Matej Andráš má deväťdesiat rokov

Prezentácia knihy Matej Andráš a jeho diplomacia srdca, ktorá zverejňuje odborné a publicistické príspevky dôverného znalca slovenskej diaspóry v Poľsku, sa uskutočnila v piatok 14. októbra v Matici slovenskej v Bratislave. Hostí v Jozefínskej knižnici na Gröslingovej ulici privítal vedecký pracovník Krajanského múzea MS Stanislav Bajaník, úvodné slovo o autorovi predniesol prof. Jozef Čongva, predseda Spolku Slovákov v Poľsku, ktorý publikáciu vydal. Generálny tajomník spolku Ľudomír Molitoris pri jej uvedení na Slovensku zdôraznil výnimočnosť chvíle. Kniha vychádza pri významnom životnom jubileu slovenského diplomata.

Matej Andráš sa narodil 19. septembra 1921 v podtatranskej obci Ždiar. Po maturite na reálnom gymnáziu v Kežmarku pokračoval od roku 1941 v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a už pred jeho zavŕšením začal od leta 1945 pracovať na Ministerstve zahraničných vecí ČSR. Najprv na pozícii referenta pre Poľsko, v máji 1946 pôsobil ako jeden z osobných tajomníkov v kabinete Vladimíra Clementisa a roku 1947 sa stal prvým československým konzulom pôsobiacim po druhej svetovej vojne v Poľsku. Z Katovíc sa vrátil roku 1950 do Prahy, kde sa čoskoro jeho diplomatická kariéra skončila.

V prvej polovici 50. rokov robil sústružíka v ČKD Sokolovo. Občiansky ho rehabilitovali v roku 1963. Na prelome 60. a 70. rokov bol prvým námestníkom ministra kultúry SR, potom riaditeľom Slovenského ústredia knižnej kultúry a vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V rokoch 1977-1989 pôsobil ako riaditeľ Slovenskej literárnej agentúry. V tom čase intenzívne prekladal zo slovenskej a ruskej literatúry. Publicisticky sa venoval najmä slovensko-poľským vzťahom a postaveniu slovenskej menšiny v Poľsku.

Marián Servátka, terajší veľvyslanec SR v Bieloruskej republike, vo svojom vyznaní jubilantovi popri inom uvádza:
„Viem, že ho potešilo, keď sa dozvedel, že som ako veľvyslanec v Poľsku hľadal riešenia ako pomôcť našim krajanom. Iba som ho nasledoval. Matej Andráš, slovenský goral, poznal všetky boľavé miesta a historicky rozjatrené rany našich Slovákov z Poľska. Ako generálny konzul bol v zložitejšej situácii ako ja. Naši krajania to vedia a cenia si to. Pomáhal nielen vtedy, ale robí to doteraz. Vždy, keď sa niečo objavilo, čo trápilo našich krajanov: či to bola nevedomosť, chladnosť, ba niekedy až bezcitnosť pár slovenských diplomatov alebo politicky turbulentné riešenia niektorých poľských politikov, bol jedným z adresátov, na ktorých sa Spišiaci a Oravci z Poľska obracali. A Matej vždy konal.“