Na Dukle mala smrť žatvu

Francúzi mali Verdun, Slováci a Česi – Duklu. To, čo sa odohrávalo pred 70 rokmi vo Východných Karpatoch, označujú vojenskí historici za jednu z najväčších horských bitiek v dejinách. bezpochyby najväčšou. Proti nim sa v tamojších kopcoch opevnilo desať nemeckých a šesť maďarských divízií. Asi 100-tisíc vojakov stálo proti takmer 165-tisíc vojakom. Desaťtisíce z nich tam padli alebo boli ranení. O súvislostiach bojov na Dukle napísal v denníku PRAVDA v jeho sobotňajšej prílohe VÍKEND publicista VLADIMÍR JANCURA.

Pre útočiace jednotky Červenej armády a 1. československého armádneho zboru bola bezpochyby najväčšou. Proti nim sa v tamojších kopcoch opevnilo desať nemeckých a šesť maďarských divízií. Asi 100-tisíc vojakov stálo proti takmer 165-tisíc vojakom. Desaťtisíce z nich tam padli alebo boli ranení.

V piatok 6. októbra 1944 na svitaní dosiahli prieskumné hliadky v Duklianskom priesmyku štátnu hranicu. Dalo sa to zistiť podľa hraničného kameňa, ktorý však bol už päť rokov označený písmenom "S“ (Slovensko). Teraz ho mali nahradiť stĺpom so štátnym znakom ČSR. Najprv však bolo treba vztýčiť na hranici československú vlajku. Stalo sa to na 28. deň Karpatsko-duklianskej vojenskej operácie. Územie Slovenska bolo už viac ako päť týždňov okupované nemeckými vojskami. Tisova vláda ich pozvala na potlačenie Slovenského národného povstania.

„K hranici sme vyšli za ranného šera,“ spomínal už po vojne desiatnik Vladimír Tyrek (zomrel ako plukovník vo výslužbe pred štyrmi rokmi). „Vtom na nás odkiaľsi začali páliť Nemci. Nezranili síce nikoho, guľky však prelomili žrď vlajky a jej látku úplne roztrhali.“ Vojaci si potom museli pomôcť narýchlo zhotovenou papierovou vlajkou.

Hranica akoby sa bránila staronovému označeniu, lebo na prvý raz nevyšiel ani zámer so stĺpom. Zakopali ho do zeme a vojak Rudolf Belavý z Pružiny naň osadil štátny znak ČSR. Civilným povolaním bol Belavý zlievač, deň predtým znak zhotovil z plechu havarovaného lietadla. Netrvalo však dlho a stĺp vyvrátil výbuch míny, na ktorú nabehlo auto s generálom Jaroslavom Vedralom-Sázavským, veliteľom 1. brigády čs. armádneho zboru. Generál pritom zahynul, stĺp museli postaviť znovu. Po vojne sa 6. október slávil ako Deň Československej ľudovej armády a časom obrástol rôznymi legendami. Najrozšírenejšia bola o tom, ako vojaci pri prekročení štátnej hranice bozkávali zem, rodnú hrudu.

Podľa spomienok Karla Klapálka, veliteľa 3. brigády čs. armádneho zboru, si máloktorý z vojakov uvedomoval, že práve prešiel hranicu, tobôž aby sa na nej zastavoval a priľnul k nej "v rachote streľby, dunení rán, v napätí nervov, keď každý chybný krok môže znamenať koniec“. Navyše nebolo sa prečo veľmi dojímať ani oslavovať. Predsunuté jednotky síce ešte toho istého dňa oslobodili Vyšný Komárnik, ale Nemci sa vzápätí zachytili na ďalšom obrannom pásme len šesť kilometrov južne od priesmyku, pri Nižnom Komárniku.

Front sa potom na dlhých sedem týždňov zastavil a obe strany sa vyčerpávali v nekonečnom pozičnom boji. Vojská sa pohli až 26. novembra, ale strašne pomaly. Pre lepšiu predstavu: z hraničného priesmyku na Dukle do Svidníka je iba 19 kilometrov. Ale oslobodenecká armáda sa do tohto mestečka dostala až po vyše troch mesiacoch urputných bojov – 19. januára 1945!

Prečo jej to trvalo tak dlho?

 

Na titulnej fotografii:

Generál Svoboda so sovietskym styčným dôstojníkom na pozorovateľni počas bojov v Duklianskom priesmyku.

Autor: Archív Dukly

 

PODROBNE ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/332006-na-dukle-mala-smrt-zatvu/