Milan Horný naučil slovenčinu Francúzov. Mníšku, ženíchov aj expertov NATO

Milan Horný (55) dlhé roky zviditeľňuje Slovensko a Slovákov vo Francúzsku. Vytvorenie vysokoškolského diplomu zo slovenského jazyka, ktorý už možno v krajine galského kohúta študovať na magisterskej úrovni, sa vždy bude spájať s jeho menom. Jeho príbeh prinášame v rámci seriálu Úspešní Slováci. V denníku PRAVDA ho priblížila publicistka SOŇA PACHEROVÁ.

O jeho profesii rozhodli dve náhody. Prvá zasiahla, keď si pri nástupe na gymnázium v Senici volil cudzí jazyk. Mohol si „demokraticky“ vybrať medzi angličtinou a francúzštinou. „Pravdaže, chcel som na angličtinu, Beatles mi sedeli viac ako Edith Piaf. Takých ich však v triede bolo 29, po francúzsky sa chcel učiť iba jediný zúfalec. Takže to jednoducho vzali podľa abecedy,“ spomína rodom Záhorák Milan Horný, ako ho H v priezvisku nedobrovoľne priradilo k francúzštinárom.

Druhý raz mu osud zamiešal karty, keď sa hlásil na vysokú. Vybral si Filozofickú fakultu UK, plánoval študovať slovenčinu a ruštinu, učiteľský smer. „Chcel som byť učiteľ, ako takmer všetci z našej rodiny, iba môj brat dezertoval na medicínu a dnes je známy chirurg,“ hovorí. Zvolenú kombináciu však práve vtedy neotvárali. K slovenčine preto opäť pridal francúzštinu. „Ak to beriem z dnešného pohľadu, bola to veľká odvaha, až drzosť,“ priznáva. Písal sa rok 1979 a „kapitalistické jazyky“ neboli práve v móde. Ani na gymnáziu veru žiadnu motiváciu učiť sa „cukríkovú reč“ nezískal. Veď profesorku, ktorá počas jeho štyroch gymnaziálnych rokov stihla dve materstvá, stále niekto zastupoval.

„V prvom ročníku som prežil doslova peklo,“ netají. Časom však francúzštinu „omilostil“ a postupne mu napodiv mimoriadne zachutila. Ešte za „totáča“, hoci pod prísnym dohľadom pánov z ŠtB, sa dokonca dostal na dve letné jazykové stáže do krajiny za železnou oponou. Prvú absolvoval v roku 1983 v Dijone, druhú o päť rokov neskôr v Grenobli.

Po skončení univerzity chvíľu učil na bratislavskej základnej škole. Potom na katedrách jazykov dvoch fakúlt terajšej STU. Tam ho aj zastihla zamatová revolúcia. A odrazu bolo všetko inak. „Nastúpil obrovský jazykový boom. Ľudia boli hladní učiť sa, zďaleka nie už iba angličtinu.“ Zacítil príležitosť. V roku 1990 sa mu pritrafil trojmesačný pedagogický kurz na parížskom predmestí Sévres, kde metrológovia chránia platinovo-irídiový valec s hmotnosťou presného kilogramu. Neskôr sa pravidelne hlásil na konkurzy ministerstva školstva pre lektorov slovenčiny a slovenskej literatúry vo Francúzsku. Až raz, písal sa rok 1996, motyka vystrelila. Konkurz vyhral.

Vo francúzštine o slovenských pádoch

Z dvoch možností, či bude ako lektor pôsobiť v Paríži, alebo v Štrasburgu, si vtedy zvolil prvú. Nastúpil do Inštitútu východných jazykov, ktorý má vo Francúzsku tradíciu už od Napoleona, keďže slávny cisár sa príkladne snažil, aby sa jeho vojaci dokázali na dobývaných územiach dohovoriť. „V inštitúte sa vyučovalo 86 jazykov. Najviac ruský, poľský, no v ponuke boli aj tri druhy arabčiny, jidiš a podobne,“ opisuje. Francúzština bola pre pedagógov transferový, čiže sprostredkujú­ci jazyk.

S novou príležitosťou však prišla aj ďalšia tortúra. Pôvodne si totiž naivne myslel, že sa vôbec nenatrápi, akurát si finančne polepší, veď predsa bude vyučovať materčinu. Presne ako lektori z Anglicka či Nemecka, ktorí učili svoju reč v Bratislave, pričom po slovensky sa nevedeli ani pozdraviť. No realita bola úplne iná.

„Už na začiatku som zažil šok. V škole fungovali len dva ročníky slovenčinárov, v prvom som mal iba dvoch, v druhom troch študentov. Keď som ich oslovil po slovensky, absolútne sa nechytali. Mal som chuť otočiť sa na podpätku a zutekať,“ hovorí. Musel vyučovať po francúzsky, čiže aj touto rečou vysvetľovať, ako v slovenčine fungujú pády či iné gramatické nuansy, ktoré francúzština vôbec nepozná.

 „Keby som si so sebou nepriniesol kufor s knižkami, obzvlášť jednu, Slovenčinu pre frankofónov od môjho docenta Jozefa Bartoša, bol by som stratený,“ spomína na prvý „strašidelný“ lektorský rok v Paríži. Na jednu lekciu sa pripravoval päť-šesť hodín, denne štyri aj päť hodín učil. Vyrábal si prípravy, ale aj testy, diktáty, so slovníkom v ruke drvil slovenské reálie. Večer si akurát stihol vyvetrať hlavu džogingom okolo Eiffelovky alebo na prechádzke pod mostom Alma, kde sa krátko predtým zabila princezná Diana.

 

Na titulnej fotografii:

Milan Horný sa dostal k francúzskemu jazyku náhodou, ale napokon sa mu naplno oddal.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

 

O PRÍBEHU MILANA HORNÉHO

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/358701-milan-horny-slovencinu-naucil-francuzov-mnisku-zenichov-aj-expertov-nato/