej nevesty z Holoubkovej a  Gyermekovej inscenácie z roku 1961. Ale rovnako aj zasnená, bôľne ľúbiaca a bojujúca Rusalka (pretrvávajúca v iluzívnej réžii Oskara Linharta od roku 1953, ktorá dosiahla viac než pol druha stovky repríz!).

Zo slovanskej tvorby napríklad Čajkovského Tatiana, vyklenutá od dievčenskej prostoty až po elegantnú dámu, vnútorne trpiacu vyrieknutím ortieľu nad vzťahom k Oneginovi. Posledné dve úlohy alternovala práve s dramatickejšou Margitou Česányiovou, takže ich portréty mali aj po vokálnej stránke svoju autonómnosť a emocionálnu pravdivosť. V tom čase stvárňovala aj Jaroslavnu z Borodinovho Kniežaťa Igora, Alžbetu z Wagnerovho Tannhäusera. V nich som ju nevidel, zato si pamätám na jej koloratúrnu Eudoxiu z Halévyho Židovky.

Máriu Kišonovú-Hubovú sme v menšej postave nezažili. Prichádzala do veľkých a z nich aj odchádzala. Jedno, či boli z rodu klasicistických, romantických, alebo moderných. Do opernej tvorby dvadsiateho storočia sa v čase, keď dramaturgia nemusela zostavovanie plánu viazať tak prísne na obsadenosť diváckych kresiel, načieralo pravidelne. Neboli raritami, hoci neraz počet repríz neprekročil desiatku. Novinky domácej proveniencie však zotrvávali na plagátoch divadla dlho. Prvý Svätopluk dosiahol za štyri roky 65 predstavení, prvé Vzkriesenie vyše štyridsať, Krútňava z roku 1965 sa hrala 63-krát!

Na titulnej fotografii:

Mária Kišonová-Hubová ako Tatiana v opere Eugen Onegin.

Autor: Slovenské národné divadlo

 

CELÝ ČLÁNOK SI PREČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/348807-sopranova-primadona-akych-nebolo-mnoho/